Počas rutinnej misie vo vesmíre dvojica astronautov z NASA Jo Fowler (Halle Berry) a Brian Harper (Patrik Wilson) spozorujú čosi zvláštne. Neskôr prichádzajú na to, že akási záhadná sila vychýlila Mesiac z jeho obežnej dráhy a ten smerujeme priamo na Zem. Niekoľko dní pred možným zánikom sveta je výkonná riaditeľka NASA a bývalá astronautka Jo Fowler presvedčená, že našla kľúč k jej záchrane. V snímke Moonfall sa spolu s bývalým kolegom Brianom a konšpiračným teoretikom K.C. Housemanom (John Bradley) vydáva na nemožnú a možno aj poslednú misiu do vesmíru s jasným cieľom – zachrániť Zem.

Keďže ide o film Rolanda Emericha, skúsený divák s najväčšou pravdepodobnosťou vie, čo od jeho filmu očakávať. Jednou vetou, nič nie je nemožné. V snímke nebude chýbať obrovské kvantum ničivých nezmyslov. Ale aj zbytočná rodinná dráma alebo vedľajšia tragédia inej postavy, ktorá prakticky celý film pokazí. V filme nájdeme všetky tieto prvky.

Moonfall mi v mnohom pripomenul iné a musím priznať, že aj oveľa lepšie filmy s vesmírnou tematikou. Expozičná časť zahŕňala opravy na vesmírnej stanici so všadeprítomným satelitným smogom. Krásny výhľad na Zem, Slnko, Mesiac i šíri vesmír vo mne vyvolal spomienky na Gravity z roku 2013. Tvorcovia sa však rozhodli pomerne jednoduchú dejovú líniu, akú sme mali možnosť sledovať vo vynikajúcom filme Alfonsa Cuaróna, rozšíriť o niekoľko vedľajších dejových línií. Snímka sa tak po niekoľkých minútach začal uberať úplne iným smerom. Takýchto reminiscencií na staršie filmy bolo niekoľko. Nebezpečná misia na Mesiac s cieľom zničiť bližšie nešpecifikovanú entitu zase pripomínala iné Emerichove filmy ako Deň nezávislosti (1996) alebo Armagedon (1998) Michaela Bay. Akonáhle dejová línia začala ponúkať viacero vysvetlení a zvláštnych súvislostí, evokovala nevydarený pokus o hlbšie významy, aké sme už tiež mali možnosť vidieť v dokonalejšej podobe v snímke Christophera Nolana Interstellar (2014).

Absencia originality tak spôsobila, že som sa za žiadnych okolností nevedela stotožniť s postavami. Neverila som takmer ničomu, čo sa odohrávalo na plátne. Film vo mne buď nevyvolal žiadnu emóciu, alebo vyvolal vždy neadekvátnu reakciu. V ohromujúcich momentoch som sa vždy sústredila na niekedy vydarenejšie a niekedy groteskné vizuálne efekty. Vo chvíľach najväčšieho vypätia emócií a gradujúceho rozuzlenia deja film začína nudiť. Namiesto katarzie a sĺz z rozlúčenia a opätovného spojenia rodiny je divákovi do smiechu. Akonáhle sa mal navonok jednoduchý dej premeniť na sofistikovanú a zložitú dejovú líniu s množstvom hlbších významov, snímka len upozornila na to, že je to iba fiktívny konštrukt. Namiesto prekvapenia tak prišlo znechutenie nad tým, čo neuveriteľné sa ešte v snímke môže udiať. Ako keď sledujete akčný film s nesmrteľným superhrdinom so siedmymi životmi, na konci ktorého už doslova chcete, aby konečne zahynul.

Niekoľko zdanlivo serióznych situácií neraz sabotovali (pod)priemerné herecké výkony. Niekedy je jednoduché posúdiť, či sú za herecké výkony zodpovední samotní herci, alebo za to môže nedomyslený scenár či režijné vedenie. V prípade Moonfallu sa všetky tieto nedostatky stretli a ukážkovo odzrkadlili na výslednom efekte. Akoby táto konkrétna filmová crew vyšla počas pandémie z cviku. Najdôveryhodnejšou bola paradoxne postava samozvaného vedca zaoberajúceho sa megaštruktúrami v podaní Johna Bradleyho. Nevýrazný nerd s troma prácami a milovanou mamou s Alzheimerovou chorobou, ktorý chce vo svojom živote niečo dokázať, bola azda jedinou postavou, s ktorou som sa da ako-tak stotožniť. Ostatné rodinné vzťahy a väzby u mňa nefungovali a bolo mi prakticky jedno, či postavy prežijú a rodiny ostanú pokope. Scenár sa tak stal spleťou nepodarených dialógov s enormným množstvom klišé fráz typu „všetkým nám ubúda piesok v presýpacích hodinách“ a neautentického prevedenia.

Moonfall mi často pripomínal menej vydarené verzie mnohokrát videných filmov. Pôsobil, ako nevydarený zlepenec mnohých starších filmov, nedomyslených dejových línií a motivácií, tragických hereckých výkonov a klišé fráz. Viac ako na hľadanie nejakých hlbších odkazov a významov som sa tak po celý čas pri sledovaní filmu sústredila na formálne, štylistické i dejové štrbiny. Ak teda zamýšľate ísť po dlhšom čase do kina, odporúčam si to dobre premyslieť.

Moonfall, USA, Kanada, Čína, 2022
Dĺžka: 131 minút
Réžia: Roland Emmerich
Scenár: Roland Emmerich, Harald Kloser, Spenser Cohen
Kamera: Robby Baumgartner
Hudba: Harald Kloser, Thomas Wanker
Strih: Ryan Stevens Harris, Adam Wolfe
Scénografia: Kirk M. Petruccelli
Masky: Pamela Goldammer
Kostýmy: Mario Davignon
Produkcia: Roland Emmerich, Harald Kloser
Hrajú: Halle Berry, Patrick Wilson, John Bradley, Michael Peña, Donald Sutherland, Charlie Plummer, Kelly Yu, Eme Ikwuakor, Carolina Bartczak, Maxim Roy, Stephen Bogaert, Ava Weiss, Josh Cruddas, Katy Breier, Chris Sandiford, Krista Marchand, Tyrone Benskin, Tyler Elliot Burke, Azriel Dalman, Nathaly Thibault, Karl Walcott, Francesco Giannini
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 3. februára 2022
Foto: Magic Box Slovakia