Alternatívne 90. roky 20. storočia: populácia robotov zvláštnych tvarov, farieb a stupňov použiteľnosti pri nahrádzaní ľudí v rámci plnenia si nepríjemných pracovných povinností - s nápadne karikatúrnymi rysmi pripomínajúcimi postavičky z animovaných seriálov zo sobotných rán – sa začína nebezpečne domáhať vlastných práv. Dokonca by sa dalo povedať, že hrozí vojna. Situáciu by mohol zachrániť Ethan Skate (Stanley Tucci), generálny riaditeľ spoločnosti, ktorá vyvinula technológiu Neurocaster. Tá dokáže mysle zraniteľných ľudských bytostí prepojiť s robotickými telami, ovládať ich bez použitia umelej inteligencie a vyrovnať tak sily. Lenže, neskôr si na ňu spohodlnené ľudstvo až príliš zvykne. Kým jedna hemisféra mozgu pracovala, druhá sa vo virtuálnej ilúzií zrejme až príliš venovala voľnočasovým aktivitám. Ľudstvo tak objavilo novú dimenziu závislosti a patologického úniku pred životom. Medzitým tínedžerka Michelle (Millie Bobby Brown) prišla o najbližších pri dopravnej nehode. K technológií Neuracaster má odpor, obzvlášť, keď vidí, ako ňou zabíja čas jej agresívny poručník Ted (Jason Alexander). Smúti za svojim milovaným bratom Christopherom (Woody Norman), malým géniom, ktorého motivovala v štúdiu na vysokej škole, keď si z neho jeho starší spolužiaci zo závisti robili žarty...

Vždy nosieval svoju obľúbenú mikinu s postavičkou z animovaného seriálu Kid Cosmo – seriálu, v ktorom bola jedna z hlavných postáv robot s nápadne veľkou hlavou. Kvôli dejovému motívu dobrého robota – niečoho tak nepredstaviteľného v časoch napätia medzi ľuďmi a ich mechanickými podriadenými - bol neskôr seriál zrušený a cenzúrou zakázaný. Nečakaná návšteva v podobe robota pripomínajúceho postavičku Kid Cosma v Michelle na jednej strane vzbudí oprávnené obavy o život, keďže roboti sú momentálne mimo územie tzv. Pasáže v ilegalite. No na druhej tiež riskantné nádeje, žeby mohol mať niečo spoločné s jej zosnulým bratom. Používa totiž jeho typické gestá – dokonca možno gestá, ktorými sa dorozumieval iba s ňou. Žeby Christopher predsa len žil a teraz ovláda robota na diaľku technológiou Neurocaster? Vyzerá to tak, že myseľ nahraná do mechanického avatara má v úmysle pomôcť jej nájsť bratovo telo. Potrebnú stopu by mohol dodať Dr. Amherst (Ke Huy Quan). Cestou si obaja v podstate utečenci pred zákonom nájdu nedobrovoľných spojencov v bývalom vojakovi, dnes však skôr pašerákovi Johnovi Keatsovi (Chris Pratt v typickej úlohe) a robotovi Hermanovi (s hlasom Anthonyho Mackieho), schopnom sa na princípe matriošky rozložiť na svoje menšie verzie, aj nabaliť na seba novú a novú, čoraz väčšiu vrstvu. Ocitnú sa, samozrejme, v už spomínanej Pasáži, kde si ľudia nemôžu byť istí životom a roboty sú vystavený hrozbe, že ich nejaký „mrchobot“ napadne a okradne o súčiastku, ktorú potrebuje pre správny chod vlastného robotického tela. Ako na ich príchod však zareaguje miestny vodca pán Peanut (hlas Woodyho Harrelsona), zosobnené reklamné logo v tvare arašidu?

Snímka Pasáž režisérov Anthonyho a Joea Russovcov (Avengers: Endgame, „netflixovka“ Gray Man) je typickým produktom streamovacích služieb „zlátaným“ dokopy na základe zdanlivých požiadaviek a vôbec „umeleckých“ preferencií ich predplatiteľov. Príbeh, žáner, herecké obsadenie, použitie digitálnych trikov vychádza zo štatistiky úspešnosti, nie z potreby pretlmočiť pútavý a nedajbože ešte originálny príbeh. Je to remeselná stávka na istotu, nakrútená s rekordným rozpočtom 320 miliónov dolárov – v jednotlivostiach ambiciózna, avšak vo výsledku stvárnená na úrovni relatívne zábavného dobrodružného sci-fi „béčka“. Predlohou mu je rovnomenný komiks Simona Stålenhaga z roku 2018. Scenár Christophera Markusa a Stephena McFeelyho predstavuje presvedčivú víziu alternatívnych 90. rokov – bez zásadnejšieho odôvodnenia, ktoré by presahovalo snahu tvorcov osloviť publikum nostalgiou v príležitostne na pozadí znejúcich hitových piesňach, kostýmami Michaela Crowa a Judianny Makovsky, či povedomými drobnosťami v prepracovanej výprave Dennisa Gassnera a Richarda L. Johnsona. Zabýva svoj svet postavami, ktoré sú v horšom prípade „len“ chodiacimi klišé, v lepšom prípade až príliš skratkovito a akosi zvláštne bez života predstavenými riešiteľmi archetypálnych, všeobecne ľudských, nadčasových, kultúrne hranice presahujúcich problémov.

K máloktorej z postáv si divák dokáže vybudovať vzťah. Záujem o to, ako to s tým ktorým z protagonistov dopadne, sa odvíja od toho, koľko podobných príbehov už divák videl. Nakoniec sú to až herci, kto jednotlivé charaktery dopĺňa o akúkoľvek hmatateľnú charizmu, obmedzenú živosť. Ľudské postavy pôsobia rovnako ľudsky ako ich robotickí spoluhráči. A roboti sú prítomní najmä preto, aby okúzlili zámerne štylizovaným tvarom, prejavili sa s úmyslom vygradovať nejaký gag, prípadne, aby čas od času pôsobili roztomilo. Divák však dokáže na stupnici roztomilosti „tolerovať“ len jej určitú, správne dávkovanú mieru. V prípade, žeby robotické postavy neboli zámerne štylizované a s nápadne karikatúrnymi rysmi, množstvo CGI by divákov pravdepodobne zahltilo a znecitlivilo na spôsob tých menej stráviteľných dielov série Transformers (2007 – 2017) od Michaela Baya. Jedným zo zásadnejších problémov scenára je, že stvárňuje často v kontexte príbehu nie až tak podstatné dejové situácie príliš popisne a uberá tým na prehľadnosti a pútavostí scénam, na ktorých skutočne záleží. Akoby si tvorcovia nevedeli z núkajúcich sa príbehových možností vybrať a tak bez adekvátnej usporiadanosti stvárnili všetky svoje nápady. Príbeh od zvratu k zvratu stráca na dynamike a jeho sledovanie sa stane takmer až drinou spojenou s premýšľaním, či videné dáva ešte zmysel. Vo výsledku sú nakoniec tými najdôležitejšími nástrojmi na skutočne efektívne vytvorenie „ilúzie“ dynamiky až čisto formálne využitie kamery Stephena F. Windona, či rytmus akcií, vizuálnym gagom a intímnejším dialogickým medzihrám dodávajúce filmové melódie Alana Silvestriho.

Pasáž je sci-fi s ambicióznymi nápadmi, s ktorými si však jej tvorcovia akosi nedokázali poradiť inak, než len na povrchnej úrovni. Čo je celkom škoda vzhľadom na divácky atraktívne, remeselne elegantné spôsoby akčného, dobrodružného, či vedecko-fantastického žánru, ktoré doposiaľ charakterizovali filmografiu bratov Anthonyho a Joea Russovcov. Je to film o CGI, menej o ľudských postavách. O hercoch v úlohách, na ktoré si divák v ich podaní už zvykol. Ničím veľmi neprekvapí a pravdepodobne bude mať ešte čo robiť, aby z predplatiteľov streamovacej platformy Netflix vydoloval aspoň časť nákladov potrebných pre svoj vlastný vznik. Aj keď myšlienka varujúca používateľov moderných technológií, aby neunikali pred vlastnými každodennými „záležitosťami“, ktoré definujú človeka človekom, do virtuálneho sveta, určite nie je na zahodenie.

Pasáž (The Electric State), USA, 2025
Dĺžka: 128 minút
Réžia: Anthony Russo, Joe Russo
Predloha: Simon Stålenhag (kniha)
Scenár: Christopher Markus, Stephen McFeely
Hudba: Alan Silvestri
Hrajú: Millie Bobby Brown, Chris Pratt, Stanley Tucci, Ke Huy Quan, Giancarlo Esposito, Brian Cox, Jenny Slate, Billy Bob Thornton, Jason Alexander, Anthony Mackie, Martin Klebba, Woody Norman, Devyn Dalton, Katelin Chesna, Rory Keane, Myles Evans, Alan Tudyk, Ann Russo, Greg Cromer, Vince Pisani, Camrus Johnson, Roshni Edwards, Holly Hunter, Will Lyman, Tuc Watkins, Woody Harrelson
Producenti: Anthony Russo, Joe Russo, Russell Ackerman, Mike Larocca, Andy Muschietti, Barbara Muschietti, Patrick Newall
Casting: Sarah Finn
Scénografia:Tom Frohling, Elizabeth Keenan
Kostýmy: Judianna Makovsky
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz