Beata Parkanová, režisérka filmu Slovo, získala na tohoročnom Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch cenu za réžiu a hlavný predstaviteľ Martin Finger cenu za najlepší mužský herecký výkon. Mnohí by snímku boli radi videli ako víťaza, ale medzinárodná porota dala prednosť inému filmu. No nie celkom preto, že by Slovo bol film prelomový, prinášajúci niečo nové a osobité, ale preto, že vo výbere vyčnieval. Téma zachovať si mravnú integritu v časoch mimoriadne neprajných ako bola normalizácia stvárnili už mnohí českí tvorcovia oveľa adresnejšie, emocionálnejšie a umelecky dokonalejšie. Vrátiť sa k tejto téme má však svoje opodstatnenie a Parkanová sa jej zmocnila vcelku dobre.

Životopisné filmy sú náročnou disciplínou, vibrujúcou medzi faktami, potrebami dramatického príbehu a zároveň snahou uchopiť čosi, čo púhe CV presahuje. Nakrúcať film o žijúcich legendách tieto požiadavky znásobuje. Overiť si čokoľvek zo života hrdinu je ľahké a preto je dramatická fabulácia obmedzená a zistiť, čo by sa tak zo života agresívneho futbalistu, ktorým Zlatan Ibrahimovič asi bol, hodilo pre večnosť, je zase ťažké. Nech zostane verejným tajomstvom, že filmy o futbalistoch nenakrútia žiadne intelektuálne hviezdy, súkajúce prevratné a originálne myšlienky a nápady z rukáva. Tvorcovia švédskeho filmu Volám sa Zlatan na nič prevratné neprišli a nakrútili slušný podpriemer.

Ak by česká história potrebovala účinné a výkonné PR, cesta výroby pôsobivých veľkofilmov, určených globalizovaným diváckym kruhom, je asi najefektívnejšia. V podobe filmového príbehu musí prejsť potrebnou zjednodušujúcou úpravou a zároveň vhodným stylingom, to je jasné. Výber tvorcov filmu padol na Jana Žižku, husitského vojvodcu, ktorý, ako nám tvrdí film, nikdy nebol porazený a nikdy neprehral a je to voľba v tomto ohľade presná.

Osud i názory Lajosa Kassaka (1887-1967), rodáka z Nových Zámkov, je príbehom výnimočným a v mnohých ohľadoch pre stredoeurópske prostredie, plné prevratných historických prúdov a dramatických udalostí, ikonickým. Ilustruje turbulentnú dobu, generujúcu svojím bezohľadným tlakom obdivuhodné postavy vzdorujúcich a rebelujúcich hrdinov. Kassakova cesta z chudoby a ťažkej práce do elitných intelektuálnych kruhov prekonáva spoločenské bariéry a do značnej miery i existujúce názorové platformy nielen na formu životného štýlu, ale i umenia a všetkého, čo ho začiatkom 20. storočia nanovo formovalo a inovovalo.

Po siedmich rokoch prichádza do kín nový film vizionárskeho režiséra Georga Millera. Jeho posledná snímka Šialený Max: Zbesilácesta (2015), je diskutabilne najlepším akčným filmom za posledných dvadsať rokov. Po obrovskom kritickom a diváckom úspechu tohto filmu (a značnom zárobku pre Warner Bros.), si mohol Miller dovoliť nakrútiť v podstate hocičo. A ešte predtým, ako sa pustí do pokračovania Šialeného Maxa, nám priniesol veľmi osobitú, existencionálnu rozprávku s názvom Tritisíc rokov túžby. Miller napísal scenár spolu s Augustou Gore. V hlavných rolách sa predstavili Tilda Swinton a Idris Elba.

Yimou Zhang patrí k najuznávanejším súčasným čínskym režisérom, jeho cit pre vizuálnu poetiku mystických portrétov čínskej histórie sa ukázal už vo filmoch ako Hrdina či Klan lietajúcich dýk. Svojím najnovším filmom Jedna sekunda sa vracia do obdobia kultúrnej revolúcie. Pre oceňovaného tvorcu ide o príbeh s istým autobiografickým nádychom, nakoľko podobne ako hlavnú postavu filmu, aj jeho život do istej miery poznačila skúsenosť ideologického nepriateľa, škodného elementu. Jednu sekundu nakrútil Zhang už pred dvoma rokmi, film sa už stihol odpremietať na niekoľkých festivaloch, okrem iného na Berlinale, u nás sa jeho dráma do distribúcie dostáva až teraz. Na zaujímavom historickom pozadí odohrávajúci sa film prezentuje osobný príbeh o rodinných väzbách, medziľudskej solidarite a v neposlednom rade o mágii kinematografie.

V roku 1975 Steven Spielberg navždy zmenil tvár filmového priemyslu. Hoci mal za sebou niekoľko rozsiahlych televíznych projektov (napríklad Duel) a debutoval filmom Sugarlandský expres, jeho kľúčovým projektom sa ukázali byť Čeľuste podľa knihy Petra Benchleyho, na ktorú štúdio Universal získalo autorské práva. Po dlhej dobe zažívajú Čeľuste opätovnú kino-premiéru. Pre pochopenie významu filmu je potrebné ich umiestniť do historického kontextu. Vznikli uprostred 70. rokov, počas vrcholu kreatívnej slobody hollywoodskych tvorcov a zároveň v tieni istého kultúrneho cynizmu podmieného okrem iného aférou Watergate a vojnou vo Vietname. Čeľuste vo svojej podobe predstavovali prvý letný blockbuster a akýsi prvý krok v posune od pesimizmom nasiaknutej produkcie danej dekády k eskapizmu, ktorý definoval hollywoodsku produkciu 80. rokov.

Život na Zemi vznikol, kedysi dávno, vďaka vode. Implicitne z toho jednoducho vyvodíme, že vďaka vode sme na našej planéte aj my. S privilegovanou možnosťou byť najinteligentnejším druhom, riadiacim vo svete úplne všetko, vrátane prírody. Ak budeme dokument Rieka sledovať pozornejšie, začneme si pokladať otázky typu, či by si to tá voda ešte predtým, ako v nej vznikli jednobunkové organizmy, radšej nerozmyslela. Podobne kriticky voči ľudstvu vyznieva Rieka v momentoch, keď sa jej sujet venuje priehradám. Ale nielen im, rôznorodých záberov mapujúcich ľudskú devastačnú činnosť je tu viacero.

Vraj to súviselo s nejakou leteckou poruchou. Majiteľa ranča rodiny Haywoodovcov Otisa Seniora (Keith David) zasiahla priamo do oka minca. Len tak spadla z oblohy práve vo chvíli, keď cválal povedľa svojho syna OJ (Daniel Kaluuya) na koni. Kôň to tiež schytal kľúčenkou do zadku a ďalších pár vecí, čo zvyčajne ľudia nosievajú po vreckách, vrážalo do rôznych miest ich pozemku ako nebezpečné z nebies vystrelené projektily. Otec cestou do nemocnice zomrel – a to sa tesne pred tým, ako si vyšiel trochu zajazdiť, tešil, že sa kvôli nejakej show s rančom opäť dostali na titulné stránky magazínov. Už podpísané zmluvy s hollywoodskými štúdiami preto „dedí“ tichý Otis Junior, aj jeho temperamentná sestra Emerald (Keke Palmer). Tá by sa však s rovnakou tvrdohlavosťou, s akou sa otec pokúšal udržať v brandži, radšej v živote vydala vlastnou cestou.

Najvhodnejšiu metaforu na pomenovanie šancí a zlyhaní tohto nového diela z čisto slovenskej dielne Vitaj doma, brate! režiséra Petra Serga Butka by sme asi mohli hľadať v oblasti vojenskej artilérie. Znelo by asi takto: slušne nabité, ale strely sa rozleteli kade - tade. Ambiciózny rozstrel bez jasnej predstavy stratégie i cieľa dopadol do poľa, medzi slnečnice malebnej Vojvodiny. Hľadať stratenú muníciu má v popise práce nanajvýš zamyslený kritik, lebo všetko mohlo dopadnúť inak a, samozrejme, lepšie.