Mary Bronstein sa zamerala vo filme Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem na komplikovaný život psychoterapeutky Lindy (Rosa Byrne). Psychoterapeutky, ktorá by sama viac potrebovala pomoc ako jej pacienti. Expozícia je priam bombastická - Linda zistí, presnejšie jej chorá dcéra ju upozorní, že kúpeľňa je plná vody. A zrazu spadne aj strop a cez dieru sa do bytu leje voda. Niet inej možnosti len utiecť a ubytovať sa v lacnom penzióne. Až potom sa začína odvíjať komplikovaný život ženy na pokraji nervového zrútenia, ktorá musí zvládnuť chorobu svojej dcéry (Delaney Quinn), dlhú neprítomnosť manžela, ktorý jej stále len niečo vyčíta, musí sa vyrovnať s komplikovaným vzťahom ku kolegovi takisto terapeutovi (Conan O´Brien), ktorý jej azda chce aj pomôcť zo začarovaného kruhu, ale Linda sa vzpiera. Vie len toľko, že chce mať pokoj, ale dobré rady, ako to dosiahnuť akoby by odmietala. Má pocit frustrácie a úplnej bezmocností. Rosa Byrne získala za túto rolu Cenu za najlepší herecký výkon na vlaňajšom Berlinale. Okrem toho bola nominová na Oscara a na cenu BAFTA. Právom.

Dalo by sa povedať, že jej uvítanie do rodinného klanu Le Domasovcov veľmi nevyšlo. Síce povedala „Áno,“ svojmu vtedy ešte milovanému Alexovi pred oltárom a už-už sa aj tešila na zaslúžené chvíľky pokoja po poriadne hlasnej svadobnej veselici. To ale vtedy Grace (skvelá Samara Weaving) ešte netušila, že rodina, ktorá vlastné bohatstvo nadobudla vymýšľaním a predávaním stolových hier, by si s ňou v rámci mnohogeneračného zvyku ako uvítanie do rodiny rada zahrala jednu hru podľa jej vlastného výberu. A, chúďa dievča, zvolila si práve tú najhoršiu z možností. Naháňačka a skrývačka v ponurých chodbách goticky pôsobiacej barabizne sa zmenila na nemilosrdný lov, v ktorom mala čo robiť, aby sa dožila rána. Keďže sa jej to však podarilo, osud zvyšku rodinného klanu bol spečatený – ich tajuplný mecenáš pán Le Bail (cháp Satan) ich skrátka nechal krvavo sa rozprsknúť všade naokolo, obzvlášť na po tom všetkom už ani zďaleka zreteľnú bielobu Graceiných svadobných šiat. A tak si čerstvo – a zrejme aj dostatočne šťastne ovdovená protagonistka príbehu konečne zapálila svoju vytúženú cigaretu v domnienke šťastného konca. Lenže potom prišiel šok, z ktorého ju lekári len tak-tak zachránili. Po prebudení v nemocnici má putá na rukách, vinia ju z viacnásobnej vraždy a podľa všetkého ju ešte čaká prísľub nového kola lovu o život...

Včera oznámili prezidentka festivalu Iris Knobloch a umelecký riaditeľ festivalu Thierry Frémaux program 79. ročníka Festivalu v Cannes, ktorý sa začína 12. mája a potrvá do 23. mája. Uverejnili zoznam všetkých súťažných filmov v rôznych súťažiach, no najmä v tej najdôležitejšej – Hlavnej súťaži celovečerných hraných filmov, v ktorej bude súťažiť 21 snímok. Ako sme už informovali predsedom hlavnej poroty bude juhokórejský režisér Park Chan-wook.

Na národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2025 bolo prihlásených 38 audiovizuálnych diel. Z toho do kategórie Najlepší hraný film bolo prihlásených 15 filmov, do kategórie Najlepší dokumentárny film 6 diel, do kategórie Najlepší animovaný film 4 filmy a do kategórie Najlepší televízny film / miniséria / seriál bolo prihlásených 7 televíznych diel. Novinkou minulého roka bola kategória Najlepší krátkometrážny hraný alebo dokumentárny film, do ktorej je tento rok prihlásených 6 snímok, z toho až 5 pochádza z tvorby študentstva Vysokej školy múzických umení. Film Nepela debutujúceho režiséra Gregora Valentoviča získal 13 nominácií. Po 9 nominácií mali Potopa debutujúceho režiséra Martina Gondu a film Otec. Obaja debutanti boli nominovaní v kategórii Najlepšia filmová réžia. To len potvrdzuje aký úspešný bol rok 2025 pre debutantov. Slávnostné odovzdávanie cien Slnko v sieti za rok 2025 sa uskutočnilo 9. apríla 2026 v Starej tržnici v Bratislave. Moderátorom bol Bruno Ciberej a o hudbu sa postarali kapela Fallgrapp so speváčkou Norou Ibsenovou a sláčikový Spectrum Quartett.

Hneď na úvod je myslím si užitočné, položiť si otázku, ktorou sa zaoberajú odborné pojednania o žánri, či podžánri biografických filmov, a tou je zmysel a cieľ príbehov zo života reálnych postáv. Režisér Jakub Červenka so scenáristkou Ninou Morgenstein videli Ondreja Nepelu v kontexte totalitného režimu a cielili na jeho manipulačné zásahy do života výnimočnej postavy československého športu. Jeho úspechy už nikdy nikto nezopakoval a zásluhy komunistickej moci boli na sláve krasokorčuliarskej hviezdy mizivé. Napriek tomu si ho privlastňovali a dokazovali mu, že vlastne môžu všetko. Do ostrého stretu s mocou sa nedostávali len tí, ktorí sa jej vzopreli a zaradili medzi disidentov. Pozorne dohliadala a strážila všetky verejné osoby športovcov, umelcov i vedcov a snažila sa ich modelovať ako chodiace dôkazy o svojej úspešnosti. Ideové vlákno svojich úvah vysvetľuje Červenka v jednom z rozhovorov a začína zrejme niekde pri príprave filmu Hovory s TGM (2018), ktorý produkoval i režíroval. „ Keď si vezmete obdobie od roku 1928 do normalizácie v sedemdesiatych rokoch, zaujalo ma to ako určitý protipól k Hovorom s TGM. Na jedenej strane myšlienky demokracie a slobody, na druhej strane Nepela ako veľká hviezda tej doby a otázka, čo totalitný režim dokáže urobiť i s takouto osobnosťou. Ako ju využije pre propagandu a ani on nemôže v totalite žiť slobodne.“ Ako sa teda podarilo naplniť takto rámcovaný zámer?