Robí to tak rok čo rok, tak povediac „od března do března“. Nedočkavo čaká, kedy mu vrtochy počasia dovolia zase raz nadviazať tam, kde pred zimou prestal. Stuhnutá pôda skôr, či neskôr povolí a záhradník (Oldřich Kaiser) opäť môže naštartovať svoj kultivátor, brázdiť svoju milovanú roličku z jednej strany na druhú. Každý jeden mesiac v roku má svoje vlastné špecifiká a tak, kým mu vôbec príroda dovolí zakúsiť trpezlivo piplané plody, musí dať v otázkach prízemných mrazíkov, dunivého vetra, výdatných dažďov, prípadne ničivých súch, ale aj ohľadom náhlych príchodov, či strmhlavých príletov škodcov za pravdu nejednej pranostike a predkom, ktorí ju nevyslovili len tak pre nič za nič. Po boku má vždy vernú manželku (Dáša Vokatá), ktorá mu na tanier naservíruje všetky tie dobroty, po ktorých má dostatok síl na hrabanie sa v hline prstami, motykou, či rýľom. S ubolenými krížmi sa mu to potom naťahuje za suchými konármi vhodnými na odstrihnutie. Trpezlivo piple už nasadené, prípadne sadí úplne nové. Chráni čerstvé výhonky pred udusením burinou, aj dôkladne hnojí. Má z toho radosť ako on, tak vďační susedia, ktorí ho majú za najlepšieho v tom, čo robí. Až pokým sa hneď vedľa nenasťahuje jeden, čo má iné plány...

Pôvodom grécky režisér Yorgis Lanthimos je dozaista jedným z najoriginálnejších filmárov súčasnej doby. Zaujal už roku 2009 netradičným umeleckým filmom Dogtooth, no do pozornosti náročnejšieho diváka sa dostal predovšetkým snímkami ako Homár (2015) či Zabitie posvätného jeleňa (2017). Jeho predposledný film Chudiatko (Poor Things, 2023) dokonca zaujal aj širšiu divácku obec a Lanthimos sa teda etabloval ako tvorca nezvyčajných filmových zážitkov. Po divácky prístupnejších filmoch, akým bolo spomínané Chudiatko či historický film Favoritka (2018), sa však Lanthimos vo filme Podoby láskavosti vracia k svojim koreňom a nešetriac podivnosťami ponára divákov naplno do svojho svojrázneho filmového sveta, pričom na pomoc si volá svojho starého známeho spolupracovníka – scenáristu Efthymisa Filippoua.

V tú noc bola Dani Timminsová (Carolyn Bracken) odhodlaná spať v spacáku a stane postavenom uprostred ich postupne rekonštruovaného, dôkladne od civilizácie izolovaného vidieckeho sídla niekde na juhu Írska. Foťák, čo nastavila na časozber, medzitým zaznamenával potenciálnu prítomnosť čohokoľvek, hoc len nepatrne pripomínajúceho paranormálne javy, ku ktorým mala vždy jej rodina veľmi blízko. A veru v šerosvitne (ne)osvetlenej barabizni, kde to vŕzga s každým uskutočneným krokom na drevenej podlahe, aj pri miernom poodchýlení dverných pántov, si mladá žena mohla tajuplnú atmosféru užiť do sýtosti. Manžel Ted (Gwilym Lee) práve „zarezával“ na nočnej službe v psychiatrickej liečebni najbližšieho mesta a svojim charakteristickým, možno až príliš racionalistickým spôsobom zbavoval svojich pacientov ich bludných predstáv. Jeden z nich, pred týždňom prepustený Olin Boole (Tadhg Murphy) s keramickou očnou náhradou, však v jeho neprítomnosti zaklope na Danine dvere. Vraj uvidel niekoho čudného vstupovať k nej do vnútra, pokým si odskočila do auta a nepozerala sa. Radšej nech mu otvorí a dovolí mu skontrolovať dom, či je v ňom vôbec v bezpečí...

K obdobiu Slovenského štátu (1939-1945) sa vzťahujú hneď dva nové domáce filmy, Spiaci účet režiséra Miloslava Luthera a film Ema a smrtihlav, nakrútený podľa novely Petra Krištúfka režisérkou Ivetou Grófovou. Oba ponúkajú reflexiu zložitého obdobia, rámcovaného mocenskou kuratelou fašistického Nemecka, presadzujúceho vlastné ideologické nároky na fungovanie štátu a všetkých jeho zložiek. Priemet takto kalibrovanej reality do filmu je príležitosťou skúmať, aká je dnes jej verzia a k akým ideovým vzorcom sa vzťahuje. Kým Luther modeluje akcent presahu do súčasnosti a trvalého odkazu minulosti najmä v rozmere morálnom a etickom, u Krištúfka a Grófovej sa evokácia histórie sprítomňuje v príbehu, nasýtenom intenzívnym krízovým potenciálom a zodpovedajúcou atmosférou. Ide o fyzické prežitie pod hrozivým tlakom likvidácie.

Druhý film režisérky Rose Glass s názvom Krv na perách prvýkrát zažiaril ešte začiatkom tohto roka na známom festivale v Sundance. Až v marci sa dostal do oficiálnej kinodistribúcie, no dlho to vyzeralo tak, že tej našej sa predsa len vyhne. A nebolo by to vôbec prekvapivé, i napriek účasti známych hercov nejde o dielo, čo by šlo v ústrety mainstreamovému publiku. O to cennejší je preto fakt, že aj naši diváci môžu vychutnať tento jedinečný zážitok v pohodlí kinosál.