Zabudnutá zem (Vanskabte Land/Godland)
Islandskí tvorcovia sú vo svojich geografických a kultúrnych reáliách pevne zakotvení a dokážu ich tematizovať kreatívne a invenčne. Nie je tomu inak aj v ďalšom islandskom filme mladého režiséra Hlynura Pálmasona Zabudnutá zem. K príbehu luteránskeho pastora Lucasa (Eliott Crosett Hove), ktorý sa vydá z islandského pobrežia na pešiu cestu do vzdialenej dediny, aby tam postavil kostol a ujal sa svojich kňažských povinností, inšpirovali režiséra dobové fotografie Islanďanov. V drevenej krabici objavili na Islande sedem fotiek, prvých z juhovýchodného pobrežia zeme. Lucas sa rozhodne odmietnuť jednoduchšie cestovanie loďou, chce poznávať krajinu a ľudí. Je zároveň fotografom - amatérom a má v pláne zachytiť priebeh svojho putovania.
Princezná zakliata v čase 2 (Princezná zakletá v čase 2)
Česká rozprávka Princezná zakliata v čase bola príjemným žánrovým spestrením roka 2022. Do u nás veľmi populárneho rozprávkového žánru (síce ide skôr o dávnejšiu minulosť) priniesol scenárista a režisér Petr Kubík starú známu zápletku o neustále sa opakujúcom dni v živote hlavnej postavy. V deväťdesiatych rokoch tento sci-fi prvok preslávila romantická komédia Na hromnice o deň viac, neskôr akčné sci-fi s Tomom Cruiseom Na hrane zajtrajška alebo pomerne nedávno slasher Happy Death Day. Prípadne dramaticko-komediálny seriál Russian Doll.
Bones and All
Taliansky režisér Luca Guadagnino, sa po niekoľkých kvalitných, avšak nenápadných drámach a dokumentoch, dostal do celosvetovej pozornosti filmových fanúšikov až v roku 2017, so snímkou Daj mi tvoje meno. Táto komorná, romantická dráma bola veľmi kladne prijatá kritikmi, aj bežnými divákmi, výsledkom čoho boli aj nominácie na desiatky filmových cien, z ktorých niektoré premenila na výhru. Vrátane Oskara za najlepší adaptovaný scenár.
Neobyčajný svet (Strange World)
Jaeger Clade (v pôvodnom znení Dennis Quaid) je neohrozený dobrodruh, ktorý zasvätil celý svoj život putovaniu divočinou a preskúmavaniu jej neznámych končín. Nič sa na jeho bádateľskej povahe nezmenilo ani po narodení syna Hľadača (Jake Gyllenhaal). Ten však s pribúdajúcimi rokmi začína nachádzať záľubu skôr v pestovaní rastlín a farmárčení. Jedna z Jeagerových misií otca so synom a ďalšími členmi výpravy nasmeruje k bezútešnému prekročeniu hory, ktorá obklopuje ich rodnú Avalóniu. Začne škriepka kvôli na ceste nájdenému Pandu – rastline schopnej zásobovať domácich veľkým množstvom potrebnej energie a podľa Hľadača tiež objav hodný preskúmania viac než to, čo sa nachádza na druhej strane neprekonateľnej hory. Výprava sa preto vracia, zatiaľ čo Jeager putuje tvrdohlavo ďalej úplne sám...
JFK návrat: Za zrkadlom (JFK Revisited: Through the Looking Glass)
Oliver Stone sa nejasnosťami okolo vraždy Johna Fitzgeralda Kennedyho intenzívne zaoberal už vo svojom hranom filme JFK z roku 1991. V ňom dokázal napínavým spôsobom sprostredkovať viacero teórií, ktoré presvedčivo podrývali oficiálne tvrdenia americkej vlády a zmanipulovaných vyšetrovateľov. Snahou Olivera Stonea bolo upriamiť pozornosť na jeden z najväčších komplotov v histórii Spojených štátov a pokúsiť sa otvoriť oči aj tým, ktorí oficiálnu verziu prijali, no neboli dostatočne oboznámení s faktami jej odporujúcimi.
Menu (The Menu)
Mark Mylod je ďalší z radu súčasných komikov, ako Jordan Peele, David Gordon Green, alebo Zach Cregger, ktorí sa po komediálnej tvorbe vydali na cestu hororu. Tento trend sa dá v Hollywoode pomaly označiť za akúsi novú vlnu. Filmy týchto tvorcov majú viacero spojitostí. Sú to horory kombinované s trilerom, čiernym humorom, veľmi špecifickou, originálnou zápletkou a sociálnym komentárom. Tieto snímky taktiež spája láska pre filmovú históriu, najmä žánru hororu. Ako príklad by sa dali uviesť filmy Uteč (2017), Halloween zabíja (2021), alebo tohtoročný, vynikajúci Barbar (2022). Menu je Mylodov návrat k réžii po desiatich rokoch. Ide o dlho vysnívaný projekt, o ktorého produkciu sa postaral oskarový režisér a scenárista Adam McKay. Projekt prilákal zvučné herecké mená, ako Anya Taylor-Joy, Ralph Fiennes, Nicholas Hoult alebo John Leguizamo.
Štrajk (Stačka)
Film Štrajk z roku 1925 je celovečerným debutom velikána svetovej kinematografie Sergeja Ejzenštejna. Toho preslávilo predovšetkým monumentálne dielo z toho istého roku Krížnik Potemkin, avšak rovnako aj Štrajk, 10 dní, ktoré otriasli svetom (1928), Alexander Nevský (1938) a dvojdielny Ivan Hrozný (1945) patria k najobdivovanejším snímkam všetkých čias. Ejzenštejn sa preslávil najmä vďaka tzv. asociatívnemu strihu, keď dva zábery za sebou v konečnom dôsledku dávali nový zmysel. V prípade Štrajku ešte tento intelektuálny prvok nie je tak zrejmý, avšak už aj v nej badať viacero z Ejzenštejnových klasických trademarkov. Štrajk zároveň považuje svetová filmová kritická obec za jedno z vrcholných diel sovietskej montážnej školy.
Nezanechať stopy (Źeby nie bylo śladów/ Leave No Trace)
Uvedenie príbehu o zločinoch komunizmu nemohlo mať vhodnejšie načasovanie. Film Nezanechať stopy nie je len premiéra, určená na 17. novembra, keď si pripomíname pád totalitného režimu. Vzťahuje sa aj k dnešku, s jeho umelo vybudenou nostalgiou za dobou, kedy sme boli sovietskym satelitom, pod kuratelou Moskvy a kremeľských vládcov. Davy, volajúce na námestiach po návrate do tohto zničujúceho železného objatia, mávajúce ruskými vlajkami na východ, s jasnými sympatiami k Putinovi i okupačnej vojne voči Ukrajine, nás uvádzajú do nemého úžasu, lebo všetci vieme, že bez sovietskeho Ruska by sa u nás komunizmus nekonal. Pokročilá „mankurtizácia“, výraz, ktorý vo svojom románe použil kyrgyzský spisovateľ Čingiz Ajtmatov na označenie otrokov, mankurtov zbavených pamäti, je realitou. Jeden film ju s najväčšou pravdepodobnosťou nezmení, ale je dôležité, že tu je a nikoho nenecháva na pochybách o pravej tvári komunistickej moci.
R.M.N.
Pod záhadným názvom R.M.N. rumunského režiséra Cristiana Mungia sa skrýva rumunské označenie magnetickej rezonancie. Nápad jednoduchý a zároveň komplikovaný. Kým magnetická rezonancia vyšetrí všeličo aj mozog a odhalí veci hlboko skrývajúce sa pod povrchom, Mungiu pod „prístroj“ položil súčasnú európsku spoločnosť, a tak pátra po jej skrytých neduhoch. Čiastočne sa mu podarilo dianie aj diagnostifikovať, ale mal to ťažké, lebo to nie je jednoduché. Niečo sa mu podarilo odkryť, niečo ostalo nevysvetlené a možno sa to dnes ešte ani nedá. V ľuďoch je hlboko zakorenená minulosť, technický pokrok spravil obrovský skok dopredu, ale myslenie ľudí za ním zaostáva. Mungiu si vybral pre svoj príbeh Transylvániu, konkrétne dedinku Rácia po maďarsky Rácfalva.
Hranice lásky (Borders of Love)
Príbehu o jednom vzťahu, ktorý stroskotá pri pokuse o experimentovanie so sexom sa asi dá vyčítať kadečo, ale jedno je isté, odvádza toľko omieľaný český mainstream z obohraných romantických klišé, pripomínajúcich tu stredostavovské meštiacke komédie genealogicky blízke prvorepublikovým predkom, tu hollywoodske frančízy vkusných love stories, nastylovaných podľa dobového vkusu. Očakávanie, že „hovory o láske“ sa budú odvíjať kdesi v týchto súradniciach sa, našťastie, nenaplnilo. Tvorcovia sa snažia o hlbšiu autopsiu vzťahov, siahajú k ich psychologickým rovinám a preverujú platnosť módnych formuliek „otvorených vzťahov“, teda tých, ktoré relativizujú ich uzavretosť a deklamujú sexuálnu voľnosť a slobodu. Doteraz platné axiómy vernosti sú v tomto obore len staromódnym prežitkom. Film Hranice lásky názorne demonštruje životnosť takýchto postojov a názorov a vlastne i podmienky, za ktorých môžu fungovať.