Osud i názory Lajosa Kassaka (1887-1967), rodáka z Nových Zámkov, je príbehom výnimočným a v mnohých ohľadoch pre stredoeurópske prostredie, plné prevratných historických prúdov a dramatických udalostí, ikonickým. Ilustruje turbulentnú dobu, generujúcu svojím bezohľadným tlakom obdivuhodné postavy vzdorujúcich a rebelujúcich hrdinov. Kassakova cesta z chudoby a ťažkej práce do elitných intelektuálnych kruhov prekonáva spoločenské bariéry a do značnej miery i existujúce názorové platformy nielen na formu životného štýlu, ale i umenia a všetkého, čo ho začiatkom 20. storočia nanovo formovalo a inovovalo.

Maďarská dokumentaristka Asia Dér svoje rozprávanie vo filme Zavíjať po svojom o avantgardnom umelcovi, básnikovi a výtvarníkovi štrukturuje inovatívne. Volí nelineárnu deskripciu, interpretačnú mozaiku, v ktorej sa striedajú komentátori, ako samotní súčasní umelci, tak odborníci, historikovia i umenovedci. Začína maďarský básnik a performer Juhász Rokko, Kassakov spolurodák z Nových Zámkov. Zdieľa jeho tulácku fascináciu, cestuje so starým zdedeným kufrom a delí sa s obdivom voči jeho životnej i tvorivej filozofii. Je presvedčený, že to bol aktivista i umelec v jednej osobe, žijúci vo svojom celoživotnom „artivizme“. Rozkrývanie formatívnej osobnosti pokračuje debatou historikov a sociológa v rozhlasovom programe rádia Tilos, nazvanom Kedysi bolo všetko lepšie. Kassakove názory boli ľavicové, vychádza a čerpá zo svojho robotníckeho pôvodu. Hovorí sa o jeho popieraní meštiackeho hodnotového systému. „Žil som pre robotnícke hnutie a pre básne“, píše vo svojich článkoch. Nie je to však prázdna vzbura, z obdivu voči svetu práce sa rodí „antikultúra“, vynárajúca sa umelecká koncepcia, ktorá má možno blízko ku konštruktivizmu. Nadšenie pre revolúciu nezapiera ruskú inšpiráciu, pre nový kruh jej vyznavačov ordinuje i charakteristické oblečenie, ruskú „gymnasťorku“, košeľu so zapínaním naboku, ktorú nosili ruskí sedliaci. Účes, polodlhé vlasy si zase požičiava od Franza Liszta. Komunisti však nemali pre jeho názory pochopenie, nazývali ho „dogmatickým syndikalistom a pobúreným anarchistom“.

V roku 1903 pôsobí v Paríži a cestuje po Európe, túla sa od Pasova, cez Aachen k Antverpám a do Maďarska sa vracia ako presvedčený avantgardný umelec. Je medzi prvými a jeho zásluhou sa začína písať nová alternatívna história maďarského umenia. Na rozdiel od západnej avangardnej genealógie, ktorá začína v elitnom prostredí, je i Kassakovou zásluhou bohatšia o odlišné sociálne tóny.

Sociológ K. Zsolt Horváth v rozhlasovej debate zaujímavo komentuje špecifickú sociálnu disponovanosť týchto umeleckých súradníc. Hovorí o tom, že robotníci, sústredení v hojnom množstve na jednom mieste sa vedeli rýchlejšie zorganizovať a šírenie nových názorov a myšlienok tak malo priaznivé podmienky. Chceli budovať iný, lepší svet, čomu sa dá v tejto fáze bez problémov uveriť. Historička Éva Strandeisky pri svojom výklade Kassakovej osobnosti poukazuje na jeho outsiderstvo a označuje ho za kolektívneho individualistu. Na tejto úrovni je výklad Kassakovej osobnosti zaujímavým príspevkom k téme stredoeurópskeho disidentstva a vytváraní alternatívnych kultúr. Vedomie toho, že umenie môže byť za istých podmienok i nástrojom politiky do tejto kategórie nepochybne patrí.

Hnutie na čele s Kassakom sa venovalo i edičnej činnosti. V roku 1915 vydávajú časopis Tett, lebo cítia, že treba založiť noviny, kde budú „zavýjať po svojom“. Hneď v následujúcom roku ich ako antimilitaristické zrušia. Vojnové kataklyzmy prvej i druhej svetovej vojny sa prevalia jeho životom a v stalinských dobách sa veľa z energie robotníckeho revolučného nadšenia vytráca. Dožije sa i roku 1956, bez svojho artivizmu, v strachu a obavách, ako sa dozvedáme z rozprávania komentátorov.

K materiálu, využitom v tejto historickej koláži patria i archívne filmové ilustrácie, kombinované s klipmi zo súčasnosti a svojráznymi happeningovými vstupmi. Citácie z Kassakových článkov a poézie sú interpretované v najrôznejších umeleckých variáciách, hudobných, hereckých i výtvarných. Tvorcovia sa vydávajú za jeho stopami i do Francúzska, do galérie Denis René v Paríži. Ako ironický dôvetok pôsobí záver, kde jeho obrazy kopíruje nejaký slovenský dedinský majster a podľa vlastných skromných možností ich aj interpretuje.

Aj keď široké rozpätie takejto koncepcie pôsobí rozptyľujúco a odvádza pozornosť tematickou svojbytnosťou jednotlivých častí, je to zaujímavý a užitočný portrét. Prispieva okrem iného k dosiaľ nepestovanému vytváraniu povedzme cezhraničného slovensko-maďarského kultúrneho kontextu. Pre jeho odhaľovanie a radikálne rozšírenie je najvyšší čas.

Zavýjať po svojom, Slovensko, Maďarsko, 2022
Dĺžka: 90 minút
Réžia: Asia Dér
Scenár: Asia Dér
Kamera: Balázs Domokos
Strih: Flóra Erdélyi
Zvuk: Viktor Lente
Produkcia: Peter Kerekes
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 8. septembra 2022
Foto: ČSFD cz.