Estella Millerová sa narodila so zvláštnym čierno-bielym sfarbením vlasov a pomerne vzpurnou povahou. Ako rástla (v piatich rokoch stvárnená Billie Gadsdon, v dvanástich Tipper Seifert-Cleveland), čoraz viac sa začala prejavovať jej kreativita a zjavný talent pre módne návrhárstvo. Pre neustále boje s tými, čo si dovolili šikanovať slabších alebo sa správali povýšenecky, či snahou dávať neustále najavo vlastnú extravaganciu, si v navštevovanej škole veľmi rýchlo znepriatelila riaditeľa. Jej matka Catherine (Emily Beecham), bývalá slúžka v Hellman Hall, je však odhodlaná začať nový a lepší život v Londýne. Návšteva niekdajšej zamestnávateľky s úmyslom požiadať ju o finančnú výpomoc sa však Catherine stane osudnou...

V roku 2013 prišiel do kín film V zajatí démonov. Z na prvý pohľad radového hororu sa vykľul obrovský hit. Okrem vysokého rozpočtu, na ktorý už v súčasných hororoch nie sme zvyknutí, sa úspech filmu skrýval vo výbornej réžii Jamesa Wana. Z niekoľko razy videnej zápletky vyťažil maximum. Koncepciu príbehu typu „rodina sa presťahuje do strašidelného domu s temnom minulosťou, ktorý obýva démon“, sme v tomto žánri videli už nespočetne veľakrát. Avšak už dlho nie v tak remeselne ambicióznom prevedení.

Po úspechu filmu Pomaľované vtáča je zrejmé, že českému filmu sa darí vytvoriť esteticky relevantné diela najmä v historickom žánri. Obraz nedávnych dejín je dostatočne umelecky aj ideovo štrukturovaný, v istom zmysle hodnotovo uzavretý, vieme rozlíšiť pozície kladných i záporných aktérov bez rizika nadhodnotenia i podhodnotenia reálneho priebehu jednotlivých udalostí. Tvorcovia sa tak môžu sústrediť na pôsobivú vizualizáciu rozprávania a vytvárať variácie i akcenty v rámci dostatočne intepretovaného historického materiálu.

Pozornosť slovenskej verejnosti venovaná alpskému lyžovaniu sa exponenciálne začala zvyšovať začiatkom tohto tisícročia, kedy sme začali sledovať výkony Veroniky Zuzulovej a prednedávnom jej ešte úspešnejšej nasledovníčke Petry Vlhovej. Chce sa napísať, že tu máme zrazu 5 miliónov odborníkov na zjazdové lyžovanie, ako tu už dlhodobo máme presne taký istý počet hokejových a futbalových trénerov. Určite aj toto bude jeden z faktorov, prečo najnovšia belgicko-francúzska dráma s názvom Slalom zaujme aj nemalé množstvo tunajších divákov. Bolo by však chybou očakávať klasický športový film s otrepanou scenáristickou mustrou, keď sa talentovaný športovec pripravuje na veľké preteky, čaká ho zopár peripetií, aby nakoniec vyhral nielen preteky, ale aj boj so samým sebou. Niežeby aj o toto v Slalome nešlo, ale ide o zápletku slúžiaci skôr ako pozadie pre vývin zložitých vzťahov medzi viacerými protagonistami.

Je otázne, nakoľko sa vyjadrenie sympatie či nesympatie k politicko-spoločenským javom môže odrážať na hodnotení kvalít filmu.Je jasné, že kritériá sa odlišujú pri hranom a dokumentárnom filme, kde sa predsa len viac zohľadňuje obsah, výnimočnosť prostredia a originalita interpretácie oboch. Sú však filmy, kde sa všetko spomenuté vyskytuje v akomsi synkopickom mode, čosi je a čosi nie je, umne preskakuje a rafinovane nahrádza niečo iným. Aj keď sme naplnení empatiou ku všetkým, postihnutým vojnou v Sýrii, sme pacifisti a odhodlaní samaritáni, film, ktorí sa s týmito postojmi nepúšťa do žiadnej zásadnejšej polemiky, akosi nemusíme. O čo teda ide?