Fínska výtvarníčka a spisovateľka Tove Jansson (1914-2001) vytvorila postavičky muminkov v polovici 40. rokov a ich popularita sa prostredníctvom knižiek, ktoré nielen písala, ale aj ilustrovala, rýchle šírila svetom. Dala im podobu hrošíkov a ich svet situovala do údolia, kde žijú spolu s ostatnými bytosťami rozprávkovým životom. Režisérka Zaida Bergroth v snímke Tove rámcuje pohľad do života svojej hrdinky dvadsaťročím, od polovice 40.do 50. rokov.

V roku 1996 sa odohral v meste Port Arthur na ostrove Tasmánia patriacemu Austrálii masaker, za ktorým stal iba jeden človek. Martin Bryant, citovo a mentálne nestabilný mladý muž postrieľal automatickou puškou 35 miestnych civilistov a ďalším 23 spôsobil zranenia. Následne mu súd uložil symbolických 35 doživotných trestov. Nakrútiť hraný film o hroznom čine, nie nepodobnom tomu relatívne nedávnemu na nórskom území, nie je vôbec jednoduchou úlohou. Scenárista stojí pred ťažkou voľbou, aký naratívny vzorec zvoliť tak, aby výsledok bol dramaturgicky príťažlivý a zároveň nebol extrémne explicitne násilný, čiže divácky neznesiteľný, keďže by nešlo o fiktívny horor, ale rekonštrukciu skutočných udalostí.

Predstaviť priateľke z detstva Linnet Ridgewayovej (Gal Gadot) svojho snúbenca Simona Doylea (Armie Hammer vo „vegetariánskom“ móde) pre Jacqueline de Bellefortovú (Emma Mackey) asi nebol ten najlepší nápad. Dedička celkom pozoruhodného majetku, oslovená najmä preto, že by mohla Simonovi zabezpečiť pekné teplé pracovné miesto, sa o šesť týždňov neskôr totiž stane jeho manželkou. Jackie tak zostanú len oči pre plač, či neprekonateľná túžba zo žiarlivosti im obom poriadne znepríjemniť svadobnú cestu v Egypte. A keďže v tom čase si prišiel „omrknúť“ pyramídy aj slávny belgický detektív s čudne upravenými fúzmi na tvári Hercule Poirot (Kenneth Branagh), prečo ho rovno nepožiadať o ochranu pred zhrdenou femme fatale?

Maďarský režisér Dénes Nagy dostal za svoj debut Prirodzené svetlo na 7. MFF Berlinále Strieborného medveďa za réžiu a tiež Európsku filmovú cenu za výpravu. Zaslúžene i keď sa na tento smutný, no poučný film, nepozerá ľahko. História zaznamenala, že v rokoch 1941 až 1944 Maďari ako spojenci hitlerovského Nemecka, nasadili 100 000 vojakov na východný front, konkrétne do Ruska, aby udržiavali na okupovanom území poriadok a poľovali na partizánov. Vojaci sa brodia cez blato, podmienky sú zúfalé, potravín nedostatok a tak nečudo, že hneď v expozícii vidíme, ako sa vyhladovaní vrhnú na mŕtveho lososa a rozdelia si korisť. Dvaja pltníci sa na túto nechutnú scénu len mlčky prizerajú, čo iné by aj mohli robiť.

V roku 2014 priniesol britský režisér Matthew Vaughn na plátna kín adaptáciu komiksu Marka Millara Kingsman: Tajná služba. Po vynikajúcom Kick-Ass a X-Men: Prvá trieda nešlo o jeho prvý stret s komiksovov tematikou. Kingsman: Tajná služba bola poctou Bondoviek z čias, keď sa ešte nebáli byť uletené a v niektorých momentoch až absurdné. Avšak aj napriek tomu, že bol tento film tak naivne žánrovo rozkošný (niekto by mohol povedať detinský), bol aj mimoriadne brutálny a plný neočakávaných zvratov. Kingsman: Tajná služba je dodnes aj napriek svojej britskej elegancii mimoriadne drzým, až punkovým filmom, ktorý vztýčil prostredník všetkým svetovým mocnostiam. Film bol aj napriek svojmu štítku s nápisom „mládeži neprístupný“ veľkým hitom a dočkal sa v roku 2017 pokračovania s názvom Kingsman: Zlatý kruh, opäť v réžii Matthewa Vaughna.

Filmové portfólio severských historických plátien nie je z pochopiteľných dôvodov príliš obsadené. Sú to nákladné produkcie a ako poznamenala režisérka najnovšieho prírastku do tejto rodiny Charlotte Sieling pri svojej návšteve v pražskom kine Lucerna, sprevádzaná Dianou Martincovou, filmovou Filippou, bez rozsiahlej koprodukčnej asistencie by tento film Margrete - kráľovná severu nevznikol. Okrem dánsko-nórsko-švédskej účasti sa zúčastnili i Poľsko a Česko, kde sa na hradoch Křivoklát a Točník nakrúcala značná časť filmu.Úvodná scéna sa odohráva vo Visby, meste na ostrove Gotland a Margrete tu vidíme ako malé dievčatko. V náručí otca Waldemara IV. sleduje tristnú scénu po boji, keď vojaci jej otca dorážajú ranených nepriateľov. Mesto patrilo po tomto víťazstve na tristo rokov Dánom. Výjav má zrejme evokovať neskoršiu Margretinu snahu o jednotu a mier.

Ulička nočných môr je adaptáciou rovnomenného románu Wiliama Lindsaya Greshama. Nejde o prvé filmové spracovanie tejto vynikajúcej knihy. Adaptácia režiséra Edmunda Gouldinga z roku 1947 v hlavnej roli s Tyronom Powerom, bola kriticky kladne prijatá, avšak po rokoch sa na ňu zabudlo. Jej pretrvávajúca životnosť je obmedzená na obskúrne filmové tipy v kruhoch cinefilských nadšencov, medzi ktorých patrí aj Guillermo Del Toro – vizionársky režisér, ktorý sa chopil jej najnovšieho spracovania. Del Toro napísal k filmu scenár spolu so svojou ženou Kim Morgan. V hlavných rolách sa predstavili Bradley Cooper, Cate Blanchett, Rooney Mara, Richard Jenkins, Toni Collette, Ron Perlman a Willem Dafoe. Áno, herecký ansámbel na pohľadanie. Po štyroch rokoch práce a niekoľkých odkladoch kvôli pandémii, sme sa Del Torovho prvého stretu so žánrom film noir konečne dočkali.

Hugo Alvar Henrik Aalto bol fínsky architekt, absolvent univerzity v Helsinkách, tvoriaci od počiatku dvadsiatych rokov až do svojej smrti v roku 1976. Bol priekopníkom modernej organickej architektúry a urbanizmu. V počiatkoch tvorby bol ovplyvnený historizujúcim klasicizmom, neskôr prešiel k nastupujúcemu funkcionalizmu. Svetovú slávu mu priniesol návrh a realizácia sanatória v Paimio z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov. Išlo o jednu z najdôležitejších stavieb funkcionalizmu.

Počas rutinnej misie vo vesmíre dvojica astronautov z NASA Jo Fowler (Halle Berry) a Brian Harper (Patrik Wilson) spozorujú čosi zvláštne. Neskôr prichádzajú na to, že akási záhadná sila vychýlila Mesiac z jeho obežnej dráhy a ten smerujeme priamo na Zem. Niekoľko dní pred možným zánikom sveta je výkonná riaditeľka NASA a bývalá astronautka Jo Fowler presvedčená, že našla kľúč k jej záchrane. V snímke Moonfall sa spolu s bývalým kolegom Brianom a konšpiračným teoretikom K.C. Housemanom (John Bradley) vydáva na nemožnú a možno aj poslednú misiu do vesmíru s jasným cieľom – zachrániť Zem.

Vybrať z rozprávania afghánského utečenca Amina Nawaba vo filme Utiecť tú najsugestívnejšiu situáciu, ilustrujúcu existenčnú úzkosť a akúsi cynickú „ľahkosť bytia“ života na vlásku nad priepasťou, ktorá je stále s vami, asi by som neváhala. Nie sú to scény v Afganistane, keď rodina narýchlo opúšťa svoj domov paradoxne s koncom vojny v roku 1989, keď sa spúšťa ešte hrozivejšia vojna s domácou náboženskou klikou, ožehnutou bojmi so sovietskou armádou, pod názvom Talibán a jediná krajina, vydávajúca utečencom víza je ZSSR.