Už prvá scéna filmu vzbudzuje v divákovi nepokoj, zlovestný záber Eriky (Lea Drinda), ktoré kráča temnou chodbou s barlami, ktorými vyrovnáva rovnováhu. Chýba jej noha. Napokon sa Erika zastaví a vyhrnie si sukňu. Pod ňou si skrýva nohu, ktorú si zviazala šnúrkami, aby to vyzeralo, že ju nemá. Vchádza potichu do izby, v ktorej leží jej strýko Fritz (Martin Rother). Sleduje jeho odhalené telo, jeho kýpeť nohy a pomaly ponára prst do jeho pupku. Ochutnáva pot, ktorý sa v priehlbine nezbieral. Zmes hnusu, súcitu, tajomstva a skrytej sexuality. Zvonku počuť krik muža, ktorý zúrivo volá Eriku, aby mu pomohla naháňať prasatá, ktoré behajú po dvore. Napokon Erika vychádza z domu a otec jej uštedrí hrubú facku. Erika iba odvráti tvár, na ktorej má jemný úsmev, ako keby tá násilnosť nebola vôbec prekvapujúca. Pozrie hore, do kamery. Zrazu sme v príbehu. Štyri ženy, ktorých osud sa prelína s miestom deja – Alma, Erika, Angelika a Lena.

Na prvý pohľad sa Sisu: Odplata javí ako stereotypné pokračovanie, ktoré jednoducho nahrádza jednu skupinu záporákov druhou. Tento dojem je však klamlivý. Zatiaľ čo scenárista a režisér Jalmari Helander v prvom dieli predstavil divákom svoju podstatne brutálnejšiu a menej mytologicky podloženú verziu Johna Wicka, v tomto pokračovaní (ako už naznačuje anglický podtitul „Cesta za pomstou“) v podstate vytvoril vlastnú verziu filmu Mad Max: Zbesilá cesta (2015).

Niet pochýb o narastajúcej frekvencii istého súčasného trendu: čoraz viac nacistov je povolávaných zo záhrobia, aby svoje zverstvá znovu predviedli na plátne. Artovo poňatá fascinácia zlom – to už bola téma filmu Zóna záujmu (2023), neskôr sme zasa mohli vidieť Roberta Stadlobera ako ríšskeho ministra propagandy Josepha Goebbelsa vo filme Goebbels (2024), zatiaľ čo August Diehl stvárnil neľudského lekára z koncentračného tábora vo filme Mengeleho zmiznutie (2025). Najnovší člen rodinky Norimberg, sa, prekvapivo, odohráva v Norimbergu a dej sa točí okolo Norimberského procesu pred Medzinárodným vojenským tribunálom od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946. V tom čase sedelo na lavici obžalovaných dvadsaťštyri nacistických predstaviteľov – v popredí s veliteľom Luftwaffe Hermannom Göringom.

V utorok 18. decembra Európska filmová akadémia zverejnila nominácie v ďalších deviatich kategóriách 38. ročníka Európskych filmových cien. Nominácie boli oznámené pred publikom v ikonickom kráľovskom paláci Alcázar v Seville po 22. ročníku Európskeho filmového festivalu v Seville. Víťazi budú vyhlásení na slávnostnom odovzdávaní cien 17. januára 2026 v Berlíne. V prípade, že film bol/bude uvedený v slovenskej distribúcii uvádzame distribučný názov, dátum premiéry a distribučnú spoločnosť.

Herec George Fahmy (Fares Fares) je v Egypte ospevovaná a populárna hviezda. Hovoria mu „faraón filmového plátna“, zahrá všetko, a to v rôznych žánroch. Je tak trochu ľahkomyseľný, s manželkou (Donia Massoud) sa si už nerozumejú, nerozviedli sa, ale nežijú v jednej domácnosti. Na čom mu skutočne záleží je jeho jediný syn Ramy (Sahaib Nashwan). No a, samozrejme, momentálne až príliš mladá priateľka Donyae (Lyna Khoudri). Žijú spolu v luxusnom byte, peňazí je dostatok až na to, že ako muž už nie až taký výkonný, ako by si mladá žena želala. Keď ho egyptská vláda požiada, aby hral hlavnú rolu v propagandistickom filme oslavujúcom ešte žijúceho vládcu, vie, že nemôže odmietnuť. Je to skôr príkaz ako žiadosť. Scenár sa mu nepáči, ale zatiaľ dôveruje dobrému menu režiséra.