Dnes odovzdali slávnostnom gala večeri v Bratislave v petržalskom Dome kultúry Zrkadlový háj najstaršiu a najrenomovanejšiu filmovú cenu IGRIC. Táto prestížna národná cena za audiovíziu sa udeľuje už od roku 1967. IGRICA za celoživotnú tvorbu si tohto roku prevzal Profesor Rudolf Urc, režisér, dramaturg, publicista a pedagóg. Súčasťou udeľovania tejto ceny je aj Cena slovenskej filmovej kritiky, udelená tohto roku ako vždy za tvorbu uplynulého roka. Na úvod hádam niekoľko slov o význame ceny IGRIC.

Ako nakrútiť české road movie tak, aby zaujalo? Bolo ich napodiv zopár, aj keď už názov tohto žánru evokuje, že v našich malinkých krajinkách nakrútiť road movie nebude zrovna ľahká úloha. Cestovať ďaleko sa akosi nedá, musí sa teda cestovať hlboko. Prvochodcom bol Jan Svěrák a jeho Jízda z roku 1994. Alice Nellis pokračovala ženskou road movie s názvom Výlet (2002) a hviezdne pokračovanie v žánri bolo Nafarbené vtáča Václava Marhoula (2019).

Všetci to už dobre poznáme: zase raz prebehla na Zemi katastrofa nezmerných rozmerov, ktorú podstatná časť populácie neprežila, iná zmutovala, prípadne zvlčila vo svojich sociálnych návykoch tak, že aj keby ľudstvo malo hoci len nepatrnú nádej na spamätanie sa, vzniesť do všetkého toho rozpútaného chaosu akýkoľvek systém by sa mohlo zdať byť priam nepredstaviteľnou utópiou. Tento raz sa o katastrofu postaralo Slnko a svojimi erupciami odrovnalo väčšinu elektroniky, na ktorú sa spohodlnené ľudstvo v tom čase spoliehalo asi až príliš. Absťák z nefunkčnosti sociálnych sietí zavinil pád nejednej vlády a na čelo spoločnosti sa „vyhupli“ vodcovia militaristickejších životných postojov ako napríklad samozvaný kráľ Anglicka a ešte samozvanejší „bojovník za slobodu“ August (Samuel L. Jackson). Snívajúc o tom, že jedného dňa nastúpi na svoju loď a len v spoločnosti milovaného psa odpláva od každej jednej frustrovanej, k neustálemu boju o život vybičovanej čiastočke ľudskej spoločnosti, sa bývalý vojak a aktuálne ostrieľaný lovec pokladov Jake (Dave Bautista) snaží na zákazku vlámať do zatiaľ neotvorenýchtrezorov, aby z nich „vyslobodil“ vzácne umelecké predmety...

Medzi filmom Dušana Hanáka Obrazy starého sveta z roku 1972 a Letopisom režiséra, kameramana a fotografa Martina Kollára je zvláštna súvzťažnosť, pre začiatok je možno oba označiť za obrazy sveta, v prvom prípade odchádzajúceho do minulosti a práve preto dojímavého, nakrúteného s empatiou k malým ľudským životom, zvýznamneným práve pohľadom režiséra. Hanák odhaľuje modus existencie, vpísaný do základov genetiky a genealógie slovenského osudu, spojeného s pôdou, roľníckym, či pastierskym naturelom a jeho predmoderným, či predindustriálnym určením, ktoré sa stále vynára, tým intenzívnejšie, čím rýchlejšie sa snaží spoločnosť realizovať zmeny najrôznejšieho druhu.

Mala ešte len štrnásť rokov, keď (s tvárou Elle Graham) po prvý raz zásadnejším spôsobom vypomáhala vlastným rodičom v ich pochybných kšeftoch po baroch ako šoférka. Jej matka väčšinou bola mimo, takže keď prišlo do tuhého a v spätnom zrkadielku auta sa objavilo červeno-modré svetlo policajných majákov, bol to otec (Steve Zahn), kto obvykle na ňu manipulatívne zatlačil. A tak hneď na to poriadne dupla na plynový pedál - nechcela predsa, aby policajti dostali šancu objaviť všetky tie v aute poskrývané narkotiká. Je jasné, že podobné zážitky ju neskôr dostali do pestúnskej starostlivosti a z nej nie práve do pre dieťa vhodnej spoločnosti. Aktuálne Edie Meanieová (vynikajúca Samara Weaving) má už o štrnásť rokov viac, pričom sa zubami nechtami snaží zaradiť do spoločnosti ako slušný človek. Pracuje v banke ako pokladníčka – teda až do momentu, keď ju prepadne akási banda, podľa jej slov, úplných amatérov, čo ju v kritickom momente ovalia pažbou zbrane po hlave. Banka po lúpeži skrachuje. Hrča na hlave je lekármi ošetrená, no údajne sa ešte čaká na nejaké ďalšie výsledky. Podľa všetkého je totiž Edie tehotná s jedným impulzívnym, hlúpym, pochybným grázlikom, ktorému sa už tak sedem, osem týždňov pokúša vyhýbať...