Korona krízou je postihnutý celý svet, nikto s tým nerátal, nevieme čo nás ešte čaká, nikde na svete nevedia, čo by bolo najlepšie urobiť. Trpia ľudia a nemenej ekonomika. A medzi mnohými odvetviami je výrazne postihnutý aj kinematografický priemysel.

Kiná sú zavreté, nevie sa kedy ich otvoria. Možno s veľkými bezpečnostnými opatreniami už začiatkom júna. Ale najviac na koronu doplatili festivaly, najmä tie medzinárodné, lebo bez účasti tvorcov z celého sveta niet dôvodu ich usporiadať. Kým kiná majú akú – takú šancu, festivaly sú dlhodobo ohrozené. Neviem si predstaviť toho človeka, kto povolí, aby sa v krátkom čase sústredila taká veľká masa ľudí na jednom mieste. Stačí jeden nakazený, ktorý sám ani netuší, že je chorý a spustí sa lavína. A s čím treba ešte rátať, že ani fanatickí festivaloví návštevníci to neriskujú, a to ani domáci, ani zahraniční. Ale nie je témou tejto poznámky problém festivalov, ale, ako by sa dali nahradiť straty, ktoré Covid 19 spôsobil kinárom.

Priznám sa, že ma hnevá, keď sa dočítam v českej tlači, že siahli po tom, čo sa u nás pred rokmi neujalo – po autokinách. Namiesto zavretých kinosál, diváci nasadli do aut a vydali sa do kina. Unia filmových distribútorov v Česku oznámila, že len za jeden víkend videlo filmy v autokinách 3 657 divákov  a v jedenástich autokinách vybrali na vstupnom vyše pol milióna českých korún. Nie je to obrovská suma, ale aspoň niečo. Samozrejme, najväčší záujem bol o komédie. Najnavštevovanejším filmom bolo Vlastníci, potom Chlap na striedačku, Posledná aristokratka, Po čom muži túžia, Špunti vo vode, S tebou ma baví svet a dokument V sieti. Zo zahraničných titulov Rivali, Rýchlo a zbesilo, Le Mans´66 a Bohemian Rapsody.

Autokiná sa tešia veľkej obľube najmä v Amerike (vznikli v 50.rokoch) a ako som už spomenula u nás sa neujali, možno aj preto, že áut bolo pomenej, s dneškom sa to porovnať nedá. Pokusy premietať pre autičkárov  teda boli aj v našich končinách. Na Slovensku vznikli dve autokiná v Bratislave na Zlatých pieskoch a v Žiline. Ani jedno nevydržalo dlho, ale to bolo za normálneho stavu, keď sa premietalo a boli ešte aj amfiteátre, kde si ich nezbúrali. Ani v Česku sa o ne onoho času netrhali. V čase korony však zažili boom v Nemecku a Česku. No na Slovensku, v tejto biede, nebol ani jen jediný pokus pokúsiť začať takto premietať napríklad už na osvedčených Zlatých pieskoch. Na počasie sa nikto vyhovárať nemôže, bolo a zrejme bude aj naďalej ideálne. Neverím, že by sa na niektoré veselohry alebo veľa sľubujúce zahraničné tituly, avizované na mesiace marec - apríl, nikto neprišiel pozrieť. A čo je najdôležitejšie aspoň nejakým spôsobom by sa bol zaplátala finančná strata zo zrušených premietaní.

Poprečitovala som si o tejto téme už všeličo názory sú rôzne, niektoré dokonca múdre, logické, ale majú spoločného menovateľa: prečo by sa autokiná na Slovensku neujali. Nespochybňujem nikoho názor, ale zaráža ma fakt, že všetci uvažujú len smerom prečo nemá význam s tým začať. U nás zo zásady uprednostňuje názor prečo to nejde a nie ako by to išlo. A to sa netýka len kín, ale všetkého. Som priam alergická na slová  - to sa nedá. Mám chuť zakričať: Nemohli by ste radšej rozmýšľať o tom, ako by sa to možné... Podľa mojej mienky je priam trestuhodné, že distribučným spoločnostiam takto bohapusto utekajú peniaze. A nad tým sa už nedá len pousmiať. Viem, že tieto riadky sú hrach hodený na stenu, ale keď sa aspoň dvaja ľudia zamyslia nad tým čo robiť, aby sme začali inak uvažovať, nebolo to zbytočné. Na môj vkus totiž táto letargia trvá už príliš dlho.