Tento rok uplynulo 100 rokov od smrti Franza Kafku, ktorý sa však svojou literárnou tvorbou stal nesmrteľným. Jeho odkaz odznieva v rôznych podobách naprieč celým spektrom ľudskej umeleckej tvorby, napríklad už len v prívlastku „kafkovský“. Nie je tak prekvapivé, že sa tento rok objavuje hneď niekoľko produkcií pripomínajúcich nemecky píšuceho spisovateľa. Medzi ne patrí seriál Kafka a v kinách práve uvádzaný film Nádhera života - dojímavá dráma, ktorá skúma posledný rok života Franza Kafku zameriavajúc sa na jeho nečakaný a transformačný milostný príbeh s Dorou Diamantovou.

Predstava, že sa chce žena so štyrmi deťmi, najmladšie má cca 4 roky a najstaršia dcéra je tínedžerka v puberte, realizovať v práci, je i vo vysoko sociálne empatických a ženám naklonených severských podmienkach mierne povedané, sťažená. Rozdelenie rolí v rodine má svoju logiku, nepriestrelnú aj napriek existujúcej snahe ju zvrátiť, popierať jej biologickú podmienenosť, alebo aspoň nastaviť tak, aby vyhovovala ambíciám oboch rodičov. Situácia v manželstve Marie a Sigmunda je sťažená aj tým, že ona je týmto stavom frustrovaná a za hlavného vinníka sa snaží označiť svojho manžela. Zápasí navyše s vlastnou neschopnosťou problémy vo vzťahoch riešiť, kvôli nezvládnutých emocionálnym návalom hnevu a agresie. Vo filme Až na veky sledujeme priebeh narastania napätia až do momentu, keď Marie odchádza, ocitne sa sama v cudzom byte a jej úvahy o tom, čo sa vlastne stalo sú stále bez šance čokoľvek pochopiť a čokoľvek zvrátiť. Pokúšajú sa o vzťahové poradenstvo, ale Sigmund stráca s jej reakciami po nejakom čase trpezlivosť a niet sa čomu čudovať.

Pred ôsmimi rokmi do kina vtrhla Vaiana, príbeh o odvážnej hrdinke, ktorá sa rozhodne plávať proti prúdu a poslúchnuť vábenie oceánu, aby zachránila svoju dedinu pred búriacimi sa mýtickými bytosťami. A teraz sa po rokoch vracia opäť na výpravu po Oceánii, kde jej tentoraz robí spoločnosť nová posádka. Samozrejme, nemôžu chýbať starí známi. Aké bude jej nové dobrodružstvo?

Väčšina hororových fanúšikov bude poznať film Klaunove Vianoce pod originálnym názvom Terrifier 3, ktorý dáva na známosť, že tu máme tretie pokračovanie neľútostných hororov so psychopatickým klaunom Artom. Za relatívne krátku dobu, čo je klaun Art na scéne, sa stihol zapísať medzi ikonické hororové postavy a stal sa súčasťou popkultúrneho sveta. Môže za to jednak desivá vizáž, predstavujúca výborný kostým na halloweenske oslavy, ale aj nekompromisná brutalita, s akou mučí a vraždí svoje obete. Klaun Art je azda najväčším psychopatom hororového sveta v poslednom období, pretože vraždenie pre neho nie je len nutkaním a potrebou, ale aj hlavnou náplňou jeho existencie, ktorá ho robí šťastným. A pravdaže, čím brutálnejšie si so svojou obeťou „poradí“, tým je jeho krvilačné srdce radostnejšie.

Francúzska kinematografia patrí medzi najvýraznejšie v rámci európskeho kontinentu a nezriedka býva studnicou zaujímavých a pôsobivo rozpracovaných nápadov. Vincent musí zomrieť je jedným z filmov, čo spadá do tejto škatuľky, a dokáže zaujať už len svojou premisou, ktorou láka na dostatočne atraktívny divácky zážitok. Podarilo sa mu však pretaviť papierové predpoklady do podoby výsledku, za aký sa tvorcovia nemusia vonkoncom hanbiť? Odpoveď je, našťastie, kladná.

Debut švédskeho režiséra Ernsta De Geera s názvom Hypnóza si odniesol z Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch tri ceny a dostal sa tak do pozornosti českého a slovenského diváka, i keď, samozrejme, menšinového. Hypnóza sa naozaj nikdy nestane blockbusterom, ale tým, ktorí obľubujú originálnu produkciu súčasného severského filmu, by uniknúť nemala. Ide totiž o skutočne netradičný filmový zážitok.

Dlhoročný srdcový projekt Viktora Tauša s názvom Amerikánka sa po náročnom nakrúcaní a divadelnom zinscenovaní konečne presúva na plátna kín. Už z traileru vyznieva produkčná osobitosť snímky, ktorá zdanlivo neprístupnou formálnou stránkou sprostredkúva mimoriadne osobný a zároveň celospoločenský príbeh opustených detí v detských domovoch minulého režimu. Reálnou predlohou sa pre filmový materiál stala Zdena Vrbová, ktorá sa narodila v roku 1972 sa v Sarasote na Floride. Keď mala Zdena štyri roky prišla so svojou matkou v Československu. Po niekoľkých ťažko strávených rokoch v dysfunkčnej domácnosti sa ocitla v detskom domove. Pre Tauša ide do veľkej miery o projekt blízky vlastnému prežívaniu, nakoľko sám pochádza z rodiny poznačenej problémovými vzťahmi a alkoholom.

Scott Beck a Bryan Woods, ktorí v minulosti nakrútili nenápadný horor Haunt (2019) a prispeli pôvodným scenárom k hitu Tiché miesto (A Quiet Place, 2018) prichádzajú tento rok s novinkou Heretik. Ten sa na rozdiel od Tichého miesta nevyznačuje natoľko masívnym produkčným zázemím a väčšinu času funguje na báze dialógov. No Beck a Woods vedia, ako vygenerovať slušnú dávku napätia s obmedzenými prostriedkami. Kalkulujú a s maximálnou efektivitou plánujú postupné odhaľovanie potrebných informácií na naratívnej, ako aj priestorovej úrovni.

Tento film si môžete zvoliť z najrôznejších príčin, ale dve z nich boli v mojom prípade rozhodujúce, prvá je nostalgická, lebo Taipei je mesto, ktoré je zaujímavé nielen filmovým festivalom Golden Horse, ale i Národným palácovým múzeom, kam boli v roku 1949 prenesené Čankajškovou vládou pri ústupe z kontinentálnej Číny, tie najväčšie poklady starej čínskej kultúry. Je to svet, sálajúci na mesto vznešenosť a pouličný ruch i všetko, čo v jeho uliciach európsky návštevník absolvuje, má tak o istý levitujúci rozmer navyše. Druhá príčina je praktická a stručná, meno spoluscenáristu režiséra Georga Huanga, Luca Bessona. Čo táto kombinácia kultúr a tvorivých naturelov priniesla?

V novembri 2021 sa v Paríži odohrala takmer mysteriózna akcia. Dvadsaťšesť umeleckých artefaktov z Musée du Quai Branly je starostlivo balených, takmer bez slov sa pracovníci múzea starajú o to, aby sochy a iné artefakty, niektoré obrovské, iné skôr drobné, bezpečne zakotvili v debnách. Do tejto akcie, v ktorej zaznievajú iba tiché technické pokyny pracovníkov múzea, zrazu zaznie zvláštny hlas. Hlas rozpráva o sebe, o svojich pocitoch. Roky trávil v tme, vytrhnutý zo svojej krajiny. Pýta sa, prečo, nevie, čo ho čaká. Divák sa zrazu ocitá v duši jednej zo sôch, v duši kráľa Ghezu, obrovitej sochy, ktorá sa z “kráľovstva noci” dostane do krajiny, “ktorú videl v svojich snoch”. A divák spolu s artefaktami cestuje do Beninu.