Už ako malá sa Benedetta Carlini (Virginie Efira) nadšene modlievala k Panne Márií a túžila patriť k rádu mníšok v talianskej Pescii. Matka predstavená (Charlotte Rampling) jej to za určitý poplatok od dievčininých majetnejších rodičov nakoniec dopraje. To však vtedy ešte vôbec netušila, že asi tak o osemnásť rokov neskôr ju mladá kráska na jej pozícií hravo nahradí... Aby unikla pred svojím otcom–násilníkom nájde si v kláštore skrýšu tiež zmyselná Bartolomea (Daphne Patakia). Do vtedy pokornú a plachú Benedettu začne akosi zvláštne priťahovať. Tá sa spočiatku snaží odolávať telesným túžbam, no bolestné obetovanie vlastnej prirodzenosti ju čoraz viac tlačí k iným, prekvapivo o niečo duchovnejším formám pokušenia. Takými sa totiž zdá byť jej zdieľanie podobných rán, aké utrpel Kristus na kríži...

Benedetta holandského režiséra Paula Verhoevena (Čierna kniha, Elle) pôsobí dojmom filmového umeleckého vyjadrenia, ktoré na dosiahnutie svojho cieľa – vzbudenie určitej naliehavo vyslovenej myšlienky, využíva na prvý pohľad povrchné, až konzumne „prázdne“ brakové prvky. Podobne ako vo svojich hollywoodských filmoch (Total Recall, Základný inštinkt) zdôrazňuje drastické a erotické rysy s provokatívnym predpokladom, že presne o tie divákovi ide pri pohľade na jeho film v prvom rade. Aby sa vzápätí bez obalu vyjadril nielen ku konaniam postáv vystupujúcich v príbehu, ale aj k divákovi a očakávaniam, ktoré ho motivovali Benedettu vôbec zhliadnuť. A čo to si od neho kriticky „schytá“ aj ľudská spoločnosť vo všeobecnosti, najmä vo chvíľach, keď si dovolí tvrdohlavo trvať na svojich skostnatených, často už neživotných hodnotách. Je jasné, že v prostredí kláštora môžu tak kontrastné motívy, ako sledovanie lesbického milostného vzťahu medzi mníškami pôsobiť až perverzne a Verhoeven sa v zobrazení explicitných sexuálnych scén nijako zvlášť nekrotí. Vlastne, ak by sa krotil, vyznela by celá jeho autorská výpoveď pokrytecky.

Inšpiráciou pre film sa stala Immodest Acts: The Life of a Lesbian Nun in Renaissance, kniha faktu od historičky Judith C. Brown. Ako už názov naznačuje, ani v 17. storočí, v dobe, kedy sa Benedetta odohráva, neboli lesbické mníšky žiadnou raritou. Ťažko tak môžeme vyčítať scenáru Davida Birkeho a Paula Verhoevena, že sa snaží presadiť myšlienky spojené s feminizmom, reflektovať ženskú neslobodu v časoch historicky potvrdenej mužskej dominancie a otázky sexuálnej orientácie, či identity len preto, že je to momentálne „trendy“. Nič z toho nie je do deja začlenené samoúčelne, hoci sa tak môže v rámci jednotlivostí javiť. Kontext filmu ako celku dodáva každému zo spomínaných prvkov rozmer potrebného nástroja na vzbudenie určitých konkrétnych pocitov, dojmov a myšlienok. Každá z kľúčových postáv nadobúda zvrat od zvratu ambivalentnejšie rysy a umožňuje divákovi, aby voči nim prehodnocoval svoje prvopočiatočné postoje. Nie sú len nositeľkami určitého názoru, či myšlienky v rámci úvahy vzrastajúcej z príbehu. Pohľad na ich činy z viacerých predstavených uhlov postavy čoraz viac poľudšťuje a dodáva aj provokatívne stvárnenej náboženskej symbolike, či nadpozemsky sa javiacim charakterom ľudskú tiaž.

Kým sestra Bartolomea je spočiatku chápaná, ako tá vnášajúca do Benedettinho života pokušenie telesnej rozkoše a ako určitý spočiatku odmietaný objekt sexuálnej túžby hrozbu - nech už sa prejavuje aktívne alebo pasívne, v priebehu deja sa stane v istom zmysle mentorkou hlavnej postavy, nástrojom na spoznanie doposiaľ nespoznaných častí Benedettinho „vedomia“. Aby neskôr čiastočne prebrala divácke sympatie voči Benedette na seba, zatiaľ čo Benedetta nadobudne podvodné, až antagonistické črty. Reálna postava titulnej mníšky je už od detstva predstavená takmer ako svätá. Definuje ju tajuplný vzťah k Matke Božej, ktorá údajne plní, čo chce – napríklad v pomerne komickej scéne v prológu, keď „zariadi“, aby jej rodine dala pokoj banda lúpežníkov. Ako diváci s ňou súcítime, keď je konfrontovaná s nečakaným pokušením. Možno dokážeme rozoznať aj paralelu medzi ňou a svätým Sebastiánom, keď vidíme, ako ju vo sne zasiahne šíp symbolizujúci vnútornú bolesť z odopieranej túžby. Dokonca aj niektoré milostné scény – za iných okolností vyvolávajúce v eroticky „konzumnom“ publiku voyeristické potešenie – významovo inklinujú skôr k paradoxným pocitom smútku a akéhosi zlyhania vo viere. A čo ešte vo chvíli, keď sa Benedettina sexualita stane nekontrolovateľnou a v spoločnosti, schopnej podobné správanie kruto odsúdiť, aj životne nebezpečnou?

Pokiaľ je náboženské učenie o podliehaniu telesným, respektíve materialistickým túžbam zároveň podliehaním pokušeniu diabla, odopieranie si potešenia vraj človeka prikláňa viac na duchovnú stranu, bližšiu k Bohu. Paul Verhoeven však s podobne čiernobielym prerozdelením na to, čo je z náboženského hľadiska správne a čo nie, nesúhlasí. Jednak nachádza na každom kroku pokryteckú túžbu po moci predstaviteľov cirkvi, neraz ich vykresľuje ako autority trvajúce na dodržiavaní pravidiel, ktoré sami nedodržiavajú. Príkladom je priam inkvizítorská postava nuncia Alfonsa (Lambert Wilson). Alebo sa často krát vo svojich životoch ženú za materiálnymi hodnotami v podobe poplatkov financujúcich chod mníšskeho rádu. Nie je vôbec isté, či veria v hodnoty, ktoré otvorene hlásajú. Vyhovuje im  však systém, ktorý v spoločnosti zaviedli na jej kontrolovanie. Je ironické, že najviac „veriacou“ postavou je asi sestra Christina (Louise Chevillotte), kradmo sledujúca každý Benedettin krok a od začiatku spochybňujúca jej „zázračnú“ stigmatizáciu. Verhoevenov film však aj z utrpenia spôsobujúceho spomínané duchovné odvrátenie sa od telesných túžob robí záležitosť jednoznačne sexuálneho charakteru. Aj Ježiš Kristus (Jonathan Couzinié) je pre mníšku - a teda v istom zmysle jeho „manželku“ - vykreslený ako sexuálny objekt. Bolesť po ukrižovaní z rán na rukách, nohách, v boku a po tŕňovej korune na čele zdieľaná medzi Synom Božím a jeho údajnou ženou, nie je v snímke len známkou náboženského zanietenia, ale tiež zjavného sado-masochizmu. Kto vie však či vedomého? A uvedomujú si aj ostatné postavy v Benedettinej blízkosti, že každá z nich možno na inej úrovni prežíva niečo veľmi podobné?

V kľúčových momentoch snímky nie je tiež úplne isté, či Benedetta naozaj prežíva stigmatizáciu vo forme zázraku alebo či si ju náhodou nespôsobila sama. Dôvod na to by sa určite našiel minimálne v tom, že je okamžite v mestečku, kde kláštor sídli, objektom uctievania, dokonca v hierarchií rádu jej to dopomôže vyšplhať sa až na tú najvyššiu priečku. Jej sny o Ježišovi Kristovi ho stvárňujú často ako akčného hrdinu, ktorý neváha na Benedettinu záchranu zabíjať aj najnásilnejším spôsobom. Získavanie moci a vplyvu na iných, dokonca skúmanie všemožných prostriedkov manipulácie s ľuďmi, len aby bol dosiahnutý vytúžený cieľ – to je v príbehu jeden z vôbec najdôležitejších a tiež z viacerých uhlov posudzovaných motívov. A až zvodná zlomyseľnosť, ktorú v publiku dokáže vyvolať, je jedným z tých paradoxne „hrejivých“, skrz-naskrz ľudských, očistných pocitov, ktoré filmová tvorba režiséra Paula Verhoevena vo svojich vrcholných momentoch často ponúka a neraz mu už vyslúžila obdiv, či uznanie.

Koľkokrát je to samotná Benedetta, ktorá k iným prehovára Kristovými slovami a jemu pripodobneným hlasom... Koľkokrát Kristova náhla intervencia kontrastne, priam protikladne zmení jej správanie v tej ktorej scéne - čo postavu opäť redefinuje vo chvíli, keď si jej charakterom už sú skoro všetci istí. Ak si Benedetta svoje zranenia aj spôsobila sama, urobila to úmyselne z vlastnej vôle alebo – a to je jedna zo zámerne nezodpovedaných náboženských otázok – mníškino zranenie spravil niekto, kto konal prostredníctvom jej vlastných rúk? Okrem Ježiša totiž v protagonistkiných snoch vzácne vystúpi aj postava mu podobná, ktorá aj viac-menej jedná totožne, ale určite ním nie je. Všetky tieto otázky, polemiky a naratívne zneistenia zdôrazňujú aj gradujú pútavosť príbehu.

Kamera Jeanne Lapoirie vníma historické kulisy mestečka a jednotlivých ciel kláštora minimalisticky a skôr náznakovo, akoby chcela upozorniť na určitú nadčasovosť príbehu. Chvíľami sa zdá, že prostredie nenápadne divákovi podsúva podstatne modernejšie estetické prvky a ešte viac tak zdôrazňuje často používané skoro až súčasné výrazy zaznievajúce v konverzáciách. Scény divadelnej hry, hoci stvárňujúcej náboženský príbeh, tiež veľmi nekorešpondujú s dobou, kedy sa Benedetta odohráva. Keď však cirkevní hodnostári začnú hovoriť o svojich rolách v mocenskej hierarchií, slúžia divákovi ako funkčné, kritické prirovnanie. Zábery morovej epidémie, akoby ani nechceli byť varovaním pred presnejšie konkretizovanou chorobou, zabíjajúcou v zobrazovanej dobe, ale možno nachádzajú aj určité významové paralely s práve prebiehajúcou pandémiou. Hudba Anne Dudley dunivo znie, nápadne oslavuje náboženské prvky príbehu, aj jemne ozvláštňuje intimitu scén preplnených ťažko definovateľnými emóciami. Z Verhoevenovej skvelej, nie však brilantnej Benedetty budú predstavitelia cirkvi a zástancovia dogmatického učenia, celkom samozrejme, pohoršení. Premýšľavých veriacich film možno inšpiruje k hlbšiemu preskúmaniu možných duchovne sa tváriacich slepých uličiek a nenápadných pascí vo vzťahu ku Kristovi. Zatiaľ, čo ateisti alebo tí, dávajúci prednosť iným náboženským formám, sa zrejme budú pri sledovaní škodoradostne usmievať, aj keď... Film sa v žiadnom prípade nenechá dotlačiť k jednoznačným odpovediam na zložité otázky, čo postavám a tiež divákovi zreteľne pokladá - a práve to je jeho najväčšou doménou.

Benedetta Francúzsko, Belgicko, Holandsko, 2021
Dĺžka: 131 minút
Réžia: Paul Verhoeven
Predloha: Judith C. Brown (kniha)
Scenár: David Birke, Paul Verhoeven
Kamera: Jeanne Lapoirie
Hudba: Anne Dudley
Strih: Job ter Burg
Zvuk: Cyril Holtz, Damien Lazzerini
Scénografie: Katia Wyszkop
Kostýmy: Pierre-Jean Larroque
Produkcia: Saïd Ben Saïd, Michel Merkt, Jérôme Seydoux
Hrajú: Virginie Efira, Charlotte Rampling, Daphne Patakia, Lambert Wilson, Olivier Rabourdin, Clotilde Courau, Louise Chevillotte, Hervé Pierre, Alexia Chardard
Distribúcia: Únia slovenských distribútorov SK
Premiéra v SR: 27. januára 2021
Foto: ČSFD cz.