Trojuholník smútku (Triangle of Sadness/Sans filtre)
Aký žáner je film Trojuholník smútku ? Satira, komédia, čierna komédia, tragédia, fraška – asi všetko dohromady. Na takmer všetky neduhy súčasného sveta rozkošatená, nezvime to skrátene, spoločenská satira nenechá na nikom suchú nitku a získala v krátkom čase pre švédskeho režiséra Rubena Östlunda tohto roku už druhú Zlatú palmu na festivale v Cannes. Možno nie je až tak vycizelovaná ako bol Štvorec, ale má oveľa širší rozmer. Možno náhodou, možno vďaka kontemplatívne premyslenému mysleniu, sa Östlund dostal takmer až na koreň problémov, ktoré kvária súčasné ľudstvo. Explicitne sa z niečoho vysmieva, uťahuje, druhé odsudzuje, ba sme-tam v podtóne aj moralizuje, ale celok je bravúrny zložitý naratív, aký sa málokedy vidí. A nesporne koketuje aj agnosticizmom o čom nesvedčí len záver.
V expozícii sa stretávame s modelom Carlom (Harris Dickinson) a jeho partnerkou influencerkou Yayou (Charlbi Dean Kriek). Už na úvod si režisér zgustol veľmi ironicky na modelingu a celou tou pozlátkou, ktorá ho sprevádza. Tieto dve pekné bytosti, Carla a Yayu, pozvú na luxusnú výletnú plavbu. To je už druhá časť príbehu kde sa zíde vydarená „smotánka“ – ruský zbohatlík (Zlatko Burić), starý mládenec túžiaci po životnej láske, bohatý starý manželia a protipól k týmto kreatúram tvorí posádka - napríklad upratovačka záchodov Abigail (Dolly de Leon), „generálka“ Paula (Vicki Berlin) šikanujúca personál a večne opitý kapitán (Woody Harrelson). Panoptikum postáv a postavičiek na luxusnej jachte si užíva života, tešia sa až infantilne z každej maličkosti a netušia akú pohromu im nezodpovedný kapitán pripravil. Notorický ožran sa rozhodol za každú cenu usporiadať kapitánsky večierok, plný žranice a alkoholu. Blíži sa búrka a nikto netuší aké hrozivé účinky bude mať. A práve v tom inferne si Östlund, známy to provokatér, nenechá ujsť príležitosť, aby nerozohral do najhnusnejších a najodpudivejších detailov scény zvracania. Hnus graduje ad absurdum, ktorý strieda a vyvažuje diškurzom ožratého kapitána a ruského obchodníka Dimitrija. Zbohatlík dobre, že neobhajuje kapitalizmus a kapitán pod parou mu prednáša o marxizme. Gejzír citátov Marxa a Engelsa, ale aj svetových filozofov, nemá konca-kraja a loď sa potápa. Iba ako pikantéria, keď sa režiséra opýtali odkiaľ zobral toľko výstižných citátov povedal: “Vyrastal som na nich, moja mama je v komunistickej strane a od detstva ma nimi kŕmila.“
Postavenie, peniaze a dôstojnosť sú superboháčom a našim mladým úplne nanič, keď sa ocitnú ako stroskotanci na opustenom krásnom ostrove. A tú príde lekcia najadresnejšia – víťazstvo robotníckej triedy v praxi. Mnohým sa záver zdá príliš dlhý, natiahnutý, ale bez neho by všetko predtým nemalo nijaký zmysel. Je to majstrovské explicitné zobrazenie spoločnosti, ktorá rada hovorí o sociálnej rovnosti, ale pritom je ukotvená v úplnom opaku. A k tomu opaku aj patrí, len hlása niečo iné. Nekompromisný analytik Östlund roznesie na kopytá tak horných desaťtisíc, ako aj ich náprotivky. Ukážkou je prerod „hajzlbaby“ vo veliteľku stroskotancov. Oni nič nevedia, ona je pracovitá, bez nej by hádam aj umreli. Dovolím si povedať, že je to exemplárna ukážka toho, čo s človekom urobí moc. Keď ju pocíti, okamžite ho pohltí a za žiadnu cenu sa jej už nevzdá a je jedno, či je to boháč alebo človek z ľudu. Moc je diabolská, chytľavá, nebezpečná a deštruktívna, ktokoľvek ňou disponuje a narába.
Dva polhodinová dĺžka filmu veľmi rýchlo plynie, divák sa ani na chvíľu nenudí, snímka ho zabáva, rozosmeje aj zarmúti. Zarmúti nad stavom súčasného sveta, ktorý preceňuje modeling, uprednostňuje krásu, záleží len na obale, obsah už nikoho nezaujíma. Ironicky a s pohŕdaním sa pozerá na super boháčov, ktorí už nevedia čo zo sebou ani so svojim bohatstvom a súcití s tými, ktorým to nie je dopriate. A pravé kritika pravého opaku (neviem či bola chcená alebo to neúmyselne tak vyznelo) je bonus navyše. Östlund - sociológ a analytik - javov sa zamýšľa aj nad tým, ako by sa utláčaní začali správať keby prišli k moci. Možno to vie, ale neodvážil sa odpovedať celkom jednoznačne a preto nechal rozlúsknuť túto dilemu divákom.
Trojuholník smútku, jeden z najadresnejších a najzaujímavejších filmov ostatných rokov, okrem filozofických a sociálnych úvah, priniesol aj zrelé herecké výkony. Najtragickejšie dopadla hlavná predstaviteľka Yayi Charlbi Dean Kriek. Krásna a talentovaná herečka, namiesto toho, aby sa tešila z veľkého úspechu, nečakane v 32 - rokoch zomrela. Ako mladá prežila vážnu nehodu a práve po nej sa rozhodla pre herectvo, aby si slávu užívala veľmi krátko. Príčina smrti sa nevie, predpokladá sa nejaká zákerná viróza. Tragické je to aj pre jej životného partnera Lukea Volkera, ktorý ju krátko pre smrťou požiadal o ruku, a takisto pre hereckého partnera Harrisa Dickinsona, s ktorým boli dokonale zohratá dvojica, chémia fungovala na sto percent a ani jedenému niet čo vytknúť. Hviezdou filmu však boli Woody Harrelson ako kapitán a Zlatko Burić ako Dimitry. Hrali o dušu, ale triumfoval Burić. Videli sme ho už vo filmoch Kursk, Zabiják, Mayday, Pusher III.. O poslednom sa hovorí, že bol jeho hereckým koncertom a to isté možno povedať aj o Trojuholníku smútku. Bravúrna kreácia! A takisto dokonale sa zhostila svojej role aj Dolly De Leon ako upratovačka záchodov Abigail. Ak sa doteraz o nej nič nevedelo, tak sa to rýchlo obráti. Zmienku si zaslúži ešte Vicki Berlin ako tvrdá a nekompromisná Paula, ktorej Abigail dá poriadnu lekciu.
Režisérom a autorom projektu je však Ruben Östlund, geniálny tvorca, ktorý je aj pre radového diváka dostatočne prístupný a čitateľný napriek tomu, že jeho naratívne pochody sú košaté, tajomné a často aj absurdné. Jeho ústrednou témou je nevyrovnaná a rozpoltená spoločnosť v rámci svetového poriadku. Analýza a dovedenie vecí do absurdnosti je pracovná metóda tohto talentovaného tvorcu. V Trojuholníku smútku si môže k dobru pripísať výborne napísaný scenár, v ktorom miestami nemá ani kúsok empatie s hrdinami, výborný výber hercov a ich vedenie a prepracovanú réžia. K celkovému pozitívnemu vyzneniu mu vo výraznej miere pomohli Charbi Dean Kriek, Zlatko Burić (ten predovšetkým), Woody Harrelson a Dolly de Leon. No a bolo by priam hanba zabudnúť na dokonalú kameru Fredrika Wenzela. Kameraman v Östlundovej satire akcentoval tie momenty, ktoré sú pre jeho satiricko- ironický osteň najdôležitejšie – na jednej strane deštruktívnu krásu a na druhej odpudivosť ľudských kreatúr. Obrazom zdôraznil ich hlúposť, pokrytectvo a snahu za každú cenu na seba upozorniť.
Trojuholník smútku tne do živého, je geniálne chaotický, väčšinou však strhujúci a šokujúci. Na cynický Östlundov pohľad si treba zvyknúť, nepohoršovať sa, ale skôr sa zamyslieť, medzi smiechom a slzami, kam tou kušou mieri. I keď musím priznať, že v kritike to dotiahol veľmi ďaleko, oveľa ďalej ako jeho spolupútnici, ale dať konečnú bodku akoby už nechcel. Pripúšťam, že sa by možno ani nebolo vhodné.
Trojuholník smútku (Triangle of Sadness/Sans filtre) Švédsko, Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko, 2022
Dĺžka: 147 minút
Réžia: Ruben Östlund
Scenár: Ruben Östlund
Kamera: Fredrik Wenzel
Strih: Mikel Cee Karlsson, Ruben Östlund
Scénografia: Josefin Åsberg
Masky: Evi Zafiropoulou
Kostýmy: Sofie Krunegård
Produkcia: Philippe Bober, Erik Hemmendorff
Hrajú: Harris Dickinson, Charlbi Dean, Zlatko Burić, Woody Harrelson, Dolly De Leon, Vicki Berlin, Henrik Dorsin, Iris Berben, Jean-Christophe Folly, Oliver Ford Davies, Hanna Oldenburg, Arvin Kananian, Sunnyi Melles, Camilla Läckberg, Malte Gårdinger, Mia Benson, Shaniaz Hama Ali, Carolina Gynning
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 29. septembra 2022
Foto: ASFK