Tomuto originálnemu pohľadu do sveta domácich zvierat dominuje sekvencia života prasnice Gundy a jej početných potomkov, doplnená sliepkami, kravami a býčkami. Oko kamery sleduje ich bežné živočíšne prejavy, pre prasiatka je najdôležitejší zápas o prístup k vemenu, následujú matku po výbehu a vzájomne sa socializujú, inštinktívne koordinujú svoju rodinnú societu.

Režisér Viktor Kossakovsky na otázku, prečo zvolil čiernobielu verziu filmu, vysvetľuje, že redukciou farieb sa môžme viac sústrediť na „tváre“ ako prasnice, tak prasiatok a je fakt, že postupne sme schopní rozoznávať ich vcelku rozdielne fyziognómie. Efekt blízkého pohľadu, umožňujúceho pohľad z očí do očí je pôsobivý a uľahčuje priemet do ľudských súradníc, lebo o tie tvorcom ide predovšetkým. Relativizácia hranice má vcelku jasné ciele, poukázať na všadeprítomnosť násilia, ako v ľudskej spoločnosti, tak vo vzťahu k zvieratám.

Synchronizácia svetov a ich významov je zreteľná aj v ďalších častiach príbehu z „farmy zvierat“. Slepačia epizóda je menej idylická, vidíme sliepky s holými krkmi, zrejme dôsledok kohútej agresivity. Jednonohá členka kurníkovej diktatúry krivká k plotu a snaží sa dostať von. Z otvorených vrát maštale sa valia radostne na vzduch mladé býčky a treba poznamenať, že na nórskej farme, kde sa tento film nakrúcal, sme od drastického veľkochovu asi dosť ďaleko. Okrem scén permanentného hladu, sa dostáva na zvieraciu hravosť i zvedavosť a môžme zaregistrovať aj zmysel pre humor, v scéne, keď sa rypáčik jedného z členov prasačieho pokolenia blažene oddáva dažďu, takmer identicky ako jeho matka polihuje v čerstvom blate. Prasiatka postupne mohutnejú a bez zbytočného súcitu prekračujú matku, ležiacu pri východe z maštale. Záver musí byť tragický, lebo taký je pre všetky živé bytosti.

Pre reálnejšiu predstavu o zmysle filmu, ktorý sa dočkal nominácie na Oscara a producentskej podpory zo strany Joaquina Phoenixa (Joker), je zaujímavé vypočuť si rozhovor s režisérom, ktorý je v istom zmysle apoštolom vegánstva a zástanca vyradenia akéhokoľvek mäsa z jedálničku. Táto jednoznačná pozícia je diskutabilná, aj keď jej symbolickú rovinu, teda odmietnutie násilia, asi môže podpísať väčšina. Súčasťou programu Archeológia (Radio svoboda) je i vstup sociologa Arsenija Chitrova, ašpiranta na Univerzite v Cambridge, ktorý upozorňuje na fakt, že zvieratá umiestňujeme do niekoľkých kategórií, ako domácich partnerov, stravu a súčasť oblečenia, nábytku a tak ďalej. Medzi týmito kategóriami sme schopní sa pohybovať bez problémov, utekať s chorou mačkou v noci ku veterinárovi a potom si objednať pizzu so salámou. Odpoveď na otázku, ako ďalej je zložitá a Chitrov ju označuje ako situačnú, záleží na tom, kde a kedy dilemu s právami zvierat hodnotíme. Kossakovsky vrelo kvituje ďalších diskutérov, tvrdiacich, že kým 20. storočie bolo storočím ľudských práv, 21. storočie je storočím zvieracích práv a čaká nás podobný vývoj, ako pri boji proti otroctvu. Nič zo zvieracej produkcie nepotrebujeme, ani mlieko, ani vajcia, nehovoriac o mäse.

Vegáni a nimi proklamovaný vzťahu ku zvieratám je iste legitímny, tak ako množstvo iných názorov, zaznievajúcich v slobodnej spoločnosti. Úplne inak však znie snaha zmeniť celú spoločnosť k obrazu týchto redukcionistických ídeí, vyjadrených aktívnymi happeningami bojovne naladených mužov a žien pred bránami jatiek. Je nesporne pozitívne presadzovať chov v otvorených priestoroch, kde sa voľne popásajú domáce zvieratá a pobehujú šťastné sliepky a husi. Týmto aktivistom však dokonale uniká jeden dôležitý fakt, uzavreté chovy nie sú prejavom démonického sadizmu, ale spôsobom, ako znižovať náklady na výrobu mäsa, ešte vždy súčasť našej stravy. Stačí pohľad na cenovú hladinu biopotravín, vrátane ovocia a zeleniny a je jasné, kto sa v tomto finančnom režime môže stravovať. Politická stránka celého hnutia je dôležitým indikátorom rozdelenia společenských síl, na jednej strane stoja osvietení aktivisti, bojujúci za práva zvierat alebo ochranu prírody a na druhej farmári , s úplne iným vzťahom k pôde i chovu domácich zvierat, presvedčení, že politici, často bez akéhokoľvek vzťahu k tejto realite, ich obetujú ako prvých.

Napriek ídeovému nasmerovaniu filmu, deklamované režisérom, je táto úroveň odmysliteľná a môžme sledovať zblízka a v detaile , navyše v dokonalom vizuálnom štýle zvieraciu paralelu života , jednotu zdieľanej domestikácie, od ktorej sme sa vo všeobecných rysoch až tak veľmi nevzdialili. V jednom z novinových stĺpčekov, nazvanom Autodomestikace, sa český biológ a spisovateľ Stanislav Komárek pýta : „ Čo vlastne človeka s jeho domestikantami spája? Sú to znaky, ktoré odlišujú domáce formy od ich divokých predkov, napríklad prasiatko od lesnej divej svine: relatívne chabé svalstvo a sklon k ukladaniu tuku…“ a tak ďalej.

Viktor Kossakovsky patrí spolu s Vitalijom Manským medzi najvýznamnejších nielen ruských, ale aj európskych dokumentaristov. Jeho film Tichšie! z roku 2002 je dokonalým obrazom Ruska. Stačil len pohľad z okna, doma v Petrohrade.

Gunda, Norsko, USA, 2020
Dĺžka: 93 minút
Réžia: Viktor Kossakovsky
Scenár: Viktor Kossakovsky, Ainara Vera
Kamera: Viktor Kossakovsky, Egil Håskjold Larsen
Strih: Viktor Kossakovsky, Ainara Vera
Produkcia: Anita Rehoff Larsen
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 30. septembra 2021
Foto: Filmtopia