Kinematografické svety blízkej či vzdialenejšej budúcnosti nie sú zobrazované v príliš optimistickom svetle. Ak aj na prvý pohľad sú, tak nakoniec sa ukáže, že ľudia žijúci v uniformnej prosperujúcej spoločnosti sa necítia byť v skutočnosti šťastní, ich životy pripomínajú skôr životy robotov bez emócií (Demolátor, Ako ty, Darca). V takom prípade môžeme hovoriť o utópii. Ak už je na prvý pohľad zrejmé, že sa svet ocitol na kolenách po katastrofe akéhokoľvek charakteru, či už ekonomickej alebo prírodnej, hovoríme o dystópii (Blade Runner, Brazil, celý post-apokalyptický subžáner sci-fi).

Britský režisér David Bruckner sa dostal do pozornosti nie len hororových fanúšikov v roku 2017, kedy priniesol na plátna kín snímku Rituál. Tá prekvapila okrem výborne vybudovaného napätia, atmosféry a skutočne pôsobivým monštrom aj citlivo zrežírovanými vzťahmi medzi postavami a ich psychológiou. Bola to vo svojej podstate dráma v hororovom kabáte – ako tie najlepšie hororové snímky. Aj napriek zbytočne akčnému finále sa Rituál považuje za jeden z najlepších hororov posledných rokov. Práve preto bol Brucknerov nový horor aj napriek nie veľmi zaujímavému názvu, veľmi očakávaný. Temný dom? Nebyť Bruckneroveho mena by som si pomyslel, že ide o ďalší zanedbateľný, nízkorozpočtový pokus nakrútený v priebehu jedného mesiaca. Avšak opak je pravdou a Temný dom je Brucknerovým ďalším ambicióznym filmom.

Pred piatimi rokmi sme mali možnosť spoznať Normana Nordstroma (Stephen Lang), slepého vojnového veterána obývajúceho starý veľký dom v opustenej štvrti v Detroite. Toto americké veľkomesto si v posledných rokoch spájame s jeho ekonomickým krachom, po ktorom ho opustili milióny obyvateľov. Nordstrom však aj vďaka svojmu telesnému hendikepu nemá dôvod opúšťať svoj domov, i keď rovnako sú na tom aj rôzne kriminálne živly. No a s jednou takouto skupinkou, snažiacou sa v jeho dome nájsť poklad, sa starý pán konfrontuje.Nešlo však iba o jednoduchú jednohubku zo subžánru hororu: home invasion, režisér a scenárista Fede Alvarez nenakrútil klasický horor pre tínedžerské publikum. Všímavejší divák si určite uvedomoval sociálne podhubie a ukážku odvrátenej stránky sprofanovaného amerického sna. V snímke boli aj prítomné témy, ako rodinné vzťahy rozpadajúce sa pod vplyvom neovplyvniteľných ekonomických faktorov, rodičovská láska, či skôr jej absencia alebo otázka vzťahu obete a ústredného antagonistu príbehu.

Príbeh jednej z najznámejších soulových speváčok sa začína takmer ako každá klasická rozprávka. Kde bolo, tam bolo, bolo raz v Detroite v roku 1953 jedno malé dievčatko. Desaťročná Ree-Ree nadovšetko milovala hudbu, spev aj svojich rodičov… Počnúc magickým zážitkom, akým bol pre malé dievčatko spev vo vybranej spoločnosti, vrátane Dinah Washington, Elly Fitzgerald a Duka Ellingtona luxusnej rezidencie, v živote malého dievčatka pribúda niekoľko fatálnych peripetií.

Iránske filmy, ktoré k nám prídu zo svetových festivalov, sa trochu paušálne hodnotia v rámci spoločensko-politických kritérií, ako kritika náboženského režimu. Ich apel na divákov v akomkoľvek kultúrnom prostredí je však omnoho širší. Kladú otázky, na ktoré musia hľadať odpovede nielen Iránci. K tým najpôsobivejším patria príbehy o dráme volby, o tom, k akým rozhodnutiam nás dovedie naša morálka, náš osobný kódex morálnej integrity, svedomie a vedomie toho, ako sme ochotní sa k týmto výzvam postaviť.

Atmosféra v košickom Amfiku je výnimočná v mnohých ohľadoch. Obrovský priestor na sedenie, sledovanie filmu pod holým nebom s hviezdnou oblohou, či obrovské plátno hodné Sorrentinových monumentálnych architektonických záberov. Aby to nebolo také ideálne, na premietaní sa sem-tam ocitnú aj pokrikujúci páni s pivom v jednej a cigaretou v druhej ruke. Keď však sedíte dostatočne ďaleko, v tej chvíli je vám to jedno, pretože sa cítite takmer ako doma. Myslím si, že v týchto podmienkach by sa vám aj priemerný film páčil omnoho viac, ako keby ste ho sledovali v tradičnom indoorovom kine.

Na otázku, či experimentovanie s témou rodinného násilia vo filme Žaby bez jazyka, štylizovanou ako počítačová hra vyšiel, alebo nie, bude odpoveď šalamúnska. To, čo malo vyjsť veľmi nevyšlo, ale zase vyšlo niečo úplne iné a vôbec nie je isté, či je to tá forma a význam, o ktoré autorke šlo.

Pri sledovaní českého dokumentu Jindřicha Andršta Nová šichta si zorientovaný divák nemôže nespomenúť na filmy Drahomíry Vihanovej, jej sympatické cesty za „partami“ chlapov práce, razičmi metra (Rozhovory, 1983), kombajnérmi, smerujúcimi z východného Slovensku na Moravu (Dva týdny se správnými chlapy, 1977), alebo do bane Víťazného februára v Ostrave (Den hlavního inženýra, 1981). Vyznačovali sa nefalšovanou pravdivosťou a schopnosťou oblúkom sa vyhnúť ideologickým komunistickým floskuliam o vedúcej úlohe robotníckej triedy, alebo heslám z 50. rokov ako „ja som baník, kto je viac!“ Neboli to filmy optimistické, vyžarovali tichý obdiv nad ľuďmi, pracujúcimi v kritických podmienkach takzvaného socialistického priemyslu. Vzletné boli len heslá nad nimi, realita videná očami Vihanovej mala úplne iné parametre.

Slečna beštia je ďalším príspevkom do pomaly umierajúceho žánru hororových komédií režiséra Christophera Landona. Landon prináša po veľmi zábavných filmoch Všetko najhoršie 1 a 2 ďalší komediálny zvrat na klasické hororové premisy. Tentokrát zmiešal dohromady klasický „slasher“ horor ako z 80. rokov, tínedžerskú komédiu o dospievaní, komédiu o zámene tiel, ktoré boli populárne okolo roku 2000 (Strelený piatok, Sexi kosť) a toto všetko zabalil do modernej, popovej estetiky súčasnej doby sociálnych sietí. Výsledkom tejto na prvý pohľad absurdnej kombinácie je jedna z najoriginálnejších a najprehliadanejších komédii tohto roka, ktorá však kvôli explicitne brutálnym scénam (mládeži do 18 rokov neprístupné) nesadne každému.

Lux Æterna značí antifónu prijímania na rímskokatolícku zádušnú omšu – requiem. Tento termín inšpiroval vyše pätnásť umeleckých diel od názvu hudobného albumu, cez ústredné filmové piesne, symfonické orchestrálne básne až po najnovší film argentínskeho režiséra Gaspara Noého s rovnomenným názvom. Ten pred vyše desiatimi rokmi nakrútil film Enter the Void, čím povýšil svoje filmárske ambície a začal tvoriť vizuálne i obsahovo unikátne filmy. Rozdelil tak svoje publikum na milovníkov jeho filmov a bezkonkurenčných haterov bez toho, aby vytvoril akúkoľvek strednú skupinu divákov.