Jedna epizóda strieda druhu, nasledujú po sebe bez toho, aby ich čokoľvek spájalo, no dva prípady sú výnimkou, aby popredný švédsky režisér Roy Andersson mohol zdôraznil ich dôležitosť, všednosť či banalitu. O veciach, krásnych, škaredých, nič nehovoriacich a predsa v konečnom dôsledku dôležitých, hovorí jeho film O nekonečnosti. Hneď na úvod sa žiada upozorniť, že je to dielo výlučne pre diváka ochotného nad filmom sa aj zamyslieť, teda snímka určená len pre diváka klubových filmov.

Roy Andersson sa väčšinou venoval krátkometrážnej tvorbe, potom v roku 1970 nakrútil Švédsku lovestory, ktorá ho vyniesla do výšin, aby po filme Giliap z nich spadol. Pád bol zrejme tak bolestivý, že sa  skoro dvadsať rokov potom venoval len reklamám. Šťastie mu však prinieslo tretie tisícročie, v ktorom nakrútil všetky svoje vrcholové snímky, V roku 2000 zažiaril filmom Piesne z druhého poschodia, potom nasledovalo nezabudnuteľné Ty, ktorý žiješ a Holub sedel na konári a rozmýšľal o živote. Jeho zatiaľ posledným filmom je spomínané dielo O nekonečnosti, ktoré dostalo v roku 2019 na festivale v Benátkach Zlatého leva za réžiu.

V snímke O nekonečnosti sa v expozícii vznáša na oblohe dvojica, neskôr sa dozvieme, skôr uhádneme, že mesto pod nimi je vojnou zničený a rozbombardovaný Kolín nad Rýnom, potom rozprávač, presnejšie „komentátorka“ komentuje fragmenty zo života ľudí  väčšinu slovami „videla som“, napríklad muža, ktorý nikdy nestretol lásku, ženu milujúci šampanské, muža, ktorý chcel zmeniť svet a tak ďalej. Je to však len časť toho čo sa odohráva, pointa môže byť úplne iná. Ku dvom epizódam, ako som už spomenula, sa Andersson vracia, a to k mužovi čo stretol po dlhých rokoch spolužiaka, vraj mu dakedy ublížil, pozdravil ho a on mu neodpovedal a odvtedy sa to stávalo opakovane. Nesmierne ho to štve, lebo ho mal za niktoša a teraz je to úspešný človek. Druhou je farár trápaný nočnými morami, že ho ukrižujú. Vyhľadá psychiatra a žobroní o pomoc. Ťažko mu pomôcť, lebo príčinou je strata viery v Boha a nedokáže ju opäť nájsť. Stane sa z neho smiešna figúrka vykrikujúca „Čo mám robiť, keď som stratil vieru“.

Mozaika krátkych, smutných epizód a fragmentov zo života je základným kameňom tohto zaujímavého filmu. Snímka, ktorá má síce vysokú výpovednú hodnotu, čo sa týka charakterov, ľudského bytia a pechorenia, sa však pohybuje sa skôr vo filozofickej rovine. Je to dielo, ak obľubujete tento druh rozprávania, uchváti aj scéna otca idúceho s dcérkou na oslavu narodením v hustom daždi, rozviaže sa jej šnúrka na topánkach, musí ju zaviazať aj za cenu, že poriadne zmokne, aj epizóda o žene, ktorá si myslela, že ju na stanici nikto nečaká a predsa sa dočkala. Aj radosť zo sneženia, nič mimoriadne, ale milé, smutný pohľad na zdevastovaných Hitlerových posluhovačov, ešte smutnejší pochod zajatcov pochodujúcich na Sibír do gulagu, rozosmeje omyl muža, ktorý má zrejme schôdzku so ženou na inzerát, humorný príbeh zachraňovania takmer vyschnutého kvetu a takto by som mohla pokračovať ďalej. Je na čo sa pozerať a ešte viac uvažovať o súvislostiach, ktoré zdanlivo vôbec nesúvisia, ale predsa len tvoria presnú mozaiku ľudského pachtenia, sklamania, radosti z úplne všedných každodenností. Leitmotívom celej rozkošatenej mozaiky je však predovšetkým osamotenosť. Každý z podivných postavičiek túži po láske, spolupatričnosti, porozumeniu, úspechu a láske.

Anderrsonovým filmom doteraz nikdy nechýbal humor, tentoraz je ho pramálo, takmer vôbec, nehľadajte ho za každú cenu, absentuje pre neho aj chrakteristický zmysel pre absurditu, tentoraz poskladal príbehy väčšinou len za banalít všednosti a trápnosti života. A dalo by sa povedať, že sa aj trochu opakuje, veľa veci mi bolo povedomých. Aj keď si v Benátkach film vysoko cenili, nie je to najoriginálnejšie dielo Roya Anderssona. Civilizačný splín, ako  niekto presne charakterizoval film Ty, ktorý žiješ, v tomto nenájdete. Nájdete však miestami smútok nad stratou súdnosti, takisto rezignáciu a bezmocnosť. Aj pointa filmu ide do stratena, nie je to tou bodkou, ktorá by jednotlivým epizódam dávala zmysel a hlbší ponor do problémov.

Anderssenovi však nemožnou vytknúť, že stratil zmysel pre obrazovú kompozíciu a presnú charakteristiku jednotlivých javov. Scéne je striedma, často tónovaná do šeda, kamera Gergelya Pálosa presná a dotvára atmosféru bez experimentov a ohurujúcich kameramanských fines. Hudba, väčšinou overená klasika, mimoriadne účinné podfarbuje jednotlivé motívy a najmä lahodí ušiam. Herecké výkony celého ansámblu sú vyrovnané, s dôrazom na civilnosť a pravdepodobnosť rozpoloženia jednotlivých postáv a postavičiek.

Úvaha či podobné filmy sú prínosom v repertoári kín nie je namieste. Snímka O nekonečnosti je artový film, patriaci do filmových klubov a nazvala by som ho aj festivalovým filmom, teda dielom, ktoré na žiadnom takomto podujatí nemôže chýbať. Diskusia sa môže krútiť len okolo faktu, či Andersson už nevyčerpal studnicu svojich nápadov, či sa príliš neopakuje a nemal by zabrúsiť aj do iných vôd. To by bola opodstatnená téma na diskusiu. Kombinácia všednosti, ba priam banality, s dôležitými dejinnými udalosťam je však svojim spôsobom obdivuhodná. Anderssonove filmy si teda žiadajú vnímavého diváka.

O nekonečnosti (Om det oändliga /About Endlessness), Švédsko, Nemecko, Nórsko, 2019
Dĺžka: 76 minút
Réžia: Roy Andersson
Scenár: Roy Andersson
Kamera: Gergely Pálos
Strih: Kalle Boman, Roy Andersson
Masky: Emelie Henriksson
Kostýmy: Julia Tegström
Produkcia: Pernilla Sandström
Hrajú: Tatiana Delaunay, Martin Serner, Bengt Bergius, Anja Broms, Marie Burman, Amanda Davies, Karin Engman, Jan-Eje Ferling, Thore Flygel, (více)
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 10. júna 2021
Foto: Film Europe