Hugo Alvar Henrik Aalto bol fínsky architekt, absolvent univerzity v Helsinkách, tvoriaci od počiatku dvadsiatych rokov až do svojej smrti v roku 1976. Bol priekopníkom modernej organickej architektúry a urbanizmu. V počiatkoch tvorby bol ovplyvnený historizujúcim klasicizmom, neskôr prešiel k nastupujúcemu funkcionalizmu. Svetovú slávu mu priniesol návrh a realizácia sanatória v Paimio z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov. Išlo o jednu z najdôležitejších stavieb funkcionalizmu.

Od tridsiatych rokov začal prispôsobovať svoje návrhy okolitej krajine, čím sa zároveň zaradil aj medzi tvorcov organickej architektúry. Vo veľkom využíval drevo a tehlu a ďalším dôležitým prejavom jeho rukopisu bol rešpekt k ľudskej mierke. Postavil množstvo budov po celom svete, patril medzi najobľúbenejších architektov svojej doby a dostal sa tak aj k zákazkám od najbohatších ľudí na svete. Venoval sa predovšetkým občianskym stavbám, celým komplexom budov, ale nevyhýbal sa ani navrhovaniu luxusných víl. Bol aj uznávaným univerzitným pedagógom. Mal vyrovnaný súkromný život, bol dvakrát ženatý a mal dve deti.

Úvodný stručný popis toho, kto bol Alvar Aalto je akýmsi zhrnutím faktov, ktoré uvidíte v najnovšom fínskom dokumente venujúcom sa jeho tvorbe, ale sčasti aj jeho osobnému životu. Režisér Virpi Suutari sa rozhodol ponúknuť cieľovému publiku vyčerpávajúci pohľad na Aaltovu tvorbu, respektíve na tvorbu jeho ateliéru, kde pôsobili aj obe jeho manželky. V 102 minútach nás čaká návšteva mnohých lokalít, kde stoja jeho najvýznamnejšie budovy. Zároveň sa dokumentaristi venujú aj jeho dizajnérskej činnosti. Nejde o krok stranou, Aalto bol zaťažený na detaily a dizajn v spracovaní dreva častokrát dominoval aj v jeho megalomanských stavbách. Aalto postavil okolo 300 stavieb po celom svete, takže nie je možné sa pristaviť pri každej. Suutariho výber je však bez preháňania dokonalý, pri niektorých zastávkach sa presvedčíme aj o architektových urbanistických zručnostiach.

Aalto: architektúra emócií má istú nevýhodu v tom, že cieli skutočne iba na úzke divácke publikum a nedá sa očakávať, že film by navštívili v kinách aj diváci neznalí jeho tvorby, respektíve jeho mena. Film je nakrútený pomerne konvenčne, ale zároveň dostatočne pútavo. To sa týka predovšetkým krásnych záberov jednotlivých stavieb, či už ide o veľké celky, celky, polocelky a nakoniec detaily. Inými slovami fotogenickosť a prepracovanosť Aaltových stavieb zároveň zaručuje primárny divácky zážitok z dokumentu. Výstavba filmového diela nakoniec nie je až tak dôležitá, ale tvorcovia neskáču anarchisticky medzi dekádami, všetko je vďaka chronologickosti sekvencií prehľadné až do konca.

Paralelne sa Suutari venuje aj architektovmu osobnému životu. Vďaka faktu, že prvá aj druhá manželka boli architektky a manželove kolegyne, tak táto dejová línia pôsobí v spojitosti s technickou časťou dokumentu organicky a elegantne. Napriek tomu sa však do vnútra Aaltovej osobnosti hlbšie nedostaneme. Budeme chápať jeho vkus, spôsob práce, ale z videného nie je napríklad úplne jasné, prečo v posledných rokoch prepadol alkoholu. Možno bol sklamaný z toho, že jeho práca už vychádzala, predovšetkým vo Fínsku z módy, jeho motivácie však mohli byť odlišné. Skrátka dokument sa až tak nezameriava na to, akou bol Aalto osobnosťou vo všetkých apsektoch jeho povahy, ale skôr akým bol architektom a manželom. A zrejme to bolo správne rozhodnutie, podobné záležitosti sú skôr doménou hranej kinematografie.

Aalto: architektúra emócii existuje v dvoch verziách. V kinách sa premieta 102-minútová, pre televíziu vznikla verzia 52-minútová. Je pravdepodobné, že kratší variant má lepší spád a väčšiu dynamiku rozprávania, občas totiž pôsobí dokument monotónnym dojmom. Práve v týchto momentoch si uvedomíte, že toto dielo bolo nakrútené predovšetkým pre priaznivcov architektovej tvorby; kam spadá určite väčšina architektov, prípadne amatérskych fanúšikov. Ak do týchto táborov nespadáte, Aalto: architektúra emócií vás podľa všetkého nezaujme a môže vás až nudiť. Naopak niektorí diváci by určite privítali aj návštevy ďalších lokalít, kde stoja Aaltove nádherné stavby.

Aalto: Architektúra emócií (Aalto) Fínsko, 2020
Dĺžka: 102 minút
Réžia: Virpi Suutari
Scenár: Virpi Suutari, Jussi Rautaniemi
Kamera: Heikki Färm, Jani Kumpulainen, Tuomo Hutri, Jani Häkli, Marita Hällfors
Hudba: Sanna Salmenkallio
Strih: Jussi Rautaniemi
Zvuk: Olli Huhtanen
Produkcia: Timo Vierimaa
Hrajú: Alvar Aalto (a.z.), Elissa Aalto (a.z.), Aino Aalto (a.z.), Pirkko Hämäläinen, Martti Suosalo
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 3. februára 2022
Foto: Filmtopia