Ubehlo pár mesiacov a do kín prichádza opäť nový Marvel film. Po obrovskom úspechu snímky Spider-Man: Bez domova je na rade fanúšikmi obľúbený, arogantný čarodejník s tvárou Benedicta Cumberbatcha - Doktor Strange. Doktor Strange v mnohovesmíre šialenstva je pokračovaním prvého dielu z roku 2016, ktorý vznikol v réžii Scotta Derricksona. Derrickson sa mal vrátiť ako režisér aj pri pokračovaní, avšak kvôli kreatívnym nezhodám so štúdiom, sa tejto možnosti vzdal. Jeho náhrada bola viac než zaujímavá. Pokračovania sa chopil Sam Raimi, tvorca legendárnych hororových a komiksových snímok, ako napríklad Smrteľné zlo 1 a 2, Armáda temnôt, Stiahni ma do pekla, alebo trilógia Spider-Man s Tobeym Maguirem v hlavnej roli. Práve Raimiho Spider-Man trilógia postavila jeden zo základných pilierov pre vznik Marvelovskej mega úspešnej továrne na superhrdinské trháky. Po nie veľmi vydarenej snímke Cesta do krajiny Oz (2013), ide o Raimiho návrat k réžii po 9 rokoch.

Verte mi, nechceli by ste ich stretnúť. Za celú svoju zločineckú kariéru si v Los Angeles, kde okrem ľudí údajne bežne žijú aj antropomorfizované zvieratá, vybudovali pomerne odstrašujúcu reputáciu. Wolf (v pôvodnom znení Sam Rockwell) je vlčou hlavou skupiny – nie nepodobný Georgeovi Clooneymu na čele Dannyho jedenástky. Snake (Marc Maron) je jeho veľmi sarkastickým, prinajmenšom rovnako nápaditým hadím spoločníkom. Nasleduje Tarantula (Awkwafina), hackerka prezývaná tiež Webs alebo Mata Hairy, schopná pri „ťukaní“ do klávesnice využiť každú zo svojich ôsmich nôh. Shark (CraigRobinson), najväčší sympaťák tímu, sa napriek väčším rozmerom dokáže hravo prestrojiť aj do podoby kultivovanej dámy. A Piranha (Anthony Ramos), najmladší ale o to snaživejší člen s nevídaným bolívijským temperamentom, reprezentuje svaly...

V spore o jadro a povahu tradície, ktoré sa vedú v Británii, sa odhaľuje okrem iného i potreba ujasniť si, o čom je vlastne reč. I tento malý krok má v rozsiahlej globalizujúcej sa svetovej aréne veľký význam aj preto, aby sme vedeli, čo je dôležité a hodné ochrany a čo naopak nie a môžeme na to bez výčitiek svedomia zabudnúť, vzdať sa neužitočného balastu a vyradiť obnosené kusy. Marxista a historik Eric Hobsbawm tvrdí, že tradície sú len konzervatívnou propagandou, vymyslenou a dodatočne opatrenou historickým náterom. Udržali si svoju existenciu, lebo akékoľvek odhalenie ich neautentickosti a nepôvodnosti bolo označované za nevlastenecké.

Nočným lesom a hmlou si kliesni cestu zvláštna dvojica. Sivovlasý starec a mladík. Keď prekonajú prudko rozčerenú hladinu potoka, ich púť sa rozdelí. Starý muž je už za hranicou a kráča ďalej, chlapec sa vracia. Do kláštora, kde koncom štyridsiatych rokov našiel nový domov. V komunite mníchov, sídliacej na polorozpadnutom statku neďaleko československo-bavorskej hranice, ale objavil aj niečo iné. Čosi, čo človeka presahuje. Volá sa Kryštof a je hrdinom rovnomenného slovenského filmu, ktorý vznikol v koprodukcii s Českom. Lenže na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia sa niečo také v Československu nenosí. Červená diktatúra a viera či sloboda, to rozhodne nejde dohromady. Kantov kategorický imperatív zahádzal komunistický režim blatom. „Kryštof je príbehom jedného chlapca, ktorý v zlých časoch na zlom mieste hľadá svoje miesto pod slnkom,“ sumarizuje režisér Zdeněk Jiráský.

Irena Kopáčová (Anna Polívková) je psychologička. Radí svojim prevažne pacientkam, ako si poradiť s ich partnermi v nie práve vydarených milostných vzťahoch. Sem-tam sa za ňou ako následok absolvovaného sedenia zastaví aj nejaký ten manžel (Leoš Noha) s výčitkami, čo to porobila s jeho „milovanou“, že zrazu má ona guláš v hlave a nie on na tanieri? Iný podobne naštvaný jej dokonca vypovie nájomnú zmluvu pre ordináciu... A občas sa vo vzťahoch skúsenejšia pacientka vysloví: „To sa mi nezdá. Niekedy mám dojem, akoby ste mužov ani nepoznala.“ Irena je toho názoru, že muži sú nechutní, smrdia, na každý prst na ruke majú v rezerve nejakú ochotnú „babu“ a vraj to majú v živote ľahké...

V roku 2010 otvoril v Naľčiku, hlavnom meste Kabardinsko-balkarskej republiky, súčasti Ruskej federácie, jeden z najznámejších ruských režisérov Alexander Sokurov ročník filmovej réžie na miestnej univerzite. Podľa niektorých komentátorov to bol zatiaľ najúspešnejší pedagogický počin v dejinách ruského filmu, ktorý nemal obdobu ani na moskovskom VGIKu. Zakrátko nasledovali filmy absolventov a záplava cien na najvýznamnejších filmových festivaloch. Najúspešnejším je Kantemir Balagov. Jeho film Tesnota (2017) dostal cenu FIPRESCI na MFF v Cannes a Dlhaňa (2019) cenu za réžiu (Un certain regard) a opäť cenu FIPRESCI. Filmom Uvoľniť päste ho vlani nasledovala spolužiačka Kira Kovalenko a odniesla si cenu v sekci Un certain regard za najlepší film. K tým najúspešnejším patrí i Vladimír Bitokov (Hlboké rieky, 2018) a Alexander Zolotuchin (Ruský chlapec, 2018). Ďalší svoje debuty pripravujú.

Ukrajinská vojna, zdá sa, nadlho sústredila pozornosť celého sveta na tragické udalosti u našich susedov. Okrem deprimujúcich každodenních správ sme však svedkami aj oveľa optimistickejších signálov, medzi ktoré patrí aj záujem o ukrajinské umenie a teda i film. Práve ten dokáže hlboko a dôkladne predstaviť ukrajinský svet, jeho nielen vonkajšie, ale aj vnútorné súradnice. Tie sme dlho prehliadali z najrôznejších dôvodov, okrem iného, prečo o tom mlčať, boli pre nás Ukrajinci stále ti chudobní gastarbeiteri, uchádzajúci sa o prácu a ochotní žiť v kritických podmienkach kdekoľvek. Vojna a neuveriteľné hrdinstvo „kozáckého národa“ je tak príležitosťou sústrediť sa i na príbehy, vyrozprávané v ukrajinských filmoch. Na tomto mieste by som rada pripomenula, že sa im už tretí rok venuje sekcia Susedia OnLine na košickom Art Film Feste, spolu s filmami z Poľska, Maďarska a Rakúska.

Fantastické zvery: Tajomstvá Dumbledora je v poradí tretím z ikonického pokračovania série o magickom svete čarodejníkov. Za posledné roky sme si už akosi zvykli na to, že v podobných divácky úspešných tituloch hrá celá hŕstka áčkových hercov. Inak to nie je ani v prípade Fantastických zverov. Jude Law hrá čoraz viac ambivalentnú postavu mladého Dumbledora a Mads Mikkelsen jeho náprotivok v podobe zlého čarodejníka Grindelwalda. Ich interakcia je však vlažná. Nikdy sa tak celkom nedostanú do konfliktu. Sú ako dve figúrky šachu ktoré sa len tak prelínajú, no nikdy sa nestretnú.

Režisér a scenárista Robert Eggers je jedným z najvýraznejších a najzaujímavejších autorských filmárov súčasnej kinematografie. Eggers sa zameriava na príbehy z minulosti v ktorých vyzdvihuje vtedajšie myslenie ľudí, náboženstvo, mytológiu, mágiu a najmä historickú akurátnosť. Aj napriek tomu, že sa jeho filmy odohrávajú v minulosti, v nich často vidíme odraz súčasnosti. A to bez toho, aby sme v nich čo i len na chvíľu pocítili politický podtext. Koncept mytologických javov spojených s dôrazom na realizmus môže znieť protichodne, ale práve táto nevšedná kombinácia vytvára Eggersov unikátny štýl.

Hľadať za príbehom jedenej obyčajnej defraudácie metaforu, pracujúcu so svetom vtákov, asi nie je pre diváka v tomto prípade to najľahšie, ale únava z vyprázdnenej doslovnosti a jednoduchých mechanických naratívov, ktorými nás stále otravnejšie zaplavujú ako české, tak slovenské filmy, je v podstate zaujímavou výzvou. Aj keď by sa na ilustráciu toho, čo sa v tomto filme odohráva ponúkalo hneď niekoľko prísloví ako napríklad „Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú", Olmo Omerzu, režisér i spoluscenárista filmu Atlas vtákov, vidí ďalej a viac.