Dve najlepšie kamarátky a jeden muž – klasický trojuholník vzťahov, keď jedna vie všetko a druhá ani len netuší čo sa deje – to je v krátkosti sujet filmu Víkendový útek ešte nie veľmi známej režisérky Kim Farrant. Nebolo by to napínavé keby to predovšetkým, v Británii známa autorka napínaných detektívnych románov, Sarah Alderson aj vo filmovom prepise svojho románu poriadne nezamotala, a tak napínala diváka až do víťazného finále. Snímka nie je ničím výnimočná, ale viacero prekvapivých zvratov a dostatok napätia, čo k podobnému námetu patrí, nechýba. Po realizačnej stránke je film zvládnutý citlivo a remeselne zručne. Farrant si, našťastie, s mnohými úskaliami poradila a neskĺzla do úplných banalít, i keď sa jej mnohých klišé nepodarilo vyhnúť.

Rozhodnutie alebo život je novým hororom z produkcie streamovacej služby Netflix. Ide o celovečerný debut Tobyho Meakinsa, tvorcu niekoľkých krátkometrážnych filmov, ktoré svojím tónom jasne predpovedali jeho doposiaľ najambicióznejší projekt. Scenár napísal Simon Allen, pre ktoré išlo, po scenáristickej práci na seriálovej tvorbe, tiež o prvý celovečerný film. A aby týchto prvotín nebolo málo, aj pre Iolu Evans, herečku hlavnej postavy, šlo o prvú filmovú rolu. Aj napriek, dá sa povedať, neskúsenosti týchto tvorcov, film pritiahol známe herecké tváre ako Asu Butterfielda, Eddieho Marsana a kultovú hviezdu Roberta Englunda. Meno posledného vám možno nič nehovorí, avšak k jeho nepopierateľnému prínosu sa dostaneme neskôr.

Irena Kopáčová (Anna Polívková) je psychologička. Radí svojim prevažne pacientkam, ako si poradiť s ich partnermi v nie práve vydarených milostných vzťahoch. Sem-tam sa za ňou ako následok absolvovaného sedenia zastaví aj nejaký ten manžel (Leoš Noha) s výčitkami, čo to porobila s jeho „milovanou“, že zrazu má ona guláš v hlave a nie on na tanieri? Iný podobne naštvaný jej dokonca vypovie nájomnú zmluvu pre ordináciu... A občas sa vo vzťahoch skúsenejšia pacientka vysloví: „To sa mi nezdá. Niekedy mám dojem, akoby ste mužov ani nepoznala.“ Irena je toho názoru, že muži sú nechutní, smrdia, na každý prst na ruke majú v rezerve nejakú ochotnú „babu“ a vraj to majú v živote ľahké...

V roku 2010 otvoril v Naľčiku, hlavnom meste Kabardinsko-balkarskej republiky, súčasti Ruskej federácie, jeden z najznámejších ruských režisérov Alexander Sokurov ročník filmovej réžie na miestnej univerzite. Podľa niektorých komentátorov to bol zatiaľ najúspešnejší pedagogický počin v dejinách ruského filmu, ktorý nemal obdobu ani na moskovskom VGIKu. Zakrátko nasledovali filmy absolventov a záplava cien na najvýznamnejších filmových festivaloch. Najúspešnejším je Kantemir Balagov. Jeho film Tesnota (2017) dostal cenu FIPRESCI na MFF v Cannes a Dlhaňa (2019) cenu za réžiu (Un certain regard) a opäť cenu FIPRESCI. Filmom Uvoľniť päste ho vlani nasledovala spolužiačka Kira Kovalenko a odniesla si cenu v sekci Un certain regard za najlepší film. K tým najúspešnejším patrí i Vladimír Bitokov (Hlboké rieky, 2018) a Alexander Zolotuchin (Ruský chlapec, 2018). Ďalší svoje debuty pripravujú.

Ukrajinská vojna, zdá sa, nadlho sústredila pozornosť celého sveta na tragické udalosti u našich susedov. Okrem deprimujúcich každodenních správ sme však svedkami aj oveľa optimistickejších signálov, medzi ktoré patrí aj záujem o ukrajinské umenie a teda i film. Práve ten dokáže hlboko a dôkladne predstaviť ukrajinský svet, jeho nielen vonkajšie, ale aj vnútorné súradnice. Tie sme dlho prehliadali z najrôznejších dôvodov, okrem iného, prečo o tom mlčať, boli pre nás Ukrajinci stále ti chudobní gastarbeiteri, uchádzajúci sa o prácu a ochotní žiť v kritických podmienkach kdekoľvek. Vojna a neuveriteľné hrdinstvo „kozáckého národa“ je tak príležitosťou sústrediť sa i na príbehy, vyrozprávané v ukrajinských filmoch. Na tomto mieste by som rada pripomenula, že sa im už tretí rok venuje sekcia Susedia OnLine na košickom Art Film Feste, spolu s filmami z Poľska, Maďarska a Rakúska.