Tereza Nvotová patrí bezpochyby medzi súčasné najväčšie talenty slovenského filmu. Presadila sa ako herečka a zároveň aj ako režisérka dokumentárnych a hraných snímok. V roku 2017 upútala predovšetkým tým, že dokázala dostať do kín hneď dva svoje celovečerné filmy; uznávaný dokument Mečiar a sociálno-psychologickú drámu Špina, ktorá sa taktiež dočkala solídneho kritického aj diváckeho prijatia. Režisérka si dala na svoj ďalší projekt celkom načas a po piatich rokoch nám prináša v slovenskom rybníčku vec takmer nevídanú, atmosférický horor s množstvom symboliky s názvom Svetlonoc.

Dvadsaťpäťročná Kya Clarková (Daisy Edgar-Jones) prežila väčšinu svojho života v chatrči, skrytej niekde v rozľahlých močariskách Severnej Karolíny. Tam jej spolu s mamou (Ahna O'Reilly) a štyrmi súrodencami zabezpečil strechu nad hlavou pomerne nevyspytateľný, násilnícky otec (Garret Dillahunt), vojnový veterán, ktorý už stratil akékoľvek ilúzie o ľudstve. Život v súlade s prírodou bol pre matku rajom a radosťou, no náhle fyzické útoky zo strany manžela ju nakoniec motivovali k úteku. Ako čas plynul ďalej, trpezlivosť začali strácaj aj ostatní Kayni súrodenci – a zdá sa, že nikoho z nich ani len nenapadlo, žeby ju mohli vziať so sebou. Lenže ona akoby inštinktívne vedela na otcove nálady správne reagovať. Vedela ako prirodzene splynúť s životom v močariskách a asi aj chápala, prečo sa ľudí tak straní...

Pre relatívne neznámeho režiséra Toma Georgea predstavuje film Vražda v divadle jeho hraný debut, pričom však vo filme nechýbajú v obsadení známe tváre. Zvolený subžáner, či naratívny model detektívky ponúka dostatok priestoru na osobité vyhranie sa s vlastnou režisérskou fantáziou a rozvinutím autorského rukopisu. Vražda v divadle pôsobí na prvý pohľad z dostupných záberov a trailerov ako variácia na klasický detektívny kammerspiel v štýle Vraždy v Orient Exprese či celkovo diela Agathy Christie (k čomu prispieva slovenský distribučný preklad). Hoci snímka vychádza z týchto familiárnych základov a dokonca na ne miestami aj explicitne upozorňuje, predsa v istých ohľadoch vybočuje zo zabehnutej trate.

Aký žáner je film Trojuholník smútku ? Satira, komédia, čierna komédia, tragédia, fraška – asi všetko dohromady. Na takmer všetky neduhy súčasného sveta rozkošatená, nezvime to skrátene, spoločenská satira nenechá na nikom suchú nitku a získala v krátkom čase pre švédskeho režiséra Rubena Östlunda tohto roku už druhú Zlatú palmu na festivale v Cannes. Možno nie je až tak vycizelovaná ako bol Štvorec, ale má oveľa širší rozmer. Možno náhodou, možno vďaka kontemplatívne premyslenému mysleniu, sa Östlund dostal takmer až na koreň problémov, ktoré kvária súčasné ľudstvo. Explicitne sa z niečoho vysmieva, uťahuje, druhé odsudzuje, ba sme-tam v podtóne aj moralizuje, ale celok je bravúrny zložitý naratív, aký sa málokedy vidí. A nesporne koketuje aj agnosticizmom o čom nesvedčí len záver.

Známa herečka Olivia Wilde sa po druhý raz predstavuje na režisérskej stoličke a v ambicióznom počine Neboj sa, zlatko prispieva do žánra mysterióznych filmov, ktorých objasnenie k divákom prichádza po malých dávkach a necháva ich do istého momentu tápať v príjemnej nevedomosti. Táto nevedomosť je istým spôsobom vzrušujúca, pretože umožňuje divákovi vytvárať si v hlave vlastné vysvetlenia na nezvyčajné udalosti, ktorých je na filmovom plátne svedkom. Z tohto dôvodu bývajú záverečné vysvetľujúce momenty nevďačné, keďže sú často sklamaním. Neboj sa, zlatko však nie je filmom, ktorý by stál na záverečnom odhalení, o ktorom každý vie, že skôr či neskôr príde, ale má jedinečnú schopnosť ponoriť diváka do mystickej atmosféry akéhosi alternatívneho sveta, ktorý je až príliš uhladený na to, aby bol skutočný.

Keby sme mali načrtnúť mapu tém, v ktorých sa pohybujú slovenské filmy posledného desaťročia, alebo aj dvoch, výsledok by nás uviedol do svetov alarmujúcich drám, sociálnych i politických, ktoré obvykle neprekračujú hranicu estetizovanej publicistiky, výstražných trojuholníkov, odkazujúcich do zjednodušených moralizujúcich imperatívov o tom, ako áno a ako nie. Niekedy sa až zdá, že sa Slovensko doposiaľ úmorne vyrovnáva s urbanizáciou a modernizáciou, ani nie tak v materiálnych súradniciach, ale v hlavách a srdciach, kdesi, odkiaľ neúnavne tryskajú transparentné pokusy o uchopenie čohosi, čo nevieme ani pomenovať. I preto je imitačný potenciál na domácej scéne vysoký, radšej sa vciťujeme do trendov a vetrov zo západu, než by sme sa poohliadli doma. Držia sa ho úspešne najmä tvorcovia romantických komédií a iných žánrových odbočiek.

Filmy, venované popisu tínedžerskej agresivity, sa obvykle pohybujú v schematickom poli, kde sa najprv detailne a otvorene diagnostikuje oná neskrotná vôľa po presadzovaní malého, najčastejšie chlapčenského ega, zmnoženého v útočnej skupinke, do nevšímavého a ľahostajného sveta a potom sa hľadá viník. Spravidla sú to dospelí, rodičia, príbuzní, alebo učitelia. Tu je výber tvorcov obmedzený a na nejaké originálne prekročenie tejto šablóny si ani filmový kritik s dlhým recenzným zoznamom určite nespomenie.

Absolvent réžie na VŠMU Michal Blaško sa po svojich študentských krátkometrážnych dielach, seriálovej tvorbe a najnovšie aj celovečernom debute Obeť profiluje ako najnádejnejší mladý tvorca na území Slovenska. To znamená, že jeho diela majú odozvu na medzinárodných filmových festivaloch a podobný osud s najväčšou pravdepodobnosťou čaká aj Obeť. Jeho bakalárska snímka Atlantída (2017) úspešne prezentovala Slovensko a VŠMU na festivale v Cannes a zároveň získala ocenenie nielen vo Francúzsku, ale aj Českého leva za najlepší študentský film. V televízii sa podieľal na réžii populárnych seriálov, ako Za sklom, Slovania, Rex, Specialisté, Profesor T., Případy 1. oddělení a Podezření. Z jeho portfólia je zrejmé, že má neustále plný kalendár, predsa len ale prvým skutočným zadosťučinením v jeho kariére musí byť celovečený filmový debut.

Moonage Daydream je netradičný strihový dokument pokúšajúci sa zachytiť umelecký život legendárneho britského hudobníka a všestranného umelca Davida Bowieho. Aj keď sa režisér Brett Morgen zameriava primárne na Bowieho hudobnú kariéru, z umeleckého portrétu nevyníma ani jeho podobu ako herca, maliara či performátora. Morgen, ako skúsený dokumentarista, sa dištancuje od klasických dokumentov, ktoré tvoria nekonečné prejavy „hovoriacich hláv“, a film poníma ako podmanivú vizuálnu jazdu naprieč umelcovými obdobiami.

Videli sme to už veľakrát. Dievča spozná chlapca, zamilujú sa do seba a odrazu je na programe dňa svadba – najlepšie v nejakej exotickej destinácií. Rodičia zamilovaných majú, samozrejme, pochybnosti. Na budúcom zaťkovi, neveste, prípadne „konkurenčnej“ rodine im niečo nesedí. Väčšinou sa sami zobrali priskoro, aktuálne sú už nejaký čas rozvedení, odlúčení alebo si idú ostro po krku. Každopádne, možnosť zosabotovať milovaným potomkom ich prípadné vzťahy spravidla vždy s výhovorkou, že je to „pre ich vlastné dobro“, umožní do teraz neľútostne súperiacim stranám vyhlásiť dočasné prímerie. Na konci si už divák ledva spomenie na to, o kom bol tento milostný príbeh na začiatku. Má však dostatok žánrových dôkazov, že stará láska nehrdzavie, keďže pôvodne rozhádaní rodičia si svojim znovu oživeným vzťahom sebecky „ukradnú“ celý film len pre seba...