Plastic Symphony
I tretí film Juraja Lehotského Plastic Symphony potvrdzuje jeho záujem o krehké svety malých životov, ľudí zraniteľných a zraňovaných. Prijímajú svoje osudy skôr mlčky, zmierlivo a vedie ich viac dobré srdce ako racionálny plán na to, ako dosiahnuť bohatstvo a úspech.
Takýmto smerom sa môžu vydať aj úvahy nad zmyslom rozprávania o dvoch nevlastných bratoch. Matúša (Bartosz Bielenia) našla v akomsi ukrajinskom detskom domove rodina z Bratislavy a vychovala ho spolu s Dávidom (Vojtěch Zdražil), trpiacim achondropláziou, trpasličím vzrastom. Živia sa všelijako, najčastejšie cestujú do Viedne, kde pred Katedrálou sv. Štefana hrajú na basu. Dávid ťahá slák a Matúš hrá na struny. Chcel by to však inak. V úvode vidíme konkurz na miesto prvého violončelistu v Slovenskej filharmónii. Prebieha tak tradične, ako v podstate formálna záležitosť s dopredu vybraným víťazom. Pochopí to i Matúš. Dozvieme sa však, že študoval na prestížnom Orchestrálnej akadémii Berlínskej filharmónie, odkiaľ odišiel, lebo mu umierala mama. Prečo sa nemohol po jej smrti vrátiť je nejasné.
Ďalšia fáza príbehu pokračuje po stretnutí Matúša s bývalým spolužiakom Albertom (Sabin Tambrea). Je v manažérskych veciach zbehlejší a pomôže mu. S hraním na ulici je koniec, dostane kľúče od bytu, zmluvu a dobrý život sa môže začať. Ťaží ho fakt, že brat David ostane doma sám, ale aj táto eventualita sa vyrieši. Na cestách vlakom sa zoznámia s Lenkou (Judit Bárdos). Pracuje v rakúskom starobinci a prácu dohodne aj pre Davida. Čím je však Matúš úspešnejší, svedčí o tom napríklad rozhovor pre prestížny časopis i Albertovo upozornenie, aby nezabudol, že o kariéru sa mu postaral on, príliš mu nesedia väzby na vlastnú minulosť. Keď sedí v Albertovom aute a cez cestu prechádza David, odvráti hlavu. Táto zrada je potrestaná symbolicky, Davida kdesi zakrátko na križovatke zrazí auto a umiera. Matúšovu sľubne sa rozbiehajúcu kariéru teda nabúra ďalšia smrť príbuzného. Odchádza, aby svoj talent venoval výučbe detí na nejakej ľudovej škole umenia.
Je zreteľné, že scenárista a režisér v jednej osobe mieril na ozvučenie pozitívnych ľudských kvalít, zosobnených Matúšom, čítankovo prekonávajúcom všetky nástrahy kariérneho vzostupu, ambícií, úspechu, peňazí a tak ďalej. Načúva svojmu morálnemu étosu, opustí všetko, aby bol pri umierajúcej matke a výčitky svedomia voči Dávidovi ho opäť odvrátia od osobnej materiálnej prosperity k službe iným. Takto nejako by sme asi mohli zhrnúť úmysel a zmysel tejto morality, síce slušne nakrútenej, ale obsahovo, ak nie priamo naivnej, tak určite povrchnej. Vo filme totiž nestačí kázať, je nutné všetko nejako uveriteľne odohrať.
Filmu viac chýba, než to, čo ako-tak zvládol. V prvom rade ide o problémový scenár a iste aj dramaturgický dohľad (Jan Gogola st.). Postavy nie sú dostatočne motivicky zdôvodnené, nerozumieme obratom v ich konaní a ak, tak len rámcovo. Nemajú potrebný psychologický záber a film je emocionálne prázdny. Aj výrazová utlmenosť, s ktorou režisér evidentne cielene pracuje v rámci poukazu na krehkú skromnosť a nenáročnosť existencie oboch mladých mužov, je tu viac vecou bezradnosti než zámeru. Rozprávanie sa zaobišlo bez výraznejších akcentov, kontrastov, čohokoľvek, čo by narušilo bolestínsky melancholický tón filmu, od ktorého je k nude len pár krokov. Pri kvalitnejšom prepracovaní scenára mohlo ísť o divácky (a nielen) príťažlivejšiu verziu príbehu. Ide tu o obľúbenú rainmanovskú disciplínu a tá sa dá nakrútiť aj s humorom, dojímavo a príťažlivo s bohatým emocionálnym kalibrom. Navyše sa tu ponúkal určite spracovateľný motív Vianoc, ktorý by pre rozprávkové premeny Matúša možno poskytol prijateľnejší kvázi rozprávkový rámec. Všetky potenciálne výhody, vrátane handicapovaného hrdinu, na ktorého počúvajú všetky európske fondy, sa rozplynuli a ostala mravoučná historka, kolabujúca predovšetkým kvôli nedostatku scenáristickej energie a vlastne aj zručnosti.
Zjavné sú i rezervy v obsadení a práci s hercami. Bartosz Bielenia je skvelý herec s nesmierne širokým registrom, ale vybrať si ho z nejakého obrázku, v castingovej agentúre ako nežného a dobrého chlapca s krehkou dušou, svedčí o povedzme obmedzených kompetenciách, než o znalosti filmov, kde Bielenia hral, tak aj o jeho režijnom vedení. Pôsobí vo filme jednoducho bezprizorne. Jeho herecký naturel má viac dekadentné rysy, dokonale ovláda figúry hereckého kontrastu, kde je čosi iné v tvári a celkom iné v duši. Výber do role Matúša bol jednoducho a mierne povedané neadekvátny.
Napriek všetkým výhradám má film predsa zaujímavú výpovednú hodnotu, ktorá priznám, že v nejakej hypotetickej rovine vysiela signály, stotožniteľné s čímsi, čo nejakým zvláštnym spôsobom pripomína agendu slovenskej mentality. Je to síce vysoko diskutabilná téma, ale určite stojí zato, aby sa do verejného priestoru uviedla. Vidím ju v kombinácii neistoty až strachu zo seba i zo sveta, vedúcej k rýchlej rezignácii z ambícií, snahy siahnuť po všetkom, čo ponúkajú príležitosti i vlastný talent. Túto stratégiu zbabelého ústupu treba vždy nejako explikovať, čo sa v tomto prípade deje vysvetlením, že pozlátku sveta si treba odpustiť, lebo konanie dobra má prednosť. Sú to nedokonalé pravdy z náboženského registra, ku ktorým majú slovenské filmy vždy blízko. Ešte treba dodať, že kým navonok sa odohráva tento druh opatrného divadla, doma sa o to viac „opevňuje“, grupuje a delí podľa miery zisku, na ktorú si skupinky a klany trúfnu. Tieto charakterové vlastnosti slovenskej psyché sú už minimálne literárnou i divadelnou klasikou. Stačí si prečítať poviedku Martina Kukučína Neprebudený, alebo siahnuť po Chalupkovom Kocúrkove.
Plastic Symphony, Slovensko, 2022
Dĺžka: 87 minút
Réžia: Juraj Lehotský
Scenár: Juraj Lehotský
Kamera: Timotej Križka
Hudba: Aleš Březina
Strih: Radoslav Dubravský
Scénografia: Juraj Fábry
Kostýmy: Alexandra Grusková
Hrajú: Bartosz Bielenia, Judit Bárdos, Sabin Tambrea, Rita Radinger, Daniel Große Boymann, Julia Lorünser, Florian Stanek, Vojtěch Zdražil
Distrubúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 1. decembra 2022
Foto: Bontonfilm