Niekto má pri výbere zamestnania šťastie, iný nie. Mickey Barnes (skvelý Robert Pattinson) s kamarátom Timom (Steven Yeun) si pôvodne mysleli, že obchod s makronkami im bude na Zemi tak okolo roku 2054 ešte stále vynášať viac ako tradičný fast foodový hamburger. Mýlili sa. Ich investor do podnikateľských začiatkov – cháp úžerník – si oboch predvolá s úmyslom predviesť im malú ukážku toho, ako dopadnú, keď mu v požadovanom termíne nevrátia, čo si požičali aj s prípadnými úrokmi. A keďže súčasťou spomínanej ukážky je tiež rozhodne nie nebolestivé mnohonásobné použitie motorovej píly na jednom nešťastníkovi, kamaráti sa zhodnú, že nastal čas opustiť rodnú hrudu a pripojiť sa k posádke kolonizátorov planéty Nilfheim, vedených egomaniackým miliardárom „fušujúcim“ do politiky Kennethom Marshallom (bláznivo trumpovský Mark Ruffalo) s jeho nemenej výstrednou manželkou Ylfou (Toni Collette). Z Tima sa stane pilot, čo je ešte tá prijateľnejšia z ponúkaných možností. Mickey si však, ako uňho býva zvykom, zabudne v pracovnej zmluve prečítať tie malé nenápadné písmenká na jej zadnej strane. Upíše sa totiž ako „spotrebáč“...

Kolonizácia cudzej planéty si vyžaduje poriadny vedecký prieskum, pri ktorom sa očakávajú nevyhnutné straty na životoch. Niekoho zabijú nehostinné prírodné podmienky („To, čo cítiš, je pôsobenie vesmírnej radiácie.“) alebo vôbec nepreskúmané zákutia terénu, ktorý môže pôsobiť bezpečnejšie od pohľadu, ako keď naň vkročí ľudská noha. Kto vie, ako to je so smrteľnými patogénmi vo vzduchu („Dobre, Mickey. Teraz si daj dole prilbu a zhlboka dýchaj.“) alebo s organizmami s chuťou na ľudské mäsko („Ó, Bože, kiežby ma zhltli naraz a nie po malých kúskoch.“), prípadne rozmnožovacím cyklom vyžadujúcim nejakého vhodného hostiteľa? Mickeyho každodenným chlebom je vystúpiť na povrch planéty a zbierať dáta, ktoré by zvyšku posádky aj prípadných kolonistom pomohli vyvarovať sa nebezpečných chýb. Nielenže nonstop riskuje život, dávať svoj život za svojho zamestnávateľa je podstatou jeho práce. Vždy, keď v akcií zomrie, bude „vytlačený“ nanovo prevažne z organického odpadu, ktorý materská loď kolonistov priebežne vyprodukuje. Nanovo mu nahrajú spomienky jeho predchádzajúcej klonovej verzie. Niekedy sa stane, že určitú nebezpečnú situáciu prežije, no nadriadení sa rozhodnú nechať ho aj tak zomrieť, lebo by Mickeyho záchrana mohla ohroziť na živote ich, prípadne by sa mohla zdať ekonomicky nevýhodnou. A keď náhodou pri výstupe väčšej skupiny zamestnancov nešťastne zomrie niekto iný ako Mickey, chudák pracant dostane vynadané od šéfa a je sankcionovaný, lebo na zomieranie je tam predsa on a očividne si v danej situácií nesplnil svoje povinnosti. Našťastie, je na palube materskej lode ešte bezpečnostná agentka Nasha Barridgeová (Naomi Ackie) s až neuveriteľným sexuálnym apetítom, ktorá je mu vždy po boku, keď sa chystá zase raz naposledy vydýchnuť. Nebezpečnému hmyzu sa podobajúce organizmy na planéte Nilfheim, zdá sa, v jednej chvíli zo súcitu Mickeyho nielenže nezabijú, ale ešte mu aj pomôžu dostať sa z nebezpečnej rokliny. Ako však má klon s poradovým číslom 17 zareagovať vo chvíli, keď po návrate do pridelenej izby nájde v posteli svoju už na ďalší deň predčasne nachystanú „osemnástku“?

Snímka Mickey 17 scenáristu a režiséra juhokórejského pôvodu Bong Joon Hoa (oscarový Parazit) je zjavnou politickou satirou „prezlečenou“ za čierno-humorné sci-fi dobrodružstvo, prerozprávanou zo subjektívnej perspektívy naivky, ktorá nedokáže uniknúť z opakujúceho sa, únavného kolobehu vlastných smrtí. Je to mierna paródia na v rámci vedecko-fantastického žánru toľko obľúbenú tému skúmania otázok, čo vôbec robí človeka človekom, tém posmrtnej existencie, identity jednotlivca ako člena jednoliatej anonymnej masy zloženej možno z nekonečného počtu vlastných kópií. Téma smrteľnosti preberá naratívne plusy aj mínusy romantickej komédie Na Hromnice o deň viac (1993) Harolda Ramisa a jej iných žánrových „klonov“ ako akčnej sci-fi Na hrane zajtrajška (2014) Douga Limana, či slasher hororového Všetko najhoršie (2017) Christophera Landona, kde postavy opakovane zažívajú tie isté životné situácie vrátane smrti, dokým mierne nepozmenia svoje rozhodnutia a činy. Téma zmnoženej jednej identity, kde originál vzdoruje svojim kópiám až do momentu, že protagonista aj divák sám stráca prehľad, kto je v skutočnosti kým, tiež akoby vypadla z komédie Harolda Ramisa Ako vajce vajcu (1996), kde sa nechal naklonovať Michael Keaton, aby stíhal všetky svoje povinnosti v práci a zároveň si našiel čas aj romantické chvíle s manželkou Andie MacDowell. Svoju novú verziu posmrtne našiel doma aj Arnold Schwarzenegger v prehliadanom 6. dni (2000) Rogera Spottiswoodea a, samozrejme, obdobná zápletka nezabudnuteľne zdobila aj animovaný seriál Simpsonovci v prvej epizóde 14. sezóny (2002).

Veľa humoru je založeného na groteskných spôsoboch, ako v priebehu deja Mickey prichádza o život, ale aj na tom, že mu vinou nedostatočnej inteligencie nikdy veľmi nedochádza, k čomu sa to vôbec zamestnávateľovi zaviazal. Uvedomenie si, že chce žiť ako číslo 17, a že sa ako klon v niečom špecifickom líši od predchodcov aj od čísla 18, s ktorým je neraz nútený sa konfrontovať, prichádza v príbehu až pomerne neskoro – samozrejme, opäť s komickým upozornením na konkrétnu satirickú myšlienku. Smrť je preňho niečo, čoho sa bojí, ako asi každý iný človek nielen na palube kolonizačnej lode (ale aj v publiku). Tým, že preňho nikdy nie je definitívna, tiež akoby strácal značnú časť svojej slobody aj ľudskej dôstojnosti. Chvíľku sa dokonca zdá, že zostať na Zemi a nechať sa rozrezať minimálne na dvanásť kúskov úžerníkom, by preňho mohla byť tá príjemnejšia z životných skúseností. Že si, skrátka, výberom zamestnania nechtiac život ešte viac skomplikoval. Sexuálne polohy, ktoré skúša s jedinou spriaznenou dušou vôkol seba naznačujú, že nie je pre Kennetha Marshalla – takmer až fašistického autokrata – viac než zneužívaný „prostitút“. A teda filmom stvárnené životné zážitky „spotrebáča“ sa stávajú neúnavnou kritikou tých najextrémnejších foriem dnešného kapitalizmu. Jedna Mickeyho smrť za druhou spôsobuje vo vnímaní prezentovaných udalostí priam inflačne. Vytvára čiastočne zámerne, čiastočne neúmyselne určitý odstup od diváka – a tým príbeh trochu stráca na pôsobivosti. Rovnako tak emocionalitu mierne splošťuje motív Nashinho opakovaného sledovania, ako o Mickeyho zase raz prichádza. Aj keď v prípade postavy charakterizovanej akosi náhodne ambivalentne, je jej snaha byť v kritickej chvíli prítomná ako Mickeyho opora, najsympatickejšou z jej osobných vlastností.

Ťažko povedať, či je v blízkosti menej chápavého protagonistu niekto, kto je vykreslený skutočne ľudsky presvedčivo, kto nie je len nápadnou karikatúrou určitých často negatívnych charakterových čŕt. Príbehu akosi chýba prvok normálnosti, ktorý by pomohol divákovi v kontraste so všetkou tou výstrednosťou naokolo, jedinečnú výstrednosť niektorej z vedľajších postáv aspoň trochu odlíšiť. Téma kolonizácie a nepredvídateľného, napínavého preskúmavania novej planéty si prepožičiava motívy z pôvodného Votrelca (1979) režiséra Ridleyho Scotta, prípadne z jeho neskorších prequelov série – avšak mimozemšťan je tento raz za „sympaťáka“, zatiaľ čo manažment korporácie typu Weyland-Yutani v negatívnych rysoch ešte viac pritvrdzuje a je pomerne bláznivo prirovnávaný k reálnym politickým súčasníkom v Spojených štátoch. Kde tam sa nájdu aj stopové prvky Hviezdnej pechoty (1997) Paula Verhoevena, najmä v jej parodickom podtexte zabávajúcom sa na fašistických náborových filmoch.

Scenár Bong Joon Hoa na motívy románu Edwarda Ashtona Mickey7 z roku 2022 je na prasknutie preplnený úžasnými nápadmi, no nie vždy ich dokáže spracovať do podoby, ktorú by si naozaj zaslúžili. Niekedy, skrátka, trefná satira stráca na parodickom, fraškovitom, žánrovo mainstreamovom prevedení. Okúzli úžasnými kompozíciami dystopického sveta navrhnutého autorkou výpravy Fionou Crombie z pohľadu kamery osvedčeného Dariusa Khondjiho. Nechá talentovaného Roberta Pattinsona vo svojráznej dvojúlohe „vydolovať“ zo seba možno najlepší herecký výkon doterajšej kariéry. Je to príjemný film. Skrýva v sebe však tiež potenciál pre niečo ešte o niečo lepšie a ambicióznejšie, čo je nakoniec vo výsledku trochu škoda.

Mickey 17, USA, 2025
Dĺžka: 136 minút
Réžia: Džun-ho Pong
Predloha: Edward Ashton (kniha)
Scenár: Džun-ho Pong
Kamera: Darius Khondji
Hudba: Jae-il Jung
Casting: Francine Maisler
Strih: Jinmo Yang
Zvuk: Eilam Hoffman, Choi Tae-young, Stuart Wilson
Scénografie: Fiona Crombie, Darren Tubby, Alice Felton
Masky: Uxue Laguardia
Kostýmy: Catherine George
Produkcia: Dooho Choi, Dede Gardner, Džun-ho Pong, Jeremy Kleiner
Hrajú: Robert Pattinson, Naomi Ackie, Steven Yeun, Mark Ruffalo, Toni Collette, Anamaria Vartolomei, Holliday Grainger, Cameron Britton, Steve Park, Angus Imrie, Thomas Turgoose, Daniel Henshall, Chelsea Li, Spike White, Sam Woodhams, Patsy Ferran, Afolabi Alli
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 6. marca 2025
Foto: Contintal film