“Má to tu take zvláštne kúzlo”, hovorí do kamery režisér českého dokumentu Veľké finale PSO Dominik Kalivoda. Pomenovať košický “genius loci” sa pokúšajú aj ďalší nadšení hostia festivalu, kombináciu ležérnej, takmer kúpeľnej pouličnej atmosféry s plnými reštauráciami, kaviarňami a cukrárňami, odkazujúcimi viac na hedonisticko-gurmánske gesto maďarského juhu, než pochybného slovenského východu, kde vraj “nič nie je”. Pre koho ako.

Filmárskych fanov festival aj toho roku 31. ročník určite potešil. Neviem, aký bol presný počet vypredaných projekcií, ale málo ich nebolo. Určite medzi ne patrila tá v kine Úsmev, kde sa premietal víťazný film z Cannes. Nositeľ Zlatej palmy Jafar Panahi v Drobnej nehode, opäť predviedol svoj skvelý rozprávačský talent, ktorý tak zúfalo chýba u nás doma. Podobne neopakovateľne to dokáže aj ďalší iránsky režisér Mohsen Machmalbaf. Sú schopní z malého impulzu, odvinúť príbeh a dať mu i zmysel, ktorý nekončí ako krátkodychá denníková publicistika. Všetko začína iránsky príznačne, dvojicou manželov v aute. Vzadu sedí ich malá dcérka a je veselo. Potom vodič v tme narazí zrejme do nejakej lesnej zveri a auto potrebuje opravu. Do garáže servisu, kráča aj majiteľ auta a my vidíme tvár vydeseného Vahída. Počuje čosi, čo sa zakrátko vysvetlí, zvuk gumenej protézy na nohe jeho väzniteľa a mučiteľa. Nájde si ho, unesie a spolu s ďalšími obeťami pripravuje krutému mučiteľovi pomstu. Panahi však nekrútil temnú politicko-kritickú drámu. Je to skôr čierna komédia, pri ktorej dosť mrazí, ale táto kombinácia mnohých odtienkov humoru s realitou teokratického režimu a jeho brutálnych metód pri “udržiavaní poriadku”, je viac než účinná. Naviac Panahi, ktorý je aj scenáristom filmu, vyvoláva odpoveď na otázku, ako sa zachovať v prípade, že by sa vám váš mučiteľ dostal do rúk a vy sa mu môžte pomstiť. Aký efekt má pomsta a komu vlastne pomôže? Je to veľmi dôležitá téma, lebo dnešná konfliktná súčasnosť takýto druh konfrontácie po čase určite nastolí. Aj keď hlavná festivalová súťaž určite priniesla množstvo estetických noviniek a formálne dokonalých filmov, je tento druh filmov vždy najzaujímavejší.

Súťaže a odmenení
Tú medzinárodnú jednoznačne ovládol film DJ Ahmed režiséra Georgi M. Unkovského. Ide o koprodukciu Severnej Makedónie, Česka, Srbska a Chorvátska. Odniesol si troch Modrých anjelov, za najlepší mužský herecký výkon pre mladého herca Arifa Jakuba, najlepší film i réžiu. Jeho hlavnou devízou je prostredie, odohráva sa kdesi v horách Severnej Macedónie, kde žije zrejme turecká menšina. Dospievajúci Ahmet s malým bratom sa starajú o stádo oviec a okrem toho obaja holdujú hudbe. Ahmet ju vyhráva z traktora, kde má priprevnené reproduktory a dievčatá sa k nemu len tak hrnú. Zamiluje sa a keďže vyvolená má pred sobášom, jedinou záchranou je odvážny dievčenský skupinový tanec pri akejsi dedinskej príležitosti. Ahmet asistuje ako DJ. Zdá sa ale, že jej otcovi, úprimne pohŕdajúceho celou Ahmetovou rodinou, je to jedno. Svoje technologické vlohy chlapec realizuje aj pri ozvučení minaretu, z ktorého sa denne ozývajú azány, volania k modlitbe. Najprv však vítajúci tón Microsoftu. Unkovský nám túto kombináciu tradičného a technologicky vyspelého prostredia predstavuje s humorom, ale i narážkou na mračný miestny patriarchalizmus a jeho metódy kontroly. O tých by sa v reáli toho veľa nenažartovalo, najmä ak by šlo o ženy.
V pozadí ostali filmy, dotýkajúce sa reality východnej časti Európy. Zvláštnu cenu poroty dostala herečka Rebeka Poláková za hlavnú rolu vo filme Perla režisérky Alexandry Makarovej, Košičanky, žijúcej v Rakúsku. Perla je emigrantka, s malou dcérkou utiekla do Viedne, kde žije s novým partnerom. Ten predošlý, otec dievčatka ostal v Československu a sedel vo väzení. Perla prichádza na Slovensko a rieši svoje zložité emocionálne problémy vzťahu k obom mužom. Režisérka sa snaží predstaviť vtedajšiu realitu hlavne vo dvoch polohách, typickej architektonickej škaredosti, zanedbanosti a všeobecnej neochoty obsluhujúceho personálu kdekoľvek. Vzkriesiť kulisy komunizmu je v podstate možné, ale filmom, natočeným mladšími ročníkmi chýba atmosféra totálneho nihlizmu, pustoty a chudoby, ale zároveň i alarmujúcej energie a často i humoru prekonať hranice akéhokoľvek druhu.

Za výkon vo filme Toxicita, litovskej režisérky Saule Bliuvaité, porota odmenila dvojicu mladých herečiek. Vesta Matulyté a Ieva Rupeikaté sú vo filme dve priateľky, ktoré túžia stať sa modelkami a tak sa účastnia kurzu, kde ide o všetko. Film získal minulý rok Zlatého leoparda v Locarne a režisérka (1994), bola najmladšou ocenenou tvorkyňou v histórii festivalu. Ďalším filmom z Pobaltia bola estónska Levica (2024) režisérky Liny Triškiny-Vanhatalo, rovnako orientovaná na problémové teenagerky. Odniesol si Cenu divákov.
Tieto filmy by sa teoreticky hodili i do ďalšej súťažnej kategórie Filmov strednej a Východnej Európy. Výber do tejto “zbierky” mal však trochu odlišný orientačný kľúč.

Staré a nové. Správy z východu

Výber filmov do tejto sekcie je vždy príležitosťou na reflexiu toho, kam sa po roku posunul svet, kedysi sputnaný komunistickým režimom, dnes topiaci sa v neurčitkoch politických, ale i kultúrnych a spoločenských. Jeho nehybnosť, nastolená terorom je už minulosťou a vracia sa k nemu stále menej filmov. V rozhovore s režisérom Sergejom Loznicom, minuloročným hosťom Art Filmu sa ho pri príležitosti premiéry jeho filmu v Cannes Dvaja prokurátori (2025) pýta novinár ako dlho sa ešte budú nakrúcať filmy o komunistickom terore. Loznica odpovedá krátko. Kým budú aktuálne. Film o tom, ako sa súdny žalobca, presvedčený o oprávnenosti stalinských represií v 30. rokoch dostane k motáku z väzenia a s hrôzou dospieva k vytriezveniu, sa premietal aj na Art Filme.

Docufiction režiséra Dušana Trančíka Akcia Monako (recenzia na našom webe), nám pripomenie metódy ŠtB a jej všadeprítomnú kontrolu. V 50. rokoch infiltrovali i francúzsky konzulát v Bratislave a sledovali jeho pracovníkov. Koho nepopravili, skončil odsúdený na doživotie. Na svoje detstvo vo vile na Palisádach spomína dcéra konzula Étiena Manac´ha.

História postkomunistického priestoru ďalej píše svoju krvavú kroniku na Ukrajine a filmové svedectvo tejto vojny bolo v programe aj tento rok. Medový týždeň režisérky Žanny Ozirny priblížil manželskú dvojicu, ktorá sa práve nasťahovala do nového bytu. Za oknami sa začnú ozývať výbuchy a z domova sa stáva nebezpečná pasca.

Obrazy nového sveta sprítomňujú poľský Minghun a bulharské Bezvetrie. Jeho súradnice sa rozšírili a do životov hrdinov vstupujú neobyčajné kultúrne výzvy a konfrontácia s minulosťou oživuje staré traumy a spomienky. V Mingune prichádza novinár Jerzy pri oslavách čínskeho nového roku o dcéru Meixiu z manželstva s Číňankou Lan. Auto malo nehodu a dievča zomrelo na vnútorné krvácanie. Jej starý otec Ben, ktorý sa z Číny presťahoval do Škótska, trvá na vykonaní tradičného čínskeho rituálu minghun, posmrtnej svadby, alebo svadby duchov. Jeho stopy siahajú až do 2. storočia pred našim letopočtom, do vlády dynastie Han. Vychádza z taoistickej filozofie, zdôrazňujúcej harmóniu prvkov yin a yang. Duše mŕtvych, ktorí neboli zosobášení, tak rodina dodatočne dovedie k oltáru. Dôvody k takémuto postupu boli rôzne, rodičia tak odčinili hanbu za nevydatú dcéru a fungovali aj v rámci dedičných zákonov. Jerzy protestuje s tým, že ide o poveru, nezmysel. Jednako však nemá silu rozhodnutiu Bena odporovať. Na svadbu ale treba dvoch a tak sa vydajú hľadať po márnicicach vhodného ženícha. Smútok a zúfalstvo sa počas vyjednávania o zmysle a samotnej prípravy k jeho vykonaniu, stáva metafyzickou cestou k prijatiu smrti a vyrovnaniu so stratou milovanej osoby.

O živote stratenca, väzňa osudu, bez šance na kúsok šťastia, rozprával maďarský dokument Narodil som sa ako sluha režiséra Attilu Moharosa, ktorý porota vyhlásila za víťaza sekcie. Príbeh bratov Fülöpovcov začína v roku 1999, kedy je Levente, sotva desaťročný chlapec vyslaný na službu. Rodičia sú alkoholici a siedmi z jeho súrodencov skončili v detskom domove. Levente zdieľa osud s bratom Csabom. Je tragický a tvrdý, niet z neho úniku. Stali sa sluhmi, pomáhajú pri roľníckych prácach na poli a zároveň na gazdovskom dvore. Do školy chodili pár rokov, aby sa naučili trochu čítať a písať. Levante hovorí o svojich snoch, chcel by študovať, mať dobré známky, alebo si našporiť na koňa. V dospelosti je svedkom oveľa šťastnějších životov svojich súrodencov. Spolu s bratom Csábom prepadli alkoholu a nedokážu s touto závislosťou bojovať. Levante pasie ovce na horských lúkach a rozjíma o všetkom, čo mohlo prísť a neprišlo. Časozberný dokument, sledujúci osud Levanta až do dospelosti, sa odohráva sa v rumunskej Transylváníí, oblasti Szeklerland , kde žije maďarská menšina.

Putovanie slovenskou krajinou s fotografom a režisérom Martinom Kollárom otvára v Letopise priestor pre meditatívnu reflexiu o všetkom, čo ho napĺňa. Kollár nám v tejto filozofujúcej eseji predostiera obraz sveta v jeho horizontálnych i vertikálnych významoch. Pohybuje sa medzi obrazmi krajiny vo všetkých ročných obdobiach a situuje do nich človeka pracujúceho i odpočívajúceho, činorodého i traumatizovaného chorobami. Vzájomná interakcia je deštruktívna a vzápätí konštruktívna. Vidíme znečistené rieky i ľudí, ktorí sa snažia o nápravu, absurdné stavebné kolosy i búracie práce, covidové prázdno, armádne cvičenie i žatevné práce. Je to vizuálna meditácia o stave našej prítomnosti v krajine, kde sa všetko začína i končí.

S poľským debutom To nie je môj film je spojený motív cesty, situovanej pozdĺž zimnej pláže Baltského mora. Pre Janka a Wandu má symbolickú hodnotu púte za harmóniou a šťastím. Dovršuje ho český dokument Veľké finále PSO, hudobná oslava, vedená orchestrom mladých amatérov z Police nad Metují.

Náš svet medzi blízkym Západom a ďalekým Východom je bohatý na skúsenosti z oboch strán hraníc, brehov, plotov i múrov. Boli sme väzňami totality a vieme, aký zložitý je život v slobode, boli sme emigrantmi a rozumieme, čo obnáša osud migrantov. Filmy z našej časti Európy ponúkajú reflexiu sveta, ktorý ešte stále má šancu pochopiť cenu tejto skúsenosti.

Multisvet na plátne a veselo na každom rohu

Košické filmové assorti doplnila kolekcia indických filmov, ktoré prišla uviesť veľvyslankyňa Apoorva Srivastava a zároveň výber nových čínskych filmov v kurátorskej réžii holandského producenta Toma Palmena.  V rámci Industry programu prebehla diskusia o aktivitách FIPRESCI, svetovej federácii filmových kritikov, ktorej porota po prvý krát zasadlapráve na Art Filme. Kedysi existovala na MFF Bratislava, ale po krachu festivalu, nemal túto významnú porotu žiadny slovenský festival. Keďže v porote filmov strednej a východnej Európy bola i súčasná viceprezidentka FIPRESCI, Elena Rubaševská, o filmovej kritike i kritikoch sa hovorilo zoširoka, okrem iného i o alarmujúcom jave, kedy sa z tejto profesie stáva poslušný a krotký marketingový nástroj.

Odovzdali sa ceny Hercova misia i Zlatá kamera, ale špeciálnu zmienku si určite zaslúži i festivalová talk show Milana Kolcúna, známej postavy košickej kultúrnej scény, skvelého a pre široké publikum dobre utajeného moderátora. Pohovoril so scenáristkou a spisovateľkou Hanou Lasicovou, kolegyňou z denníka SME Kristínou Kúdelovou, režisérom Dušanom Trančíkom a Magdou Vášáryovou. Košice prekvapia. A myslím si, že vždy príjemne.

Foto. Art Film Košice