Vybrať z rozprávania afghánského utečenca Amina Nawaba vo filme Utiecť tú najsugestívnejšiu situáciu, ilustrujúcu existenčnú úzkosť a akúsi cynickú „ľahkosť bytia“ života na vlásku nad priepasťou, ktorá je stále s vami, asi by som neváhala. Nie sú to scény v Afganistane, keď rodina narýchlo opúšťa svoj domov paradoxne s koncom vojny v roku 1989, keď sa spúšťa ešte hrozivejšia vojna s domácou náboženskou klikou, ožehnutou bojmi so sovietskou armádou, pod názvom Talibán a jediná krajina, vydávajúca utečencom víza je ZSSR.

Už prišli o otca, vedia, čo im hrozí a nemajú žiadne ilúzie. Matka, jej dve dcéry a dvaja synovia. Najmladším je Amin. Nie sú to ani vypäté scény z lodných kontajnerov, kde skupiny ľudí pašujú kamsi do Estónska. Je to trvalé a nekonečné čakanie rodiny kdesi na moskovskom sídlisku, dni a mesiace, trávené pred televízorom. Sú bez dokladov, vystavení šikane policajtov, ktorých reputácia je najmä v 90. rokoch, časoch rozpadu Sovietskeho zväzu a dobe zločineckej anarchie, podrobne popísaná i v ruských filmoch. Chlapci sú tínedžermi, lomcujú nimi nové hormonálne vlny a sedieť kdesi v izolácii je utrpenie. Bratia sa teda vyberú von, divácky asistovať pri otvorení prvého ruského MacDonaldu. Stalo sa tak 31. janára 1990 a dostavilo sa tam päť tisíc ľudí. Strčia oboch do policajného auta, kde už sedí dievčina. Keďže si s ňou policajti chcú „zašpásovať“, vyhodia chlapcov von a nasleduje mrazivá scéna: davy oslavujúcich ľudí pred hamburgerovým kráľovstom a hneď vedľa, v malej uličke sa kníše policajná dodávka. Strážcovia poriadku a spravodlivosti si užívajú svoje „mocenské bonusy“.

Podľa všetkého najprv vznikol rozhovor režiséra s bývalým utečencom, jeho meno Amin je fiktívne. Reálna nahrávka vlastne komentuje celý príbeh, ilustrovaný animáciou, takže ide o zdvojený žáner, áno, ako vidíme, aj také môže existovať, animovaný a zároveň dokumentárny film. Ako najlepší dokument vyšiel víťazne z festivalu Sundance a pri udeľovaní Európskych filmových cien ich obdržal hneď dve, ako najlepší dokument a zároveň najlepší animovaný film. Tomu sa hovorí úspešný „hat-trick“. Do animácie režisér Jonas Poher Rasmussen navyše montuje reálne archívne zábery. Týkajú sa najmä ich prvého neúspěšného výsadku, ktorý skončil v Estónsku, odkiaľ ich deportovali späť do Moskvy. Bez finančnej náhrady, samozrejme. Túto strastiplnú cestu istí vo Švédsku ich najstarší brat. Z platu upratovača.

Druhá fáza úteku je už poučenejšia, rodina sa rozdelí, najprv idú sestry, potom Amin a nakoniec zbytok rodiny. Nedostanú sa však do jednej krajiny, sú roztrúsení po celej Európe. Je to zaujímavý fenomén migrantských rodín. Sú napríklad v porovnaní s nami omnoho viac poučení životom v najrôznejších kulturách. Ale v roli nový svetoobčanov sa neocitli príliš z vlastnej vôle.

V Dánsku sa začína Aminov nový život, dospieva a zisťuje, že to s ním nie je ako so všetkými chlapcami. Našťastie, je v dobrej krajine, kde sa odlišnostiam medze nekladú, a tak je vlastne šťastný, až na jeden detail. Vyštudoval, stal sa z neho vedec a dostal ponuku stáže v USA, čo, samozrejme, nechce odmietnuť. Jeho partner, s ktorým si práve kúpil dom, až taký nadšený nie je. Ale to akosi patrí k folklóru partnerských vzťahov.

Do akej miery prebieha Amirova aklimatizácia v nemoslimskej, sekulárnej a navyše veľmi liberálnej spoločnosti je akosi mimo záujmu režiséra, akoby sa rozprávka završila už len tým, že v Dánsku Amin môže ostať. Všetci máme radi happy endy, ale film predsa len združuje osudy všetkých utečencov a vyslovuje čosi i za nich. Vidíme zreteľne, ako sa vo filme napríklad obchádza otázka náboženstva. Tá je často v migrantských komunitách najcitlivejšou záležitosťou, nehovoriac o ďalších nielen zvykových, ale i vzťahových rozdieloch. Amin nemôže prezradiť nič zo svojej minulosti, musí tvrdiť, že všetci sú mŕtvi, aby zdôvodnil udelenie azylu. Bez rodiny to nie je jednoduché pre žiadneho tínedžera, ale pre tínedžera z tradičnej spoločnosti, nielen moslimskej, ale i napríklad hinduistickej, je to ďalšia nemenej zaujímavá kapitola utečeneckej odysei.

Na filme je zreteľné, že dráma prebieha najmä mimo európskeho západu. Akonáhle je Amin v Dánsku, všetko sa ukľudní a akosi samočinne uhladí. Film má, samozrejme, svoju metráž a rozprávanie svoj dramatický oblúk a nejaký záver. Je to dôležitá pripomienka, lebo uveriť na spasenie a záchranu vo vybraných destináciách, je vecou značne spochybniteľnou a žiada si redukovanie všetkého negatívneho, s čím sa ľudia z iných kultúr, štátov, z ktorých sa v rámci pudu sebezáchovy uteká, potýkajú. Je to vlastne logické, tento druh príbehov nemôže popisovať problémy alebo dokonca kritizovať krajiny, ochotné udeliť žiadateľom azyl. To však neznamená, že sú všetci automaticky šťastní. Nie sú, aj keď žijú v relatívnom blahobyte. Film končí tam, kde má začať ďalšia kapitola, zložitejšia, zbavená vonkajšieho dramatizmu a sústredená na to bolestné obdobie, ktoré býva označované jednoduchou frázou, „kým som si zvykol/zvykla“. Možno je dobré pripomenúť v tejto súvislosti i český film Michaely Pavlátovej Moja afgánska rodina (2021) a priradiť si ho k tomuto filmu. Aspoň pre porovnanie. Ale pochybujem, že by sme boli ochotní čo len na moment uveriť, že česká Hanka emigruje za mužom do Kábulu a na burku sa teší.

Pravdepodobnosť, že film Utiecť dostane Oscara je vysoká, lebo je to presne ten typ príbehu, ktorý je skvele realizovaný po všetkých stránkach, dojemný, dramatický a poučný. Mne však všetky tieto popisy útekov z krajín smrti pripomínajú zaseknutú gramofónovú platňu. Je pravdivý vždy len po istý bod, keď musia skončiť s pozitívnou bodkou a ak sú príliš melodramatické aj s poďakovaním. Povedal to už starý, umierajúci rabín: Všetko je inak…

Utiecť (Flugt), Dánsko, Francúzsko, Švédsko, Nórsko, USA, Slovinsko, Estónsko, Španielsko, Taliansko Fínsko, 2021
Dĺžka: 93 minút
Réžia: Jonas Poher Rasmussen
Scenár: Jonas Poher Rasmussen
Hudba: Uno Helmersson
Strih: Janus Billeskov Jansen
Zvuk: Edward Björner, Tormod Ringnes
Produkcia: Monica Hellström, Signe Byrge Sørensen, Charlotte de La Gournerie
Distrobúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 3. februára 2022
Foto: Film Europe