Miesto, ktoré režisér Bohdan Sláma so svojim najnovším titulom Sucho zaujme, bude v kontexte najnovšej českej filmovej tvorby nepochybne medzi tými najlepšími, čo síce znie jednoducho a trochu nadnesene, ale napriek vlne domácej kritiky, ktorá sa po jeho premiére v Česku zdvihla, je to film úprimný a svoje pravdy artikuluje bez zbytočných exaltovaných póz. Predovšetkým sa nedopúšťa v českých filmoch tak častých komediálnych karikatúr, vytieňovaných tu absurdnými, tam bizarnými situáciami. Tento kompilát , do ktorého sa premieta duch medzivojnovej meštiackej komédie a zároveň normalizačný tlak na politicky a často aj ídeovo vykostenú masovú zábavu, do istej miery vystihuje označenie „švejkování“, alebo „šaškárna“. Ďalších ingrediencií by sa ešte zopár našlo, ale táto autopsia českej únikovej zábavy sa netýka filmu, o ktorom je reč. Skôr naopak. Pridáva sa k línii emocionálne pôsobivých príbehov zo súčasnosti, civilných a autentických, s hlbokým záujmom o kvalitu väzieb medziľudských vzťahov. Takými boli Tancuj Matylda, Prišla v noci, alebo Nemé tajomstvá.

Asistujú im filmy, siahajúce po ideových trendoch aktívneho progresivizmu, akcentujúceho témy sexuálnych menšín, feminizmu, či právo na vlastnú voľbu vo vzťahu k telu,životnému štýlu a celému spektru nárokov „novej slobody“, vo filmoch Úsvit, Hranice lásky a Jej telo. Skupinou so silným preferenčným záujmom sú historické filmy a portréty českých hrdinov, od bratov Mašínovcov, Františka Kriegla, cez Havla, Palacha, Zátopka až k Masarykovi a Rašínovi.

Sucho otvára svoje rozprávanie doširoka, smerom k problémom vzťahu ku krajine, poľnohospodárstvu a ľuďom, ktorí z práce na farmách žijú. Takto určený priestor zaľudňuje  scenárista  Sláma postavami, ktoré sa skoro v ničom nezhodnú. Deliacou čiarou je názor na spôsob hospodárenia a s ním súvisiacim životným štýlom. Josef (Martin Pechlát) ho vyznáva radikálne, chodí bosý, rodina a jeho tri deti nepoužívajú elektrinu, perú ručne a panuje tu zákaz internetu i mobilov. Otec rodiny sa venuje domácim prácam, nosí vodu, rúbe drevo a chová pár koní. Matka (Magdaléna Borová) je jediná, ktorá z práce na farme Viktora (Marek Daniel) prinesie domov nejaké peniaze. On je hlavným Josefovým protihráčom. Vlastní pozemky, na ktorých hospodári, zdedil ich, jeho otec (Bolek Polívka) je ešte prítomný a napriek tomu, že je ochrnutý a navozíčku, vývoj udalostí pragmaticky komentuje.

V úvode na farmu prichádza Viktorov syn Míra (Tomas Sean Pšenička), žije v meste s matkou a na otca s jeho novou manželkou (Judit Pecháček) má kritický názor aj vďaka Josefovej dcére Žofke (Dorota Šlajerová), radikálke a vzpurnej aktivistke. Ona ho provokuje, on ju obdivuje a snaží sa jej dokázať, že nie je zbabelý mäkkýš. Počas dedinskej zábavy vypustí medzi tancujúcich desiatky prasiat a odoberie sa s ňou do mesta. Konajú sa tu ekologické demonštrácie a protesty. Míra sa po jednej z nich sklamane vracia domov, lebo Žofkiným nárokom na mieru vzdoru nestačí. Ona odkráča s protestujúcimi kamsi do Nemecka. Tu ju zastihne správa o matkinej chorobe. Má rakovinu a umiera. Jej smrť všetkých zmieri, z Josefa sa zase stáva na farme Viktora ajťák, aby uživil rodinu. Viktor si uvedomí, že používanie hnojív napoliachje potrebné kvôli kontaminácii spodných vôd obmedziť a k rozumu príde i Žofka s Mírom. Asi naozaj platí, že pripomenutie smrti, dočasnosti a konečnosti našich životov, je najsilnejším mementom k návratu aspoň nejakej formy morálneho étosu.

„Herné pole“ má dramatický pôdorys, vo vzájomných konfliktoch sa nielen kryštalizujú rozdielne pravdy, ale zároveň sa spochybňujú. Extrémy nemajú dlhú životnosť, ak sa pre archaický spôsob života rozhodnú rodičia, postavia sa im vlastné deti. Žofka odmieta žiť v primitívnych podmienkach svojho domova, ale potrebuje svoj hnev ventilovať, ideálne v radikálnej skupine eko aktivistov. To, že jej otec napĺňa predstavy o šetrnom vzťahu k prírode jej životnému obzoru uniká. Viktorova pozícia je v tomto spore zložitá. Na farme zamestnáva pol dediny a preto musí produkovať zisk. Hospodárenie na veľkých lánoch pozemkov je bez použitia hnojív a zavlažovania nemysliteľné. Čelí i tlaku mocných agroholdingov a ich požiadavkám. V podstate ani nemá kam veľmi ustupovať, ale do úzkej uličky sú tu zahnaní všetci.

Societa, o ktorej je reč, odkazuje na množstvo problémov s kontrastným potenciálom, čo mnohým kritikom prekážalo. Táto tematická pluralita je však pozorne hierarchizovaná a slúži rozšíreniu optiky pohľadu na dnešnú vidiecku realitu v jeho pálčivých dilemách. Na takýto záber si súčasné slovenské filmy netrúfajú a téma „postsedliakov“ sa diskutuje zatiaľ len v teoretických prácach. Metafora „sucha“ , krajiny zasiahnutej nedostatkom vody sa vzťahuje i na ľudské spoločenstvo, kde každý zápasí o vlastný súbor právd a ich uznanie, bez synergie a harmónie.  Bohdan Sláma a jeho kameraman Marek Diviš vytvárajú z obrazov prírody pôsobivý plastický vizuál podvyživenej krajiny, hynúcej z nedostatku vlahy. Darí sa poliam s repkou, nedarí sa včelám ani ľuďom. Je to apel dôrazný a silný. Demonštruje viac, než ekologické heslá a happeningy salónnych revolucionárov.

Sucho (Dry Season), Česko, Nemecko, Slovensko, 2024
Dĺžka: 114 minút
Réžia: Bohdan Sláma
Scenár: Bohdan Sláma
Kamera: Diviš Marek
Hudba: Jakub Kudláč
Strih: Jan Daňhel
Zvuk: Sebastian Schmidt, Florian Marquardt, Marek Poledna
Scénografia: Jan Vlasák
Masky: Jaroslav Šámal
Kostýmy: Zuzana Krejzková
Produkcia: Pavel Strnad, Petr Oukropec
Hrajú: Martin Pechlát, Magdaléna Borová, Marek Daniel, Tomas Sean Pšenička, Dorota Šlajerová, Judit Pecháček, Bolek Polívka, Marek Taclík, Gabriela Míčová, Marie Ludvíková
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 21. marca 2024
Foto: ASFK