Estella Millerová sa narodila so zvláštnym čierno-bielym sfarbením vlasov a pomerne vzpurnou povahou. Ako rástla (v piatich rokoch stvárnená Billie Gadsdon, v dvanástich Tipper Seifert-Cleveland), čoraz viac sa začala prejavovať jej kreativita a zjavný talent pre módne návrhárstvo. Pre neustále boje s tými, čo si dovolili šikanovať slabších alebo sa správali povýšenecky, či snahou dávať neustále najavo vlastnú extravaganciu, si v navštevovanej škole veľmi rýchlo znepriatelila riaditeľa. Jej matka Catherine (Emily Beecham), bývalá slúžka v Hellman Hall, je však odhodlaná začať nový a lepší život v Londýne. Návšteva niekdajšej zamestnávateľky s úmyslom požiadať ju o finančnú výpomoc sa však Catherine stane osudnou...

Po tom, čo ju trojica barónkiných (Emma Thompson) Dalmatíncov zvrhne z útesu, Estelle v panike utečie. Netrvá dlho a život siroty na ulici ako vystrihnutý z Dickensovho Olivera Twista dievčaťu spríjemní stretnutie s dvomi detskými zlodejmi a podvodníkmi Jasperom (v dvanástich rokoch Ziggy Gardner, v dospelosti Joel Fry) a Horaceom (v dvanástich rokoch Joseph MacDonald, v dospelosti Paul Walter Hauser). Zatiaľ, čo oni využívajú všetku svoju vynachádzavosť na drobné krádeže predstavujúce celú ich obživu, Estelle im šije svojrázne kostýmy, aby nimi dostatočne zakryla ich identitu. Sna byť v dospelosti (stvárnená Emmou Stone) módnou návrhárkou sa rozhodne nevzdáva. Rovnako tak neprestáva túžiť po pomste. Estellino punk rockovo rebelujúce, voči elitárstvu vyšších vrstiev namierené návrhárske alter ego Cruella de Vile - podľa prezývky, ktorou si ju ešte počas svojho života vtipne doberala Catherine - sa stane pre barónku von Hellman okamžite nočnou morou nielen na predvádzacích mólach. Sabotuje totiž egocentrickej návrhárke Haute couture jednu prehliadku za druhou a rozhodne by sa pred ňou mali mať na pozore aj všetky jej Dalmatínci. Teda, obzvlášť by si mali dávať veľmi dobrý pozor na svoje kožúšky...

Na začiatku bola kniha 101 Dalmatíncov Dodieho Smitha z roku 1956, ktorá sa o päť rokov neskôr s drobnými dejovými úpravami po prvý raz dostala na filmové plátna v podobe rovnomenného klasicky kresleného animovaného filmu. Ten vznikol v réžií Clydea Geronimiho, Hamiltona S. Luskeho a Wolfganga Reithermana, pod produkčným dohľadom Walta Disneyho. Po menšom komerčnom úspechu Šípkovej Ruženky (1959), ktorej realizácia bola najmä z finančného hľadiska dosť náročná aj preto, že bola kreslená komplet ručne, sa tvorcovia pre tento raz rozhodli trochu si pomôcť obzvlášť pri vyfarbovaní postavičiek a prostredia jednoduchšou technikou animácie tzv. xerografiou. Film z roku 1961 s náladovým, jemne melancholickým jarným nádychom divákovi predstavil dve paralelné romance: Dalmatínci Pongo a Perdita, náhodne sa spoznávajúci počas prechádzky parkom, dopomohli k milostnému zoznámeniu tiež svojim ľudským pánom – Rogerovi a Anite. Zatiaľ, čo láska ľudského páru postupne nadobudla väčšej vážnosti a viedla k svadbe, psí miláčikovia, napodobňujúci každé gesto svojich majiteľov pri obrade, stihli urobiť tiež vlastné milostné pokroky. Na svet tak príde asi pätnásť šteniat, ktoré atraktívnou podobou svojho kožúška ihneď upútajú výstrednú módnu návrhárku a Anitinu bývalú spolužiačku Cruellu de Vile. „Šteňatá ale nie sú napredaj,“ vyjadruje Roger nahlas svoj názor, pretože Cruella má v úmysle ušiť si z ich kožúškov jeden zo svojich najhonosnejších návrhov. Keď to ale nejde po dobrom, Cruella naverbuje svojich dvoch komplicov – Jaspera a Horacea – na únos.

V následnom, úsmevne komediálnom dobrodružstve, musia ako ľudské, tak zvieracie postavy spojiť svoje sily, aby unesené šteňatá – nielen z potomstva Ponga a Perdy, ale aj od iných psích rodín v Londýne – zachránili pred krutým osudom a divákovi zároveň pretlmočili svoj kritický postoj voči často krutým maniéram vtedajšieho módneho priemyslu. Film nechával navzájom komunikovať zvieracie postavy „ľudskou“ rečou s ohľadom na ich povahové črty. Reč medzi psom a jeho páničkom zastupovali vždy zrozumiteľné, zväčša prirodzené gestá. V porovnaní s predchádzajúcimi animovanými filmami štúdia Walta Disneyho sa výrazne zredukoval počet piesní na tri, z ktorých tá najpamätnejšia bluesová óda na Cruellu de Vile skomponovaná Melom Levenom zaznie tiež v najnovšom filmovom stvárnení ako vo svojej klasickej podobe, tak zmodernizovanej cover verzií „Call Me Cruella“ od Florence and the Machine.

Disneyho animované klasiky momentálne získavajú novú hranú podobu, čo sa často stretáva s určitou mierou kontroverzie. Je v tom možné vycítiť najmä určitý tvorivý kalkul a snahu modernizáciou známej značky získať od publika len ďalšie peniaze za vstupenky. Cruella režiséra Craiga Gillespieho síce pokračuje v tomto trende, avšak neváha si tiež nájsť spôsob ako fungovať nezávisle na svojej populárnej predlohe, či ponúknuť divákovi aj niečo nové, v origináli nevidené. Filmu sa rozhodne nedá uprieť zjavná snaha o veľmi inteligentnú hru s diváckymi očakávaniami. V porovnaní s inými disneovskými hranými remakemi má Cruella určitú výhodu v tom, že prvá hraná podoba 101 Dalmatíncov vznikla už v roku 1996 v réžií Stephena Hereka. A bol to remeselne zručne nakrútený, hoci jemne gýčový rodinný film na tému „roztomilé zvieratká v akcií“...

Tie už tento raz nerozprávali a ani sa neprejavovali inak ako autentické psie postavy – veď boli hrané skutočnými psami, prípadne k dotvoreniu náročne realizovateľných scén dopomohli ich animatronické náprotivky s občasným, veľmi triezvo a pomerne skromne použitým vylepšením počítačovou grafikou. Herecké obsadenie na čele s Jeffom Danielsom a Joely Richardson v úlohe ústredného ľudského páru Rogera a Anity bolo dostatočne sympatické na to, aby upútalo. Jaspera, jedného z Cruelliných pomocníkov ako ešte pomerne jednorozmernú komickú figúrku stvárnil dokonca neskorší predstaviteľ Dr. Housea Hugh Laurie. Pozornosť na seba ale strhla predovšetkým Glenn Close v úlohe hlavnej antagonistky. Popularita hranej verzie si vyžiadala tiež už menej pamätné pokračovanie 102 Dalmatíncov z roku 2000 v réžií Kevina Lima, v ktorom si Glenn Close úlohu zopakovala. Ďalšieho šialeného módneho návrhára s Cruelle podobnými deštruktívnymi plánmi stvárnil Gérard Depardieu. V roku 2003 vzniklo tiež pomerne vlažné animované pokračovanie pôvodného kresleného originálu 101 Dalmatíncov II: Fliačikove londýnske dobrodružstvá, určené priamo pre video distribúciu. Nakrútili sa tiež dva animované seriály – 101 Dalmatians: The Series z rokov 1997-1998 a najnovší 101 Dalmatians Street vysielaný od roku 2019 spoločnosťou Disney Channel.

Aktuálna Cruella sa vezie tiež na v štúdiu Walta Disneyho populárnej vlne prerozprávania starších známych príbehov z perspektívy inej, zväčša negatívnej postavy. Tak si vlastným osobitým príbehom získala srdce publika v roku 2018 Vládkyňa zla – antagonistka rozprávky o Šípkovej Ruženke. Cruella teda reprezentuje osobitý pohľad na udalosti pôvodných 101 Dalmatíncov zo subjektívneho pohľadu antagonistky. Zachádza ale oveľa ďalej do jej minulosti, ako určitý „prequel“ dejovo predchádzajúci známemu príbehu. Dodáva skrz-naskrz negatívnej postave ľudskejší a podstatne sympatickejší rozmer. Cruella dokonca prevracia fiktívny svet originálu podobným spôsobom, ako to urobil Joker v rámci komiksových adaptácií batmanovského univerza.

Scenár Kellyho Marcela, Stevea Zissisa a Tonyho McNamaru síce do deja doplní pár povinných zvratov, aby divák nestrácal prehľad o väzbách s pôvodným príbehom, inak však necháva predstavovaný príbeh plynúť vlastným smerom. Po úvodných narážkach na Olivera Twista – aj s predstavením Cruelliných kumpánov, film naďalej pokračuje ako odľahčená, výstredne štylizovaná verzia toho, čím kedysi zrejme chcel byť film Diabol nosí Pradu. Alebo, ako by spomínaný film asi vyzeral, ak by ho režíroval napríklad Tim Burton. Jasper a Horace nielenže získavajú v príbehu oveľa viac priestoru, dokonca sú v rámci rodinného filmu veľmi pútavými a paradoxne tiež veľmi sympatickými postavami, ktoré si publikum zaručene obľúbi. Cruella reprezentuje Estellinu tajnú identitu, ktorá sa v rámci korektnosti rodinného filmu, zrazu stáva rovnako fascinujúcou, rebelujúcou filmovou postavou ako Jokerova komiksová partnerka z Jednotky samovrahov, či Vtáky noci a fantastický prerod jednej Harley Quinn. Jej priam hamletovské overovanie si zodpovednosti barónky von Hellman za smrť matky, dodáva postave - od ktorej by to očakával asi málokto, a ktorá vraj ani nepotrebovala podrobnejšie odôvodnenie vlastného negatívneho konania na filmovom plátne - možno až existenciálny rozmer. V závere, samozrejme, dôjde aj na jeden šokujúci zvrat, ktorý od čias svojho prvotného použitia ére antických tragédií už napodobnilo množstvo „soap operas“, vrátane „space opery“ Impérium vracia úder... A možno rozdelí publikum na dva tábory - jeden očakávajúci príchod zvratu už skôr a považujúci ho za možno už trochu opozeraný. Druhý zas pre zmenu nachádzajúci v ňom ďalšiu drobnú „existenciálnu“ odbočku.

Zasadením príbehu do Londýna 70. rokov tvorcovia neváhajú využiť možnosti vtedy nastupujúcej punkovej éry a prehĺbiť už naznačený konflikt medzi sirotami z ulice a snobsky bezohľadnými vyššími vrstvami. Kamera Nicolasa Karakatsanisa sníma výrazne štylizované, Fionou Crombie pútavo navrhnuté londýnske exteriéry a interiéry, či svojrázne kostýmy Jenny Beavan a Tom Davies. Zatiaľ, čo v pozadí znejú nádherné melódie Nicholasa Britella, doplnené možno až prílišným množstvom ikonických poprockových piesní 60. a 70. rokov. Soundtrack rozhodne poteší nejedného milovníka hudby. V epilógu sa film tiež veľmi vkusne pripojí k predchádzajúcim stvárneniam 101 Dalmatíncov, hoci opäť sa trochu pohrá s diváckymi očakávaniami v drobnej kultúrnej odlišnosti od originálu. Záver si však je možné tiež vysvetliť ako určitý prísľub pokračovania, ktoré opäť môže ísť tradičnejším smerom. Alebo nemusí... Na čo publikum ale v prípade Cruelly určite nezabudne, to sú strhujúce a veľmi energické herecké výkony dvoch v príbehu si večne konkurujúcich dám – Emmy Stone a Emmy Thompson.

Cruella, USA, 2021
Dĺžka: 134 minút
Réžia: Craig Gillespie
Predloha: Dodie Smith (kniha)
Scenár: Kelly Marcel, Steve Zissis, Tony McNamara
Kamera: Nicolas Karakatsanis
Strih: Tatiana S. Riegel
Scénografia: Fiona Crombie
Masky: Ann Fenton
Kostýmy: Jenny Beavan, Tom Davies
Produkcia: Andrew Gunn, Marc Platt, Kristin Burr
Hrajú: Emma Stone, Emma Thompson, Paul Walter Hauser, Joel Fry, Mark Strong, Emily Beecham, Jamie Demetriou, Kirby Howell-Baptiste, Ed Birch, John McCrea, Gianni Calchetti, Haruka Abe, Michelle Greenidge, Niamh Lynch, Richard Price, Tipper Seifert-Cleveland, Atul Sharma, Chris Ryman, Martyn Mayger (méně)
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 3. júna 2121
Foto: CinemArt SK