V novembri 2021 sa v Paríži odohrala takmer mysteriózna akcia. Dvadsaťšesť umeleckých artefaktov z Musée du Quai Branly je starostlivo balených, takmer bez slov sa pracovníci múzea starajú o to, aby sochy a iné artefakty, niektoré obrovské, iné skôr drobné, bezpečne zakotvili v debnách. Do tejto akcie, v ktorej zaznievajú iba tiché technické pokyny pracovníkov múzea, zrazu zaznie zvláštny hlas. Hlas rozpráva o sebe, o svojich pocitoch. Roky trávil v tme, vytrhnutý zo svojej krajiny. Pýta sa, prečo, nevie, čo ho čaká. Divák sa zrazu ocitá v duši jednej zo sôch, v duši kráľa Ghezu, obrovitej sochy, ktorá sa z “kráľovstva noci” dostane do krajiny, “ktorú videl v svojich snoch”. A divák spolu s artefaktami cestuje do Beninu.

Francúzsko senegalská režisérka Mati Diop je známa už svojim celovečerným debutom Atlantique (2019), ktorý získal viaceré ocenenia. Na Europe Film Awards bol v roku 2019 vyhlásený ako objav roka, na cenách Cesar v roku 2020 dostali ceny herečka v hlavnej úlohe, za najlepšiu hudbu aj režisérka za najlepší debut. Na festivale v Cannes v roku 2019 získala Mati Diop Hlavnú cenu. A napokon Dahomey získává v roku 2024 Zlatého medvěda na festivale v Berlíně. Predtým na Európskych filmových cenách (European Film Awards) bol Dahomey vyhlásený za najlepší film aj najlepší dokument.

Režisérka vo filme nepoužíva spôsob narácie, ktorý sa ponúkal pre rozprávanie o návrate ukoristených umeleckých diel do krajiny ich vzniku. Nie je tu žiadna hovoriaca hlava, žiadny odborník, kunsthistorik či len historik. Fakty o pôvode sôch a zároveň fakty o histórii Dahomey, dnešného Beninu sa vynárajú postupne. Väčšina hlasov z parížskeho múzea zaznieva mimo obraz, dozvedáme sa čo to o pôvode sôch, o tom, kto je ten s hlavou leva, vtáka či žraloka. Kurátorka výstavy skúma poškodenia sôch, drobné praskliny, či chýbajúce časti. Pomaly vnikáme do historie krajiny. A v pomalom rytme sa ocitáme v prezidentskom paláci v hlavnom meste Beninu, sídle beninskej vlády - Cotonou. Sochy najskôr čakajú na vyrovnanie teploty v dobre stráženej miestnosti, potom v pestrej mozaike sledujeme príchody miestnej honorácie, pestrú zmes tvárí, farebných kostýmov a ozdôb. Je zrejmé, že návrat sôch je pre Benin historickou udalosťou. Od roku 1892, kedy artefakty francúzske koloniálne vojská ukradli uplynul nekonečný čas. Nevieme, koľkí z návštevníkov, ktorí sú zrazu postavení pred históriu ich krajiny vie, kto bol kráľ Gheza, ktorý vládol v Dahomey, dnešnom Benine v rokoch 1797 až 1818?  Kto boli jeho nasledovníci Glele a Béhanzin? Proč majú ten zoomorfný vzhľad?

Pred vystavenými sochami defiluje zástup divákov, na ich tvárach sa zračí zmes údivu, zvedavosti, dojatia. Teoreticky by tu film mohol skončiť. Ale to by zrejme vznikol obyčajný dokument. Mati Diop pomalý rytmus dokumentu, oživený iba temným hlasom kráľa Ghezu zrazu vrhá do súčasnosti, z muzeálnej nehybnosti sa dostávame na pôdu univerzity,medzi diskutujúcich študentov. Z ich plamenných, veľmi inteligentných prejavov a otázok sa dozvedáme ďalšie fakty. Presne to sú tie geniálne filmárske ťahy, ktoré urobili z filmu prekvapenie v Berlíne. Atmosféra na univerzite pripomína búrlivé roky šesťdesiate, nekonečné diskusie, zápal aj bojovnosť. A desiatky otázok. Proč z celkového počtu 7000 ukradnutých predmecov bolo vrátených iba 26? Je to pokrok vo vzájomných vzťahoch,alebo prázdne gesto? A nie je to vlastne urážka? Iný student protestuje - podľa neho vôbec nezáleží na týchto artefaktoch, dôležité je to, akí sú Beninčania teraz, ako rozmýšľajú a konajú. Iná študentka sa dojato priznáva, že pri pohľade na sochy dvadsať minút plakala. A zároveň zažívala hrdnosť na svojich predkov. Zaznievajú ďalšie otázky - prečo je v Benine stále oficiáonym jazykom francúzština? Kam sa podel pôvodný jazyk Fon? Z plamenné debaty zaznieva jasne hlas, že tieto sochy sú symbolom hrdosti, kultúry, ktorú treba vnímať, osvojiť si ju.  Na záver si kráľ Ghéza berie slovo v onom tajomnom jazyku Fon, skončili sa návštevnícke hodiny a sály potemneli. A hovorí: “Som tvárou metamorfózy. Číslo 26 neexistuje, vo mne rezonuje nekonečno”.

Mati Diop mohla nakrútiť film storakými inými spôsobmi. Zvolila ten, ktorý z neho robí nielen komplexnú cestu artefaktov do krajiny ich vzniku, ale aj cestu do histórie a do dejín kolonializmu. Podobný film nakrútil v roku 1953 Alani Resnais, spolu s Chrisom Markerom a Ghislainom Cloquetom. Jeho názov bol Les Statues meurent aussi (Aj sochy umierajú). Francúzski cenzori ho zakázali, považovali ho za kritiku ich koloniálnej politiky. Do premietania sa dostala iba jeho oklieštená časť. Cenzurný zákaz bol zrušený až roku 1963. Dokument Dahomey nik nazakázal, ale film upozornil na to, že návrat dvadsiatich šiestoch artefaktov do Dahomey, dnes Beninu, je iba malá špička ľadovca, toho, ako sa “biely muž” pokúša vyrovnať so svojou traumou. Možno sa Beninčania dožijú toho, že na školách sa bude učiť aj v jazyku Fon.

Dahomey, Francúzsko, Senegal, Benin, 2024
Dĺžka: 68 minút
Réžia: Mati Diop
Scenár: Mati Diop
Strih: Gabriel Gonzales
Kamera: Joséphine Drouin-Viallard
Zvuk: Nicolas Becker
Hudba: Wally Badarou, Dean Blunt
Hrajú: Gildas Adannou, Habib Ahandessi, Joséa Guedje
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 14. novembra 2024
Film Europe