Tému manželstva pre komunitu LGBT je možné bez váhania označiť za kontroverznú, na oboch názorových stranách stoja dva nezmieriteľné tábory s jasnými postojmi. Na jednej strane homosexuáli a lesby, ktorí bojujú za právo uzatvárať manželstvo za podmienok, rovných s heterosexuálnymi pármi, na druhej zástancovia názoru, že tento inštitút je vyhradený pre mužov a ženy, nie pre páry rovnakého pohlavia. Film českej dokumentaristky Barbory Chalupovej  Zákon lásky zachytáva priebeh rokovania Poslaneckej snemovne o návrhu zákona pre tieto páry v apríli tohto roku. Poslanci ho po debate síce posunuli do druhého čítania, ale predĺžili dobu na jeho prerokovanie na osemdesiat dní, čím ho v podstate zmietli zo stola, lebo po voľbách sa celý legislatívny priebeh musí začať odznova.

Film maďarskej režisérky Ildikó Enyedi Ľúbil som svoju ženu uviedli v súťaži na tohtoročnom festivale v Cannes, kde snímka vzbudila na jednej strane obdiv, na druhej takmer úplné odmietnutie (toho bolo menej). Enyedi adaptovala rovnomenný 400 - stránkový román spisovateľa Milána Füsta (vyšiel v roku 1942, český preklad 1972) a napriek tomu, že veľa vynechala nedokázala príbeh vyrozprávať na menšej ploche ako 169 minút. Už samotná dĺžka mnohých odradila, a tak sa aj tie zaujímavé a pekné momenty akosi minuli želateľným účinkom. Režisérka, ktorú poznáme predovšetkým z filmu O tele a duši, krásnom ľúbostnom príbehu dvoch životom skúšaných a zraniteľných ľudí, v ktorom si hlavnú úlohu zahrala Alexandra Borbély, upútala ním veľkú pozornosť. Snímka získala Zlatého medveďa na Berlinale a bola nominovaná na Oscara. Takže od jej nového filmu sa veľa očakávalo.

Trailery pred začatím filmu zvyčajne prezradia, na aký film ste do kina prišli. Aj keby ste netušili, o aký film ide. V prípade Minúty večnosti to však nebolo úplne tak. Upútavky na pripravované filmy dokonale charakterizovali stav súčasnej českej mainstreamovej kinematografie. Tá sa vyznačuje honbou za osvedčeným filmovým žánrom – komédiou. Minúta večnosti sa však k týmto filmom ani len nepriblížila.

Po prvý raz sa stretli, keď bola Madeleine (Léa Seydoux) ešte len malým dievčatkom. Zakrýval svoju zjazvenú tvár pod bizarnou bielou maskou a so zbraňou v ruke vstúpil do domu jej rodičov. Pán White, Madeleinin otec a šéf zločineckej organizácie Quantum, vtedy nebol doma. Prvé výstrely definitívne usmrtili jej matku. O ďalšie sa však bez akéhokoľvek zaváhania postarala sama. Lenže tajomný Lyutsifer Safin (Rami Malek) po nich aj tak opäť vstal s naliehavosťou slasher hororového prízraku a pokračoval vo svojom nemilosrdnom love. Až kým Madeleine nevstúpila na ľad zamrznutého jazera a ten pod jej váhou začal praskať. Vtedy lovec urobil to, s čím možno ani sám nepočítal. Zachránil jej život...

Tomuto originálnemu pohľadu do sveta domácich zvierat dominuje sekvencia života prasnice Gundy a jej početných potomkov, doplnená sliepkami, kravami a býčkami. Oko kamery sleduje ich bežné živočíšne prejavy, pre prasiatka je najdôležitejší zápas o prístup k vemenu, následujú matku po výbehu a vzájomne sa socializujú, inštinktívne koordinujú svoju rodinnú societu.

„Kto sa nedokáže poučiť z histórie, je odsúdený na jej opakovanie.“ Citát Georgea Santayana veľavýznamne otvára dramatickú rekonštrukciu skutočných udalostí. Freddy (Noël Czuczor) a Valér (Peter Ondrejička), dvaja zapisovatelia smrti v osvienčimskom koncentračnom tábore, z neho úspešne unikli 10. apríla 1944. Pre ostatných zajatcov to, samozrejme, znamenalo peklo systematického mučenia a odolávanie dozorcami neustále kladenej otázke, ako sa im to vôbec mohlo podariť? Ale aj prísľub nádeje... Dvojica so sebou totiž niesla dôkazy o tom, že za ostnatými drôtmi ani zďaleka nejde len o formálne vyčlenenie určitej časti obyvateľstva.

Nebude náhoda, že svetové kinematografie v tomto čase objavujú a prinášajú témy o nezrelosti mladých ľudí na život. V Cannes to bol film nórskeho režiséra Joachima Triera Julia (v 12 kapitolách), ktorý si vzal na mušku tridsiatnikov, na festival v Karlových Varoch zasa priniesol tému nerozhodných a tápajúcich tridsiatnikov nemecký film Dietricha Brüggemanna Nie! Americká režisérka Gia Coppola, hádate dobre, je to vnučka Francisa Forda Coppolu, síce znížila vekovú hranicu, problém je však ten istý, ale pridala vo filme Mainstream ako bonus aj vplyv sociálnych sietí. Tento rozmer tému obohatil a možno aj prišiel na koreň tohto nežiadúceho javu.

Filmové verzie románov dánskeho spisovateľa Jussiho Adlera-Olsena sa pravidelne objavujú od roku 2013, keď mal premiéru film Žena vklietke, nasledovali Zabijáci (2014), Odkaz vo fľaši (2016) a Zložka 64 (2018). Práva na jeho knihy vlastní spoločnosť Zentropa, ktorej spoluvlastníkmi sú režisér Lars von Trier a producent Peter Aalbek Jensen. Ich protagonistami je dvojica vyšetrovateľov Carl Morck a Assad. V úvodnom filme sa dozvieme, že pre nich bolo Ministerstvom spravodlivosti vytvorené Oddelenie Q a mali vyšetrovať nevyriešené prípady. Na ceste do temnoty, naplnenej po okraj ľudskou zvrhlosťou a psychickou vyšinutosťou je jediným kompasom ľudské rácio, hľadajúce pravdu o zločinoch a ich obetiach.

Od obdivného pokývania hlavou až po razantné zamietnutie. Široká je škála pocitov, ktorú vyvoláva celovečerný dokument Každá minúta života. Neprovokuje štýlom rozprávania, ale témou. Režisérku Eriku Hníkovú zaujal článok o metóde zvanej kamevéda, podľa ktorej možno z dieťaťa vychovať špičkového šampióna. Skontaktovala sa s autorom systému komplexnej multirozvojovej výchovy detí Pavlom Zachom, ktorý ho úspešne aplikoval na svojho syna – dnes hokejistu NHL. Dostala kontakty na viacero rodín, ktoré jeho rady aplikujú na vlastné deti. Niekoľko z nich spoznala, ale pocit, že „to je to pravé orechové“ mala až na stretnutí s rodinou Hanuljakovcov zo Žiliny. „U nich som sa konečne stretla v kamevédou v praxi. Svojho syna vychovávajú dokonca dôslednejšie,“ povedala v rozhovore pre Českú televíziu.

Predstavte si priateľku, ktorá vás opúšťa a vôbec nereaguje na vaše správy. Zároveň sa nachádzate na zdanlivo nikdy nekončiacej rodinnej večeri. No a napokon váš ešte budúci švagor požiada, aby ste predniesli prípitok na jeho svadbe. Teda aj na svadbe vašej sestry. Ale vy takéto prejavy nemáte príliš v láske. A už vôbec nie počas existenciálnej krízy. Presne to je situácia, v ktorej sa nachádza aj naša hlavná postava – 35-ročný Adrien v podaní vynikajúceho Benjamina Lavernhe.