Canneský festival zajtra odovzdá svoje ceny víťazom na slávnostnom galavečere. Kto vyhrá tohtoročnú podnetnú a vyrovnanú súťaž je ťažké uhádnuť. Myslím si, vzhľadom na rôznorodosť poroty, že to nebude ľahké rokovanie. Či dajú prednosť novátorstvom alebo osvedčeným postupom a tvorcom je veľká neznáma. Festivalový život je však rušný, premávajú, ako vždy, hviezdy a hviezdičky, napríklad talentovaná a krásna Kate Blanchett, Sharon Stone, ale aj vychrtlá (nesluší jej to!) Demi Moore, tentoraz v úlohe porotkyne v hlavnej súťaži, Juliette Binoche a iné. Žije sa tu veselo najmä večer a v noci. Reštaurácie plné a raz, keď som vychádzala z kina o jednej v noci, vítal ma dlhý rad čakajúcich na nočné premietanie. Neuveriteľné – to je možné len vo Francúzsku.

Kde je pravda -na strane rodičov alebo striktnej inštitúcie ?

V rumunskom súťažného príspevku Fjord známeho rumunského režiséra Cristiana Mungia sa manželia, Rumun Mihai Gheorghiu (Sebastian Stan) a jeho nórska manželka Lisbet (Renate Reinsve), presťahujú sa s piatimi deťmi do nórskej dedinky. Dobrá atmosféra so susedmi trvá len dovtedy kým v škole nezistia, že ich najstaršia dcéra má na tvári modriny. Komunita začne pochybovať, zavolajú nekompromisnú sociálku, deti im odoberú a porozdeľujú do náhradných rodín. Manželia o deti urputne bojujú, márne vysvetľujú, že v Rumunsku mnohí žijú veľmi konzervatívne, čo ovplyvňuje aj náboženstvo a jedna facka nič neznamená, nie je ani mučenie, ani týranie detí. Sociálny systém Nórska má však na výchovu úplne iné kritériá. Témou filmu je konflikt medzi tolerantnou liberálnou spoločnosťou a zásahom štátu do rodiny a náboženským konzervativizmom. Mungiu sa neprikláňa ani na jednu, ani na druhú stranu, rozhodnutie ponechá na diváka. Obe tvrdenia sú diskutabilné – tvrdosť nórskeho sociálneho systému, ale aj konzervativizmus, vychádzajúci priam až z náboženského fanatizmu. Nemohli by obe skupiny vedľa seba spoločne v zhode žiť a v vzájomne sa tolerovať? Mohli. V dnešnom rozdelenom svete však sotva. Perfektne nakrútený film s vynikajúcim hereckým výkonom Renaty Reinsve, ale aj Sebastiana Stana.

Príbeh divadelného performera

Rami Malek má smolu, lebo sa tak geniálne sa zhostil roly Fredyho Mercuryho, že ho Ira Sachs obsadil do filmu Muž, ktorého milujem (The Man inLove) do podobnej úlohy. Komorná dráma zasadená do New Yorku 80. rokov, keď AIDS dosiahol svojho vrcholu, hlavný hrdina filmu, talentovaný performer Jimmy Greorge (Rami Malek) vie, že jeho dni sú zrátané a čoskoro zomrie, sa snaží posledné mesiace žiť naplno. Nič ho od toho nemôže odradiť ani všetko chápajúci životný partner. Aby sa jeho život ešte viac skomplikoval vstúpi do jeho života aj druhý muž – nový sused. Ten sa do neho bezhlavo zamiluje a prenasleduje ho. No márne Jimmy už nemá čas na rozhodovanie. Nie je to však vyslovene klasická tragédia o chorobe, ale zhudobnený príbeh o meste v kríze, plný hudby a sexuality. Na herecký výkon Ramiho Maleka sú rôzne názory – obdivný, ale aj taký, že sa už opakuje.

Inšpirácia Federicom Garcíom Lorcom

Režisérsku španielsku dvojicu režisérov Javier Calvo a Javier Ambrossi inšpirovala k nakrúteniu filmu Čierna guľa (Bola negra) nedokončené dielo Federica Garcíu Lorcu. O diele je známych len niekoľko faktov, začal ho písať v roku 1936, krátko pred vypuknutím španielskej občianskej vojny, nestihol dokončiť, lebo ho v auguste toho istého roku zavraždili frankisti v Granade. Prečo má jeho dielo i film názov Čierna guľa ? Odkazuje na starý spôsob tajného hlasovania v spoločenských kluboch - biela guľa znamenala prijatie, čierna odmietnutie. Podľa listu Lorcu dramaturgovi sa príbeh začína scénou, že muža z bohatej rodiny neprijali do vychyteného kasína, lebo bol homosexuál. Odmietnutie queer identity malo byť jadrom rozsiehlej hry. Ide o jedinú Lorcovu prozaickú prácu, kde je hlavným hrdinom homosexuál a literárni historici tvrdia, že by to bolo jeho najslávnejšie dielo keby ho bol dokončil, lebo je spojené s Lorcovou vlastnou identitou. Žiaľ, ostali z neho len štyri strany, ktoré stačil pred smrťou odovzdať do bezpečných rúk. Tvorcovia prepájajú tri časové línie, roky 1932, 1937 a 2017, centrom ich pozornosti sú osudy troch homosexuálnych mužov spájaúcich téma túžby, represie, bolesti a dedičstva minulosti. Mnohí sa zhodujú na tom, že ide o pokus prepojiť queer identitu s historickou pamäťou Španielska a občianskej vojny. V mimoriadne sugestívnej snímke, pôsobiacej na emócie, ktoré silne diváka zasiahnu, je obdivuhodná aj estetická a vizuálna realizácia filmu. Vyniknú najmä herecké výkony Guitarricadelafuenteho, Miguela Bernardeaua a v Španielsku známeho a populárneho Carlosa Gonzáleza.

„Je to film o láske a smrti, tvorení a ničení“

charakterizuje belgický tvorca Lucas Dhont svoj film Zbabelec (Coward). Snímka sa odohráva počas prvej svetovej vojny v roku 1914 a zameriava sa najmä na dve postavy - belgického vojaka Pierra (Emmanuel Macchia) a Francisa (Valentin Campagne). Pierre sa snaží dokázať, že vie byť odvážny ačeliť problémom, Francis je trochu z iného cesta, oboch však spája láska k umeniu. Obaja sú iniciátormi divadelných predstavení organizovaných v minimalistických kulisách. Predstavenia majú u totálne zdemolovaných vojakoch mimoriadny úspech, akoby aj nie veď denne vidia len zomierať ľudí a odpratávajú mŕtvoly. Film vša má aj silný queer podtón, mimoriadne citlivo prezentovaný, ako to už vie len Dhont. Divadelné predstavenia zároveň spochybňujú aj predstavy o hrdinstve a zbabelosti. Kto je vlastne zbabelec? To je kardinálna otázka tohto krutého a zároveň nežného príbehu o láske, ktorá nikdy nemala šancu. Je to vraj prvá queer dráma s vojnovou tematikou, realizovaná citlivo, nikoho neuráža a prispieva k tomu aj fakt, že muži, ktorí sa denne stretávajú so smrťou, ženu nevidia ani náhodou, potrebujú blízkosť nejakého človeka a na dosah je len mužská spoločnosť. Moralisti zrejme nebudú súhlasiť, ale je to neodškriepiteľná pravda. Film by si zaslúžil, takisto ako Čierna guľa, miesto medzi víťazmi.