V roku 2010 otvoril v Naľčiku, hlavnom meste Kabardinsko-balkarskej republiky, súčasti Ruskej federácie, jeden z najznámejších ruských režisérov Alexander Sokurov ročník filmovej réžie na miestnej univerzite. Podľa niektorých komentátorov to bol zatiaľ najúspešnejší pedagogický počin v dejinách ruského filmu, ktorý nemal obdobu ani na moskovskom VGIKu. Zakrátko nasledovali filmy absolventov a záplava cien na najvýznamnejších filmových festivaloch. Najúspešnejším je Kantemir Balagov. Jeho film Tesnota (2017) dostal cenu FIPRESCI na MFF v Cannes a Dlhaňa (2019) cenu za réžiu (Un certain regard) a opäť cenu FIPRESCI. Filmom Uvoľniť päste ho vlani nasledovala spolužiačka Kira Kovalenko a odniesla si cenu v sekci Un certain regard za najlepší film. K tým najúspešnejším patrí i Vladimír Bitokov (Hlboké rieky, 2018) a Alexander Zolotuchin (Ruský chlapec, 2018). Ďalší svoje debuty pripravujú.

Kovalenko situuje príbeh krehkej dievčiny Ady do mesta Mizur, bezvýznamnej severokaukazskej periférie, kde pracuje v malom kiosku. Jej život prebieha pod prísnym dohľadom otca Zaura. Večer zamyká byt a kľúče drží pri sebe, aby sa Ada a jej mladší brat Dakko zbytočne netúlali. Vymknúť sa podarilo staršiemu Akimovi, odišiel a občas sa vracia. Ada ho každý deň vyčkáva na zastávke autobusu. Je jej jedinou nádejou na vymknutie sa spod kontroly. Spája sa s ňou aj ďalšia bolestná súvislosť. Ada bola zranená pri výbuchu školy. Má početné zranenia a potrebuje operáciu. Otec ju však odkladá, jej pas schoval a prístup do nemocnice s ním zrejme súvisí. Ada počíta s pomocou brata. Zranenie zasahuje jej intímne partie. Vyjde to najavo pri zblížení s neodbytným nápadníkom. Nosí plienku a sex sa v malom kiosku nekoná. Otec odmieta operáciu aj preto, aby ju pri sebe udržal čo najdlhšie.

Revolta a dramatický útek dcéry z rodinných osídel sa nekoná. Režisérka pristupuje k interpretácii celej situácie citlivo a s pochopením všetkých strán. Rodina sa do mestečka presunula zrejme z blízkeho Beslanu, kde naozaj došlo k tragickému obsadeniu školy teroristami a pri zásahu došlo k množstvu obetí. Otec je preto hyperaktívny pri ochrane dcéry, aj keď presahuje jej prirodzené záujmy. Ona sa snaží prekročiť tento začarovaný patriarchálny kruh opatrne, ale vytrvalo bez akýchkoľvek náznakov odopierania poslušnosti. Do takto rozohranej situácie zasiahne otcova choroba, čiastočná paralýza a nepohyblivosť. Dokáže však Adu zovrieť do náručia tak intenzívne, že ich Akim musí odviezť do nemocnice a zovretie sa uvoľní len postupne. Stihne však Ade dať pas a v závere ide s bratom na motocykle do mesta. Míňajú svadobný sprievod a ona odhadzuje tašku s plienkami.

To, čo robí film zaujímavým je odbúranie akýchkoľvek invektív, sociálnych a nakoniec i politických. Autorka nemieri kritikou na chudobné pomery a nevyvoláva duchov politickej vendetty. Je plne sústredená na svoju hrdinku, jej malý svet plný tých najobyčajnejších túžob. Chce mať okolo seba rodinu, takú, akú vidí u svojej kamarátky. I v rodine vládnu, odhliadnuc od otcových snažení, láskyplné vzťahy. Mladšiemu bratovi akosi nahrádza materskú láskavosť, túli sa k nej v posteli a zúčastňuje sa jej boja. Súcití s ňou. Ani starší Akim si voči otcovi nedovoľuje žiadne výpady. Všetko prebieha ticho a v zvláštnom mode pokory. Asi by sme si so skúsenosťou z podobne naladených filmov vedeli predstaviť odporujúcu tinedžerku, demonštrujúcu odpor voči rodine i okoliu najrôznejšími stereotypmi.

Kovalenko uzaviera svoje rozprávanie do úzkeho kruhu vzťahov, kreslí ich s filmárskym jemnocitom, neodvádza pozornosť dramatickými akcentami a nezaoberá sa zbytočným vysvetľovaním, využíva náznaky a necháva cielene plynúť všetky situácie v stoicky poetizujúcej atmosfére. Tento zvláštne vyrovnaný postoj bez akýchkoľvek známok hysterických výkrikov a sťažností ostatne spája filmy Sokurovových žiakov a snáď ho môžeme pracovne identifikovať s nejakými kavkazskými kultúrnymi znakmi. Tu sa nepodlieha tlaku emócií, ostávajú kdesi v hĺbke, skryté a prejavované inak, decentnejšie a bez známok nekontrolovanej agresivity. To iné sa režisérke podarilo zachytiť aj preto, že prostredie a ľudí dokonale pozná, vie o čom hovorí a nachádza pre tieto obsahy výstižnú formu.

V niektorých rozhovoroch s Alexandrom Sokurovom sa objavuje i odôvodnenie toho, prečo nepresťahoval do Moskvy svojich poslucháčov, ale prišiel do Naľčiku za nimi. Chcel, aby dokázali vychádzať z toho, čo dôvernej poznajú a v cudzom prostredí im nebude hroziť choroba neprirodzenej imitácie. Kantemir Balagov spomína, ako mu v úvodných stretnutiach demonštroval znalosť amerických filmov a svojich obľúbencov vrátane Quentina Tarantina. Režisér mu odporučil všetko, k čomu tak obdivne vzhliadal, rýchle zabudnúť a sústrediť pozornosť na to, čo vidí okolo seba. Toto je naozaj cesta, ktorá vedie ďaleko. A nepochybne i recept na úspech, poučenie pre notorických imitátorov a epigónov, ktorí bez znalostí vlastného dvora túžia po sláve.

Uvoľniť päste (Разжимая кулаки /Unclenching the Fists), Rusko, 2021
Dĺžka: 97 minút
Réžia: Kira Kovalenko
Scenár: Kira Kovalenko
Kamera: Pavel Fomincev
Strih: Mukharam Kabulova
Produkcia: Sergej Melkumov, Alexandr Rodňanskij
Hrajú: Milana Aguzarova, Alik Karaev, Soslan Khugaev, Khetag Bibilov
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 21. apríla 2022
Foto: Film Europe