G20
Stretli sa spoločne v Kapskom Meste, aby na summite prebrali plán na posilnenie postavenia farmárov z nie práve prívetivých oblastí subsaharskej Afriky prostredníctvom prístupu ku bitcoinu. Americká prezidentka s pár bojovými skúsenosťami z armády Danielle Suttonová (Viola Davis) pricestovala aj s manželom Derekom (Anthony Anderson), dvomi nie práve poslušnými deťmi, ministerkou financií a zástupom ochrankárov na čele so sympatickým agentom Mannym Ruizom (Ramón Rodríguez), aby sa len chvíľku po príchode stali terčom nekalých teroristických záujmov. Delegáti rôznych krajín tak pod hrozbou strát na životoch musia poslúžiť Rutledgeovi (Antony Starr), bývalému dôstojníkovi americkej armády a jeho bande ako rukojemníci v ich vlastných nekalých plánoch s kryptomenou. Na to, aby sa im podarilo definitívne nechať padnúť globálne finančné trhy potrebujú však v prvom rade dostať do pazúrov Danielle Suttonovú. Lenže práve ona sa len tak nikým zajať nenechá. Vie využiť každú aj na prvý pohľad nepravdepodobnú skrýš, strategicky chystať pasce, prípadne v sebaobrane zamávať s protivníkom tak, že bude mať čo robiť, aby zo všetkého vyšiel v zdraví. Nemá totižto práve najlepšiu náladu...
Písal sa rok 1988 a režisér John McTiernan nechal chudáka Brucea Willisa v tielku, bosého, čerstvo pohádaného s manželkou, že netrávia spoločne štedrý večer doma, ale u nej v práci, vzdorovať teroristom na jednej strane a nechápavosti policajných zložiek na strane druhej v legendárnej Smrtonosnej pasci. Bolo to v žánri akčného thrilleru po prvýkrát, čo hrdina krvácal a divák mal oprávnené obavy o jeho životnosť, keďže ešte netušil jeho účasť v štyroch ďalších pokračovaniach. Bol tým tiež definovaný určitý naratívny vzorec, ktorý si vo svojich vlastných príbehoch prepožičiavali mnohí iní. Vzorec tak dobre vymyslený, že sa dal pokaziť, len keď si o to tvorcovia zámerne „koledovali“. Pokračovanie z roku 1990 zamenilo prostredie mrakodrapu Nakatomi za celé letisko, nehovoriac už o tom, že „trojka“ (1995) si zvolila za arénu terostisicko-policajnej hry na mačku a myš rovno mesto New York. Variácia na Smrtonosnú pascu sa však mohla odohrávať aj rôznych dopravných prostriedkoch – zatiaľ najpôsobivejšie v autobuse Nebezpečnej rýchlosti Jana de Bonta z roku 1994. Viac „béčkovo“ odľahčene si strihol rolu kuchára na vojenskej lodi Steven Seagal v Prepadnutí v Pacifiku (1992) Andrewa Davisa. V pokračovaní Prepadnutie 2: Temné územie si o tri roky neskôr na boj s teroristami dokonca prestúpil na vlak.
Jean-Claude Van Damme v Náhlej smrti (1995) Petera Hyamsa mlátil protivníkov prezlečených ako maskotov a snažil sa získať čas zaskakujúc za brankára snažiaceho sa o predĺženie hry počas hokejového zápasu, inak by vyletela do vzduchu celá športová hala. V roku 2013 sa dvakrát stal bojiskom vlastnej variácie na tradičný vzorec dokonca Biely dom – raz komicky v Útoku na Biely dom Rolanda Emmericha, kde zachraňoval prezidenta Jamieho Foxxa Channing Tatum v nechýbajúcom tielku ako intertextovom odkaze, raz pomerne navážno v Páde Bieleho domu, kde pre zmenu Gerard Butler kryl chrbát ohrozenému Aaronovi Eckhartovi. Okrem iného aj sám americký prezident s tvárou Harrisona Forda sa odhodlal vo svojom ikonickom lietadle Air Force One (1997) režiséra Wolfganga Petersena vyhrnúť si rukávy a trošku preriediť rady tých, čo mu ohrozovali rodinu a blízkych spolupracovníkov. Možno aj práve preto mal v parodickom Scary Movie 3 (2003) v Oválnej pracovni toho času obývanej Lesliem Nielsenom na stene svoju čestnú fotografiu a nie až tak dávno v Captain America: Prekrásnom novom svete sa vo chvíľach, kedy už politika bola preňho neznesiteľnou, jednoducho zmenil na Red Hulka.
Predstava aktuálneho Donalda Trumpa, ako choreograficky dôkladne facká protivníkov, pričom mu vo vetre vlaje nastrelená ofina, by mohla byť vo filmovom stvárnení určite zábavná, ale očividne majú ambície byť inšpiratívnejšími filmovými hrdinami skôr reprezentanti jeho oponentského politického tábora. V snímke G20 režisérky Patricie Riggen si svoju verziu Smrtonosnej pasce strihne silná afroamerická žena v podaní charizmatickej Violy Davis. Samozrejme, že sa opäť nájdu kritické hlasy pojednávajúce o tom, aké je to absurdné, až hlúpe – predchádzajúci výpis filmových titulov snáď dostatočne naznačuje, že okrem v žánri zrejme neprekonateľnej brilantnosti prvého bruce-willisovského dobrodružstva, si jeho napodobitelia mohli dovoliť určitú správne odmeranú porciu absurdnosti, až hlúposti a zostať pri tom dielami relatívne vkusnej žánrovej zábavy. Dokonca aj prezident si tak môže dovoliť biť sa sám za seba a svojich blízkych – nie preto, že to má vyznieť zámerne absurdne alebo hlúpo, ale preto, že sa v podobnej príbehovej premise skrýva bližšie nešpecifikovaná, či vôbec nešpecifikovateľná podmanivá romantika. A ak sa niekomu v úlohe akčnej hrdinky afroamerická prezidentka zdá byť až príliš „sci-fi“, stačí si pripomenúť, že to nie je až tak dávno, čo sa v Šialenej noci (2022) Tommyho Wirkolu v odhodlaného bijcu teroristov premenil samotný Santa Claus. A fungovalo to...
Snímka je láskyplnou poctou vyššie spomínanému príbehovému vzorcu. Charakterizácia postáv, zápletka aj jednotlivé zvraty prebiehajú podľa očakávaní a vhodne dynamizujú celý dej. Scenáristi Caitlin Parrish, Erica Weiss, Logan a Noah Millerovci rozohrávajú akciu aj napínavé situácie bez toho, žeby strácali čas s nestráviteľnou príbehovou „vatou“. Uvedomujú si, že netlmočia žiadny príbeh s inovatívnymi nápadmi. Uvedomujú si, v čom bolo čaro Smrtonosnej pasce, aj ako sa s jej variáciami dokázali pohrať nasledovníci. Film sa neberie vôbec vážne a priam si až vychutnáva intertextové narážky na citované filmy. Uvedomuje si svoju absurdnosť a v istom zmysle ju aj navonok reflektuje. Nepotrebuje tiež, aby všetko, čo sa v ňom udeje, muselo nutne dávať logický zmysel. Najzábavnejším rysom príbehu je fakt, že v známych situáciách vystupujú neočakávané postavy. Ako často môžeme vidieť vo filmoch napríklad prvú dámu Južnej Kórey (MeeWha Alana Lee) komicky vliezť do šachty na odpad, či špinavú bielizeň, zatiaľ čo ostatní jej ustráchaní spoločníci si ledva uvedomujú, kam asi zmizla? Aby chvíľu na to uznali, že nemala vôbec zlý nápad. Koľko svetových politikov sa asi zmestí na strechu pohybujúceho sa výťahu, aby odtiaľ odpočúvalo plány svojich utláčateľov?
Čo všetko môže predstavovať dobre pripravenú pascu v kuchyni hotela vítajúceho zahraničné delegácie? Aké rôzne spôsoby sebaobrany môže použiť žena stredného veku oblečená v červených letných šatách a topánkach na vysokých podpätkoch? A koľko pohárikov by mohol mať v sebe britský premiér (Douglas Hodge) v čase, keď pôjde fakt do tuhého?
Ako aktualizácia známeho príbehového vzorca sa G20 pohráva s motívmi manipulácie s hodnotou elektronických mien, fake news a použitia umelej inteligencie pri vytváraní propagandistického deepfake videa. Film jasne konštatuje, že v dnešnej dobe má znepokojujúco akákoľvek sociálnymi médiami podaná dezinformácia výraznejší dopad na všeobecne ľudské alebo vôbec spoločenské zmýšľanie, než informácia podložená vedeckými argumentmi a faktami. Príbeh sa síce môže javiť nostalgickým a pre oko diváka dostatočne známym. Jeho „posolstvo“, či už príde publiku podané dostatočne adekvátne alebo nie, má čosi do seba. A keby stále mal niekto chuť spochybňovať vierohodnosť zápletky, scenáristi nezabudnú spomenúť reálne politické osobnosti histórie, o ktorých hrdinských činoch si v dnešnej dobe asi nikto veľmi pochybovať nedovolí.
Film, samozrejme, nie je dokonalým príkladom žánrového remesla. Najväčšou slabinou je jeho možno až príliš televízny, výpravne minimalistický vzhľad. Kamera Checco Varesea sa sústredí najmä na fyzické exhibície charakterovej herečky na čele celého obsadenia. Na interiéry luxusného hotela a exteriéry skratkovito stvárnenej Juhoafrickej republiky, kde sa koná titulné politické zasadanie. Strih Doca Crotzera a Emmy E. Hickox trochu uberá akcií na prehľadnosti a dravosti. Viac-menej kamufluje, čo sa zrejme pri nakrúcaní nepodarilo doviezť k dokonalosti. V žánrovej konkurencií orientujúcej sa prevažne pre kinodistribúciu, by po formálnej stránke film pôsobil matne a nevýrazne. Ako istý ekvivalent televízneho spracovania alebo zábavného „béčka“ však bez problémov ujde. Je to tematická variácia na Smrtonosnú pascu s postavou prezidentky v hlavnej úlohe, čo nešetrí skvelými vtipmi aj odľahčenými, za vlasy pritiahnutými nápadmi, aké inde obvykle divák len tak nevzhliadne. A je na to očividne hrdá.
G20, USA, 2025
Dĺžka: 108 minút
Réžia: Patricia Riggen
Scenár: Logan Miller, Noah Miller, Caitlin Parrish, Erica Weiss
Kamera: Checco Varese
Hudba: Joseph Trapanese
Produkcia: Viola Davis, Andrew Lazar, Julius Tennon
Casting Bonnie Lee Bouman, Rich Delia
Strih: Doc Crotzer, Emma E. Hickox
Zvuk: Nico Louw, Mandell Winter
Scénografia: Sebastian T. Krawinkel, Nigel Phelps, Ella Rushforth, Christian Schäfer, Ross Jenkin
Masky: Joeke Bonthuys, Barry Du Bruin, Cailin Nicolson
Hrajú: Viola Davis, Ramon Rodriguez, Antony Starr, Elizabeth Marvel, Angela Sarafyan, Clark Gregg, Anthony Anderson, Marsai Martin, Douglas Hodge, Ali Suliman, Gideon Emery, Sabrina Impacciatore, Julius Tennon, John Hoogenakker, Noxolo Dlamini, Caitlin Mehner, Robert Hobbs, Conrad Kemp, Tamer Burjaq, Loulou Taylor, Christopher Farrar, MeeWha Alana Lee
Distribúcia: Prime Video
Foto: ČSFD cz.