Všetci traja sú zranení na skrytých miestach a ani jeden z nich nevie, čo urobiť, aby vlastnú bolesť aspoň trošičku utíšili. Snáď len, keby každý vystúpil zo svojej ulity a pokúsil sa komunikovať s tým druhým. Možno by si nakoniec dokázali pomôcť navzájom. Marcellus (v pôvodnom znení Alfred Molina) je chobotnica aktuálne prežívajúca zo dňa na deň v akváriu niekde v Sowell Bay v štáte Washington. Väčšinu svojho život strávil v mori, kde sa vznášal vo vodných prúdoch, odpočíval aj v tých najtesnejších skalnatých skrýšach a pochutnával si na mäkkýšoch najrôznejších druhov. No stret s jeho úhlavným nepriateľom úhorom sa mu takmer stal osudným, hoci záchrancu na poslednú chvíľu našiel v človeku. Ten ho však chtiac-nechtiac obral o milovanú slobodu a uzatvoril ho v sklenenej nádobe, cez ktorej steny naňho teraz hľadia stovky prevažne detských očí, „ocapkávajú“ sklenené steny vlastnými mazľavými prstami a dlaňami, keď si od neho chcú vynútiť, aby sa im ukázal. Zopárkrát sa mu síce v čase, keď nie je v blízkosti akvária žiadna z početných návštev, podarilo aj utiecť, no cestu späť do mora nikdy nenašiel – našťastie ľudský personál akvária si vždy jeho úteky vyložil, ako hľadanie potravy v časti pre mäkkýše. Musí si tiež dávať pozor na to, koľko času trávi mimo vodnej hladiny. Súš je totiž preňho niekedy dosť nebezpečná...

Filmové rozchody a rozvody sme si zvykli vnímať ako zmes únavných rozhovorov, schválností, mlčania či kombináciu toho všetkého. A niekedy sa pridružuje násilie. Režisér Hlynur Pálmason v duchu svojej špecifickej poetiky vytvoril vo filme Čo nám zostalo z lásky niečo iného. Záznam trápenia, predchnutý víziami, ktoré divákovi dovoľujú dostať sa až do hĺbky duše protagonistov. Divák tak sleduje obrazy, pri ktorých nevdojak uvažuje, ako by on sám niesol ťažobu odlúčenia samoty. Režisér má jednu výhodu, ktorú dokonale využíva – islandskú krajinu, ktorú predstavuje v impresionistických obrazoch a do nej zasadzuje ľudí, ktorí si nesú svoje trápenia.

Nie je to tak, že by v posledných rokoch nevzniklo dosť filmov a seriálov o najbohatšom 1 % populácie. Zatiaľ čo filmy ako Parazit (2019), Menu (2022) či Trojuholník smútku (2022) viac či menej odhaľujú superbohatých v ich duchovnej prázdnote, seriály ako Biely lotos (2021) alebo Boj o moc (2018) s nami rozohrali zaujímavú hru, ktorá ukazuje, aké ľahké je stotožniť sa s problémami ekonomickej elity — bez ohľadu na naše vlastné výhrady a stav účtu. Od tohto zvádzania si však Thierry Klifa vo svojom šiestom kinofilme s názvom Najbohatšia žena na svete udržiava výrazný odstup. Voľne inšpirovaný životom Liliane Bettencourt, ktorá bola v čase svojej smrti v roku 2018 ako hlavná akcionárka L’Oréalu považovaná za najbohatšiu ženu sveta, nám Klifa predstavuje Isabelle Huppert ako dezorientovanú miliardárku, ktorá naletí prefíkanému šarlatánovi.

Hodnotenie príbehu filmu Pět švestek o plavbe päťčlenného seniorského ansámblu na výletnej a navyše tajnej ceste po mori, kdesi pozdĺž gréckych brehov, asi najviac závisí od miery skúseností, ktorými divák v tejto neradostnej agende disponuje. O vzdialenosti k jej realistickým situačným axiómam a praktickým lifestylovým detailom s určitosťou platí, že čím je kratšia, tým je emocionálne zložitejšia, lebo uchopiť zmes depresívnych momentov, pretkaných bizarným až čiernym humorom, zabiehajúcim často do žánru fantasy, nie je disciplínou pre každého, ani toho, kto s ňou prišiel do styku.

Bolo to v afganskom Kandaháre, kde naposledy videl svojho brata (Jai Courtney) nažive. Pomáhal mu opraviť armádny džíp, zatiaľ, čo brat ho prehováral, aby spolu skúsili náročný osemtýždňový výcvik na rangerov. Prišiel však neočakávaný vzdušný úder, celá bratova aj jeho jednotka bola takmer rozmetaná na kusy. Sám to prežil s veľmi vážnym poranením kolena, ktoré mu z následného niekoľko desiatok kilometrov dlhého pochodu späť na základňu s bratom prežívajúcim z posledných síl, ktorého mal len tak prehodeného cez rameno, robilo peklo. Nestihol to. O dva roky neskôr, traumatizovaný a dostatočne naštvaný na celý svet sa odhodlal z úcty k bratovi zvládnuť jeho vysnívaný výcvik už pod prideleným číslom 81 (Alan Ritchson). Prejavuje obdivuhodnú fyzičku, odolnosť voči bolesti s príležitostným užitím tabletiek, no s ostatnými kolegami veľmi nekomunikuje, ani nemá záujem využiť vlastné skúsenosti pri velení. Aj keď napríklad taká „sedmička“ (Stephan James) po ňom „pokukuje“ so zjavným záujmom, než ostatným z pozície dočasného veliteľa prehovorí do duše povzbudivými slovami o neustupovaní a nevzdávaní sa. 15 (Blake Richardson), večne reptajúci jednu konšpiráciu za druhou, zrejme v prvopočiatočnom zápale zistiť o ňom čo najviac, príležitostne prekročí aj nepísanú hranicu...