Hľadať za príbehom jedenej obyčajnej defraudácie metaforu, pracujúcu so svetom vtákov, asi nie je pre diváka v tomto prípade to najľahšie, ale únava z vyprázdnenej doslovnosti a jednoduchých mechanických naratívov, ktorými nás stále otravnejšie zaplavujú ako české, tak slovenské filmy, je v podstate zaujímavou výzvou. Aj keď by sa na ilustráciu toho, čo sa v tomto filme odohráva ponúkalo hneď niekoľko prísloví ako napríklad „Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú", Olmo Omerzu, režisér i spoluscenárista filmu Atlas vtákov, vidí ďalej a viac.

Vtáky sú asi jedinými stvoreniami, ktoré s nami sú dobrovoľne, križujú naše obzory a počujeme ich takmer neustále. Nevodíme ich na vôdzkach a ich letové dráhy vošli i do symboliky výrazu ľudskej slobody. „Voľný ako vták“ však nie je takmer nikto, sme pevne upútaní k svojim rodinám, majetkom a poniektorí i ku svojim snom, vytrvalým výkričníkom ku všetkému, čoho sme sa vzdali a čo sa nám v živote akosi vymklo, nepodarilo. Preto môžeme snívať a fabulovať, čo by bolo, keby.

Ivan Róna (Miroslav Donutil), majiteľ veľkej firmy, otec troch dospelých detí a autoritatívny patriarcha, si zo sveta vtákov vypožičal mená pre svoje tajné milenky. Prítomnosť i hlasy operencov vníma a občas sa zdá, že jeho neomylná intuícia je inšpirovaná ich všetečným cvrlikaním. Vo svojej dôvere k jednej z nich sa však zmýlil. Účtovníčke Marii (Alena Mihulová) zverí dôležité právomoci v manipulácii s peňažnými tokmi a ona sa mu snaží i s miliónmi ufrnknúť za svojim americkým milencom. V úvode sme svedkami situácie, keď ho jeden z dodávateľov upozorní, že mu firma už štvrť roka neplatí. Od Márie žiada podklady a vzápätí dostáva infarkt. Do nemocnice za ním prídu obaja synovia Martin (Martin Pechlát) i David (Vojtech Kotek) i dcéra Eva (Pavla Beretová). Ukáže sa, že Marie uliala zo zverených peňazí úctyhodnú sumu, štyridsať jeden miliónov. Celý klam s americkým vojakom, bojujúcim v Afghanistane vyjde najavo pri policajnom vyšetrovaní. Ona žije v ilúzii o celoživotnej láske, zaslepená a presvedčená o blude, ktorý razom uletel do luftu.

Nebola so svojimi iluzórnymi predstavami sama. Zdieľali ich v podstate všetky postavy. Ivan žil v dôvere v jej lojalitu, kotviaci v ich dávnom vzťahu, veril synom i dcére. Všetci traja sa s vidinou odchádzajúceho otca snažia pripraviť na novú situáciu, za jeho chrbtom vyjednávajú s potenciálnymi partnermi. Realita so svojimi tvrdými pravdami sa hlási bezohľadne a nekompromisne. Precitnutie symbolizuje obraz stromu, z ktorého sa pri náhlom otrase zdvihne kŕdeľ vtákov a krúži po oblohe, hľadajúc nové miesto na hniezdenie. Kedysi to pekne vyjadril Franz Kafka, ktorý napísal : „Som klietka, hľadajúca svojho vtáka.“ Večný život klamov je veľkou témou a sú do nej vpísané mnohé osudy.

Celý metaforický rámec rozprávania je čitateľný a kompatibilný so všetkým, čo sa o klamaných klamajúcich dozvieme. Tvoria spojenú reťaz a každá s postáv zdieľa obe strany mince. Tento traumatický dualizmus pravdy a lži je vzdialený akejkoľvek harmonizácii. Nič upokojujúce do nej nevnáša ani záver v súdnej sieni. Po zásluhe nie je potrestaný vlastne nikto, ani Marie, ktorá si peniaze „požičala“ v dobrej viere, že ich vráti a bude konečne žiť život naplnený láskou, ani dediči firmy, keďže ich Ivo prekvapí závetom a nakoniec ani on sám. Rozsudku sa nedožije.

Filmu dominuje skvelý herecký výkon Miroslava Donutila, mrazivý a zároveň dojímavý totálnym kolapsom domnelého životného triumfu. Vytvoril postavu, na ktorú sa nezabúda. Úspešne mu sekundovala i Alena Mihulová, šedá, nenápadná myška, do poslednej chvíle brániaca svoj vysnený blud, útočná i zlomená, tak ako sa na ideálnu dramatickú figúru patrí.

Otázkou, ktorá bude nepochybne tento film sprevádzať je miera zvládnutia celého rozprávania. Prvou výhradou je včlenenie záberov z Afghanistanu. Vidíme vojakov, zasahujúcich vo vojne v niekoľkých pokračovaniach. Tie boli zbytočné. Možno by ich oprávňovala nejaká idealizovaná verzia Mariinej predstavy o hrdinskom milencovi, vzdorujúcom neľútostnému nepriateľovi, čokoľvek, čo by malo nejakú väzbu na jej kolosálny omyl.

Sústredenejšie pointovanú poetizáciu by si zaslúžili aj pohľady na vtáčí svet. Niekedy skôr pripomínali prírodopisný dokumentárny film, pôsobivý, ale hádanie, ako celú ideu o paralele ľudského a prírodného motivovali, bolo často márne. Nedopracované boli i postavy Ivových detí. Nebolo úplne jasné, kto vlastne sú a aký druh vzťahov majú medzi sebou i k otcovi. Príliš veľa dôležitých informácii sa odohrávalo v náznakoch, nie vždy čitateľných a jasných.

Olmo Omerzu aj vďaka tomuto filmu stále ostáva jedným z najoriginálnejších českých tvorcov. Prichádza s novými pohľadmi na najrôznejšie témy a interpretuje ich zaujímavou optikou, na míle vzdialene od bezpečných koridorov, kde sa menej odvážni tvorcovia naplno realizujú svojimi prežutými pravdami, prepláchnutými v overených stereotypoch.

Atlas vtákov(Atlas ptáků/ Bird Atlas, Česko, Slovinsko, Slovensko, 2021
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Olmo Omerzu
Scenár: Petr Pýcha, Olmo Omerzu
Kamera: Lukáš Milota
Hudba: Monika Omerzu Midriaková
Strih: Janka Vlčková
Zvuk: Pavel Rejholec, Viktor Ekrt
Scénografia: Antonín Šilar
Masky: Milan Vlček
Kostýmy: Zuzana Formánková
Produkcia: Jiří Konečný
Hrajú: Miroslav Donutil, Alena Mihulová, Martin Pechlát, Eliška Křenková, Vojtěch Kotek, Pavla Beretová, Martin Havelka, Jan Vondráček, Philipp Schenker, David Bowles
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 14. apríla 2022
Foto: CinemArt SK