Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krásna, milá, tolerantná, rozvážna, odvážna (atď., plus mínus ešte ďalšie pozitívne prívlastky) princezná Snehulienka (skvelá Rachel Zegler). Všetci v kráľovstve ju mali radi, vrátane veveričiek, vtáčikov a iných lesných zverov, s ktorými vždy rada komunikovala a príležitostne ju obliekali do šiat. Teda okrem zlej macochy (GalGadot) so záľubou v diamantoch, rubínoch, vyváraní jabĺk v kotli s jedom a oslovovania svojho čarovného zrkadla s otázkou, „kto je najkrajší na svete?“ Keďže „zrkadielko, zrkadielko“ sem-tam dalo prednosť Snehulienke pred vlastnou žiarlivou majiteľkou, rozhodne sa dievčine najskôr čo najviac strpčiť život domácimi prácami, neskôr ju dokonca nechá lovcom (Ansu Kabia) zaviesť do temného lesa a zabiť. Ten Snehulienku nechá, samozrejme, zo súcitu nažive a odporučí jej útek, pretože kráľovná nie je takou, akou by sa mohla zdať na prvý pohľad. V srdci lesa, našťastie, princezná nájde vhodnú strechu nad hlavou a ochranu pred kráľovninými intrigami u sympatických siedmych baníkov s menami ako Vedko (Jeremy Swift), Šťastko (George Salazar), Hapčí (Jason Kravits), Spachtoš (Andy Grotelueschen), Dudroš (Martin Klebba), Plaško (Tituss Burgess) a Kýblik (Andrew Barth Feldman)...

Režisér filmu Nedokončený film Lou Ye (1965), je predstaviteľom šiestej generácie čínskych filmárov, tej ktorá nastupovala po slávnej piatej, prichádzajúcej po páde maoizmu. Kým režiséri ako Zhang Yimou alebo Chen Kaige a ďalší menili všetko, čím autoritatívny byrokratizovaný režim „prispel“ k paralýze filmového rozprávania, nahradeného ideologickými šablónami, nová generácia to mala ťažšie. Pokúšať sa o revoltu po revolte si žiadalo dostatočnú zásobu nápadov a predovšetkým ídeí.

Príbeh dánskej masovej vrahyne nemluvniat, istej Dagmar (Trine Dyrholm), je situovaný do medzivojnového obdobia 20. rokov. Švédskeho režiséra Magnusa von Horna inšpiroval reálny príbeh Dagmar Overbye. Tá v priebehu rokov 1913 až 1920 odpravila na druhý svet okolo pätnástich detí. Bola odsúdená na trest smrti, ale nakoniec sa rozsudok zmenil na doživotie. Zomrela ako 42- ročná v roku 1929.

Svadba môže byť pre dievča najkrajším dňom života. No pre jej otca – obzvlášť, keď je vdovcom s veľmi obmedzenou sociálnou interakciou s inými ľuďmi – dlhou, tŕnistou cestou peklom na svetlo. Jim (tradične maniakálny Will Ferrell) akoby žil len pre svoju milovanú Jenni (Geraldine Viswanathan). Po smrti ženy jej v zastúpení piekol koláče, česal a kulmoval vlasy, dokonca s ňou tancoval na pieseň Kennyho Rogersa a Dolly Parton „Islands in the Stream“ s trošku znepokojujúcim sexuálnym podtónom, keď ju spieva otec s dcérou. A teraz si doviedla domov Olivera (Stony Blyden), pričom má na prstenníčku navlieknutý snubný prsteň. Po počiatočnom šoku, či krvácaní z ruky, porezanej sklenenými črepinami z nešťastne stlačeného pohára, Jim volá do malého hostinca na ostrove Palmetto, kde pôvodne mali svadbu s Jenninou matkou. U postaršej majiteľky si hostinec rezervuje na plánovanú hostinu. Lenže Scarlett (Martha B. Knighton) má po ruke len nepíšuce pero, a kým sa jej podarí siahnuť na ďalšie, ktorým by rezerváciu zaevidovala... Ehm, tak trochu zomrie.

I keď toho bolo dosiaľ o Williamovi Tellovi nakrúteného dosť, žiadny z filmov o tomto švajčiarskom národnom hrdinovi sa do širšieho diváckeho povedomia nedostal. Túto skutočnosť sa teda pokúša zmeniť britský režisér Nick Hamm a opierajúc sa o divadelnú hru nemeckého dramatika Friedricha Schillera, prináša výpravný a moderne pôsobiaci film, ktorým by rád oslovil aj mladšie, do problematiky nezasvätené publikum.