Medzinárodný filmový festival v španielskom San Sebastiane je každoročne posledným veľkým festivalom v Európe. A často býva považovaný za štvrtý najvýznamnejší na kontinente. Hneď po Berlíne, Cannes a Benátkach. FIPRESCI tam pravidelne od roku 1999 počas otváracieho ceremoniálu udeľuje FIPRESCI Grand Prix pre najlepší film roka. Tú získal film Drive My Car (Japonsko, 2021, r. Rjúsuke Hamaguči), ktorý v marci uviedla do slovenských kín spoločnosť Filmtopia.

Známa herečka Olivia Wilde sa po druhý raz predstavuje na režisérskej stoličke a v ambicióznom počine Neboj sa, zlatko prispieva do žánra mysterióznych filmov, ktorých objasnenie k divákom prichádza po malých dávkach a necháva ich do istého momentu tápať v príjemnej nevedomosti. Táto nevedomosť je istým spôsobom vzrušujúca, pretože umožňuje divákovi vytvárať si v hlave vlastné vysvetlenia na nezvyčajné udalosti, ktorých je na filmovom plátne svedkom. Z tohto dôvodu bývajú záverečné vysvetľujúce momenty nevďačné, keďže sú často sklamaním. Neboj sa, zlatko však nie je filmom, ktorý by stál na záverečnom odhalení, o ktorom každý vie, že skôr či neskôr príde, ale má jedinečnú schopnosť ponoriť diváka do mystickej atmosféry akéhosi alternatívneho sveta, ktorý je až príliš uhladený na to, aby bol skutočný.

Po utorkovom požiari v digitalizačnom pracovisku Slovenského filmového ústavu (SFÚ) na Špitálskej ul. č. 4 v Bratislave obľúbené Kino Lumière v najbližších mesiacoch neotvorí. Zadymenie a značné znečistenie priestorov celého objektu si vyžaduje časovo náročné odstraňovanie škôd a sanáciu. V nadväznosti na plánovanú rekonštrukciu kina v novembri jeho priestory ostanú zatvorené až do jarných mesiacov budúceho roka.

Keby sme mali načrtnúť mapu tém, v ktorých sa pohybujú slovenské filmy posledného desaťročia, alebo aj dvoch, výsledok by nás uviedol do svetov alarmujúcich drám, sociálnych i politických, ktoré obvykle neprekračujú hranicu estetizovanej publicistiky, výstražných trojuholníkov, odkazujúcich do zjednodušených moralizujúcich imperatívov o tom, ako áno a ako nie. Niekedy sa až zdá, že sa Slovensko doposiaľ úmorne vyrovnáva s urbanizáciou a modernizáciou, ani nie tak v materiálnych súradniciach, ale v hlavách a srdciach, kdesi, odkiaľ neúnavne tryskajú transparentné pokusy o uchopenie čohosi, čo nevieme ani pomenovať. I preto je imitačný potenciál na domácej scéne vysoký, radšej sa vciťujeme do trendov a vetrov zo západu, než by sme sa poohliadli doma. Držia sa ho úspešne najmä tvorcovia romantických komédií a iných žánrových odbočiek.

Filmy, venované popisu tínedžerskej agresivity, sa obvykle pohybujú v schematickom poli, kde sa najprv detailne a otvorene diagnostikuje oná neskrotná vôľa po presadzovaní malého, najčastejšie chlapčenského ega, zmnoženého v útočnej skupinke, do nevšímavého a ľahostajného sveta a potom sa hľadá viník. Spravidla sú to dospelí, rodičia, príbuzní, alebo učitelia. Tu je výber tvorcov obmedzený a na nejaké originálne prekročenie tejto šablóny si ani filmový kritik s dlhým recenzným zoznamom určite nespomenie.