Keď Laurie Strodeová (Jamie Lee Curtis) videla svojho večného filmového protivníka naposledy, stál na najnižšom schodku pivnice jej domu a nemohol z nej von. Bola totiž prestavaná na dômyselnú skrýšu, ale zároveň tiež neprekonateľnú pascu. Tak mu tam pustila trochu plynu, v správnom momente vhodila dnu zapálenú svetlicu na zahriatie a pretože jej bolo práve trochu nevoľno z toho, ako ju Michael chvíľku pred tým nožom pošteklil v oblasti žalúdka, posadila sa radšej s pomocou dcéry Karen (Judy Greer) a vnučky Allyson (Andi Matichak) na korbu nákladiaku, čo to mal zhodou okolností celkom vhodne nasmerované do miestnej nemocnice. Lenže potom sa v pozadí ozvali sirény približujúcich sa požiarnických áut...

Po filmoch Arrival (2016) a Blade Runner 2049 (2017) prichádza kanadský režisér Denis Villeneuve s ďalšou epickou snímkou s názvom Duna. Predlohou k tomuto filmu bola prvá zo série sci-fi noviel rovnomennej ságy Franka Herberta, ktorá je základným kameňom klasickej svetovej sci-fi literatúry. Snímka je síce nakrútená podľa rovnakej predlohy ako kultový film Duna (1984) Davida Lyncha, no nenazvala by som ho remakom v pravom zmysle slova. Villeneuveho prvý diel Duny (2021) je skôr ďalším audiovizuálnym spracovaním originálnej knihy.

Sfilmovať psychické stavy, tematizovať ich nemý, bezslovný priebeh a s týmto materiálom dokonca vyrozprávať príbeh je zaujímavé, ak ničím iným, vizuálnou koncepciou jeho jazyka celkom určite. Všetko začína v jehovistickej modlitebni kdesi v gruzínskom malomeste. Schádzajú sa veriaci a s citáciami o praotcovi Abrahámovi, chystajúcim sa podrezať na boží príkaz svojho syna Izáka, sa začína náboženská sesia. Do miestnosti však ktosi hodí zápalnú fľašu a všetko začne horieť.

Nevšedný, výnimočný, provokatívny, ale nie pre každého – taký je víťaz tohtoročného Cannes, film Titán režisérky Julie Ducournau. Útlocitní diváci nech si ho radšej odpustia. Snímka chce totiž príliš veľa povedať, nie veci zanedbateľné, ale využíva výrazové prostriedky pre mnohých neprijateľne. Pozrela som si ho po Cannes ešte raz a presvedčila sa, že v prvej časti výčiny sériovej vrahyne neboli o nič surovejšie ako v iných filmoch. A nebolo toho ani tak veľa, ako sa traduje. Vraj diváci pri filme odpadávali, nič také som osobne v Cannes nezažila, dojem, že to tak bolo je asi z pocitu, že film ako celok vzbudzuje skôr negatívne emócie. No aj veľa vzrušenia, pochopenia a neraz i úsmev. Ducurneau nemá obavy z mixáže žánrov, a tak nechýba ani čierny humor.

Režisér a scenárista David Lowery patrí bezpochyby k zaujímavejším americkým tvorcom súčasnosti. Svojim štýlom však každého neosloví a i jeho doposiaľ jediný mainstreamovejšie ladený film (disneyovský Pete a jeho drak) sa trochu vymykal tradičným očakávaniam. Podobne je na tom aj Zelený rytier, ihneď po svojom vydaní označovaný kritikmi za jeden z najlepších kino zážitkov roku.

Antihrdina Venom bol v roku 2018 obrovským hitom. Na komiksový film so skromnejším rozpočtom (100 miliónov dolárov) zarobil celosvetovo takmer 1 miliardu. Bol to konečne úspech, o ktorý sa filmové štúdio Sony tak dlho pokúšalo. A aj keď bol film kritikmi prijatý dosť rozpačito (prevažne negatívne), fanúšikovia si filmové spracovanie mimozemského symbionta, ktorý si pochutnáva na kriminálnikoch poriadne užili. Na pokračovanie sme boli navnadení už na konci prvého dielu, keď režisér Ruben Fleischer predstavil Venomovho ústredného a ikonického protivníka - Carnage, s tvárou Woodyho Harrelsona. Očakávanie od pokračovania bolo teda veľké.

Francúzsko 29. decembra 1386. Na dvore kráľa Karola VI. (Alex Lawther) sa schyľuje k poslednému oficiálne uznanému duelu. Má tak byť z Božej vôle určený rozsudok v súdnom spore bez predložených dôkazov a očitých svedkov, kde jedna strana obviňuje a druhá úplne bez hanby obvinenie popiera. Normandský rytier Jean de Carrouges (Matt Damon) vyzval na skúšku bojom panoša Jacquesa Le Gris (Adam Driver), svojho kedysi veľmi dobrého priateľa. Bojovali po svojom boku v mnohých bitkách v službe kráľovi. Jean dokonca zachránil Jacquesovi život a Jacques bol krstným otcom Jeanovho zosnulého dieťaťa z prvého manželstva. Lenže potom do ich vzťahu zasiahli boje o majetky vyprovokované intrigujúcim grófom Pierreom d'Alençonom (Ben Affleck).

Dôvod, prečo je Heera, hlavná hrdinka románu Petry Procházkovej, Frišta, napoly Ruska, napoly Tadžička a nie Češka, bol zrejme ten, že takto určený pôvod v mnohom vysvetľoval jej rozhodnutie vydať sa za svojim mužom Nazirom do Afganistanu. Predpokladal, že mladomanželka už má o živote v patriarchálním prostredí radikálne odlišnej kultúry nejakú predstavu a do značnej miery rozumie aj politickej situácii. Scenárista Ivan Arsenjev túto dôležitú okolnosť pominul a z Heery urobil českú Helenu. Jej cestu k rozhodnutiu sťahovať sa do Kábulu a priblížiť predstavu, s ktorou sa vydala na túto riskantnú cestu veľmi neriešil.

Vzájomné prelínanie hraného a dokumentárneho filmu prináša prekvapenia, najčastejšie príjemné a hodné ako diváckej, tak kritickej pozornosti. Kým sme nedávno videli dokument Mira Rema Láska pod kapotou, smerujúci svojou vnútornou orchestráciou k hranému žánru drámy, v Cenzorke Petra Kerekeša sa nám predstavuje model hraného filmu, štrukturovaného ako dokument.

Pianista Sam (Colin Firth) a spisovateľ Tusker (Stanley Tucci) sú partneri, ktorí sa vydávajú na road trip po Anglicku. Navštevujú starých priateľov, rodinu i miesta z ich minulosti a snažia sa z tohto výletu vyťažiť čo najviac. Keďže Tuskerovi bola diagnostikovaná demencia, nevedia koľko spoločného času im ešte ostáva. Snažia vyrovnať s nepriaznivým osudom, ktorý je ťažký pre oboch partnerov. Veď nie nadarmo sa hovorí, že demencia je ochorením príbuzných. Aké rozhodnutia budú musieť urobiť na tejto ceste? Prečo ich museli urobiť? A kedy starostlivý partner musí prevziať kontrolu nad životom svojho blízkeho?