Filmy, vznikajúce podľa videohier, stoja často pred neľahkou úlohou. Interaktívne prostredia videohry, v ktorom sa pohybujú hráči, sa totiž ťažko presúva do lineárne pôsobiaceho filmu s pevným príbehom, ktorý už hráči nemôžu nijakým spôsobom ovplyvňovať. Tí sú teda často sklamaní, že sa príbeh nevyvíja podľa ich predstáv, zatiaľ čo filmová kritika vyčíta vidoherným adaptáciám plytký a príliš jednoduchý dej. Dobrodružná videohra plná akcie však väčšinou na kvalitnom príbehu nestojí a hráčom to nijak neprekáža, užijú si totiž dostatok vzrušenia aj bez silných zápletiek. Špecifickým prípadom je hra Päť nocí u Freddyho, ktorá v podstate na žiadnom príbehu nestojí. Keďže mali tvorcovia filmu iba základnú dejovú kostru (postavy, prostredie, a podobne), všetko ostatné si museli domyslieť, a tak môžeme povedať, že mali pri kreovaní finálnej podoby snímky pomerne voľnú ruku.

Po mnohých generáciách boli Sacklerovci nielen jednou z najbohatších rodín v USA, ale prejavovali svoju filantropiu v podobe početných darov pre múzeá, divadlá a univerzity, vrátane známych inštitúcií ako je Metropolitné múzeum moderného umenia (MET), Guggenheimovo múzeum alebo Harvardská univerzita. V marci 2018 sa v MET začal protest proti rodine Sacklerovcov, presnejšie proti farmaceutickej spoločnosti Purdue Pharma, ktorú založili. Táto protestná kampaň, z veľkej časti iniciovaná medzinárodne známou fotografkou Nan Goldin, zároveň predstavuje začiatok dokumentárneho filmu Všetka tá krása a zabíjanie režisérky Laury Poitras, ktorý bol na filmovom festivale v Benátkach 2022 ocenený Zlatým levom. Film však rozpráva nielen o proteste, ale aj o samotnej Goldin ako o umelkyni a obeti opiátovej krízy.

Frekvencia talentovaných tvorcov je v poľskom filme vysoká, každý rok sa objavujú osobnosti s originálnym videním i myslením, odkrývajúci nové pohľady na realitu, s ktorou si tak zúfalo nevie poradiť náš hraný film, skĺzavajúci bezmocne do stále obohranejších šablón a stereotypov. Novým menom v panteóne objavov je tentoraz Damian Kocur a jeho dlhometrážny debut Chlieb a soľ získal na MFF v Benátkach, v programe Horizonty, Zvláštnu cenu poroty.

Horor z prostredia kláštornej školy sme tu už nedávno mali a predstavovala ho prinajlepšom priemerná Mníška II ťažiaca z postavy ústredného démona Valaka. Španielsky hororový film Sestra Smrť nás síce privádza do rovnakého prostredia, len v španielskych reáliách, no miesto prehliadky desivých démonických bytostí odkazuje skôr ku konvenčnejším duchárskym hororom. Preto aj umiestňuje režisér dejisko do minulosti a vsádza na dobovú atmosféru v izolovaných podmienkach, priamo tak nadväzujúc na estetiku gotických hororov.

Píše sa rok 2011 a obchodný manažér farmaceutickej spoločnosti Zanna Therapeutics so snáď len dočasným problémom presadiť sa na trhu a skutočne vzdorovať konkurencií Pete Brenner (Chris Evans) dostane nápad. Nachádza sa práve v striptízovom bare niekde v Miami a sústredene sleduje síce pomerne neobratnú choreografiu Lizy Drakeovej (Emily Blunt) vo vrtení sa okolo tyče. Možno, ak by jej však pomohol v životopise trochu zaklamať, že napríklad vôbec dokončila strednú školu, nedajbože ešte získala nejaký ten titul PhD. v príbuznom odbore, jej energický slovný prejav a presvedčovacie schopnosti,v kombinácií s oku lahodiacim vzhľadom, by mu mohli veľmi dobre poslúžiť pri získavaní potrebných lekárskych autorít pre propagáciu jedného ako tak schváleného lieku na bolesť. Volá sa Lonafen, vyvinul ho Dr. Jack Neel (Andy Garcia) hlavne pre pacientov v pokročilom štádiu rakoviny. Vraj na rozdiel od konkurenčnej „lízanky“, zaberá už po pár minútach a riziko závislosti na ňom testy preukázali len u 1% pacientov... Samozrejme, ak bola ich životnosť dostatočne dlhá na to, aby sa u nich vôbec stihla akákoľvek závislosť vyvolať.