Nórský režisér Krisotffer Borgli na seba prvý raz výraznejšie upozornil v roku 2022, keď svetu predstavil svoj nórsko-švédsky koprodukčný autorský film Je mi zo seba zle. Provokatívny film o nezdravom svete influencerky-psychopatky si získal pozornosť kritikov i divákov a dal na známosť, že európske kino dostalo novú a originálnu režisérsku posilu. Prítomný bol aj čierny humor a záujem o aktuálne témy, teda ingrediencie, ktoré sprevádzali aj jeho nasledujúci film To sa mi snáď len zdá v americkej produkcii s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe. Borgli týmto zaujímavým snovým filmom potvrdil svoju formu a veľa sa teda čakalo aj od jeho americkej novinky Dráma, v ktorej sa v hlavných úlohách predstavujú hviezdy známe z komerčnejšie ladených filmov - Robert Pattinson a Zendaya. Dobrá správa je, že Borgli nestratil nič zo svojej originality a napriek názvu nezabúda ani na ostrú dávku čierneho humoru.

Malé historie jako odraz těch velkých. I tak by se dalo zhodnotit poselství letošního festivalu rakouských filmů Diagonale v Grazi (Štýrském Hradci 18. – 23. 3. 2026). Historie v mnoha podobách se vracela jako jedno z velkých témat, ať už v hraných nebo dokumentárních filmech. Diváci hledali, jak vyvodit z minulosti závěry pro současné války, pro volby či pro klimatickou krizi s různě katastrofickými vizemi budoucnosti.

Medzi záľahou animovaných filmov, v ktorých tvorcovia takmer sústavne presviedčajú deti o tom, že svet okolo nás vlastne nie je skutočný a oveľa zábavnejší je svet, ktorý im podsúvajú na filmovom plátne, sa hraný film zjaví len zriedkavo. Filmová adaptácia knihy britskej autorky Enid Blytonovej Príbehy kúzelného stromu sa však už v samotnom príbehu usiluje priblížiť práve tým filmom, kde sa dejú veci nie veľmi logické a opäť presviedčajúce detského diváka, že tento skutočný svet je vlastne nanič. Keďže Enid Blythová, pôvodným povolaním učiteľka, ktorá príbeh napísala v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, nepoznala nič z moderných technológií, ktoré určujú rytmus života dnešných detí, museli tvorcovia siahnuť k zmodernizovaniu príbehu a dosadiť do neho veľmi súčasné ohrozenia. A zmeniť a zdynamizovať rozprávanie tak, aby sa film pomerne poslušne zaradil k pokusom o fantastický príbeh, ktorý napokon všetkým ukáže cestu. A tak namiesto pôvodného textu v úvode knihy Enid Blytonovej, ktorý znie takto: „Boli raz tri deti, volali sa Joe, Bessie a Fanny. Celý život žili v meste, ale teraz mal ich otec prácu na vidieku, takže sa mali všetci presťahovať hneď, ako to bude možné“ dosadili iný začiatok. Pre dnešné deti nedostačujúce, preto si tvorcovia pomohli tak obľúbenou floskulou dneška – ohrozením plynúcim z mobilnej komunikácie.

Na počiatku bola divadelná hra Herba Gardnera, ktorú nazval I´m Not Rappaport (Nie som Rappaport). Názov si Gardner zvolil podľa pointy starého vtipu a v kontexte hry odkazoval na jedného z protagonistov príbehu - večného chameleóna Nata Moyera. Hra bola v roku 1984 predstavená na Broadwayi a bola komerčne i kriticky veľmi úspešná. V roku 1985 dokonca dostala divadelného Oscara v podobe ocenenia Tony Awards za najlepšiu divadelnú hru roka. Bol to napokon samotný Herb Gardner, ktorý sa túto divadelnú hru pokúsil po prvý raz preniesť na filmové plátno v rovomennom filme z roku 1996, ktorý však u nás uvádzala televízia pod názvom Ešte na to máme! Bol výborne obsadený, keďže sa v hlavných úlohách objavil Walter Matthau a jeho parťáka stvárňoval talentovaný černošský herec Ossie Davis, kritiku však, na rozdiel od divadelnej hry, príliš neoslovil a tak upadol do zabudnutia. Bol totiž príliš divadelný, aby sa dobre vynímal na filmovom plátne. Napriek tomu si režisér Juan José Campanella povedal, že to skúsi znova a prostredníctvom streamovacej spoločnosti Netflix nám ponúka argentínsku verziu inak rýdzo americkej divadelnej hry.

Režisér Kirill Sokolov nie je pre fanúšikov nekompromisnej žánrovej zábavy žiadnym nováčikom. Už svojím celovečerným debutom Papa, sdochni (2018) tento ruský filmár preukázal pozoruhodný cit pre fyzickú, remeselne spracovanú akciu a záľubu v groteskne prehnanom násilí, vždy s ironickým podtónom. Predovšetkým evidentná bola jeho schopnosť nachádzať kreatívne riešenia v rámci prísnych produkčných obmedzení. Práve tento talent sa teraz stáva ústrednou hnacou silou jeho prvého veľkého hollywoodskeho projektu.