Rovnomenná oceňovaná novela Sny o vlakoch (Train Dreams) spisovateľa Denisa Johnsona vyšla po prvý raz v roku 2011 a bola adeptom na Pulitzerovu cenu, no tá sa v daný rok neodovzdávala. V slovenskom (ani českom) preklade kniha dosiaľ nevyšla, a tak sa s ňou môže neanglicky hovoriaci človek oboznámiť až prostredníctvom nového filmu distribuovaného spoločnosťou Netflix. Film bol však už predtým úspešne premietnutý na festivale Sundance a získal si pozitívne reakcie divákov i kritiky. Na režisérsku stoličku sa posadil nezávislý americký režisér Clint Bentley, a spoločnosť Netflix sa tento raz nepokúša zapáčiť masovému divákovi, keďže film, ktorý na svojej platforme ponúka, je väčšmi pocitový ako dejový.

Už po prvom týždni vzájomnej spolupráce v policajných uniformách a „drsných“ uliciach Zootroolisu – veľkomesta obývaného množstvom antropomorfizovaných živočíšnych druhov – vzniknú medzi parťákmi so zopár úspešne vyriešenými kriminálnymi „orieškami“ na konte povahové trenice. Zodpovedná a za každých okolností poctivá zajačica Judy Hoppsová (v pôvodnom znení Ginnifer Goodwin) sa tak spoločne s prefíkane líščím Nickom Wildeom (Jason Bateman) na príkaz zastrašujúco pôsobiaceho byvolieho náčelníka Boga (IdrisElba) musia zúčastniť skupinových sedení, vedených valabiou quokkou (údajne najšťastnejším zvieraťom na svete) Dr. Fuzzbyovou (Quinta Brunson), ktorá im má pomôcť opäť spolu vychádzať a pracovať efektívnejšie. Predchádzajúci spoločný záťah na pašerácky gang mravčiarov, pri ktorom dodávkou zdemolovali novo odhalenú sochu, v Juddy vyvolal podozrenie, že by do mesta mohol preniknúť ilegálny had a stopy naznačujú, že by jeho prítomnosť mohla mať niečo spoločné s galavečerom na oslavu stého výročia založenia mesta, ktorý organizuje rysia rodina Lynxleyovcov. Očividne je miestna komunita náchylná uprednostňovať skôr suchozemské cicavce. Presvedčiť Nicka k overeniu si svojej teórie nebude ľahké, avšak pristúpi na to, aby sa po pár minútach sám zameral na podozrivú postavu zahaľujúcu sa kapucňou...

Filmový festival inakosti je už etablovaným podujatím – tohto roku sa konal jeho 19. ročník, aj keď za trochu iných okolností než zvyčajne. Po siedmich rokoch kontinuálnej podpory z Audiovizuálneho fondu nedostalo totiž toto podujatie od tejto verejnoprávnej inštitúcie „ani cent“, čím Rada AVF zjavne vyhovela želaniu ministerky (ne)kultúry Martiny Šimkovičovej, ktorá fašizoidné zastavenie podpory pre LGBTI+ projekty verejne avizovala. Nič to, že odborná komisia vyhodnotila FFI ako tretí najlepší projekt v príslušnom dotačnom programe AVF – v dôsledku legislatívnej zmeny mohla Rada AVF podporu bez relevantného odôvodnenia zrušiť a aj to urobila.

Snímka Frankenstein scenáristu a režiséra Guillerma del Tora je svojráznou reinterpretáciou slávneho rovnomenného románu Mary Shelleyovej z roku 1818 – v istom zmysle jedným z tvorcových splnených životných snov, osviežením mnohonásobne adaptovanej látky pre moderné publikum, ktoré zostáva na jednej strane verné pôvodnej myšlienke, no tiež prináša zopár prekvapení preskúmavajúcich ju z ešte ďalších nepreskúmaných uhlov pohľadu. V hravo morbídnom „kabáte“ je film skôr melancholickou tragédiou nielen ústrednej postavy vedca, ktorý prekročil všetky možné hranice, pretože sa nedokázal zmieriť s vlastnou smrteľnosťou a smrteľnosťou svojich blízkych – a teda nedokázal byť človekom s jeho neodvratným životným údelom a amorálne si skúsil hrať sa na Boha. Ale je aj srdcervúcim vnorením sa do duše jeho z častí mŕtvych tiel oživeného výtvoru, ktorý ako jediný predstaviteľ svojho druhu čelí samote, zavrhnutiu zo strany ostatnej „živej“ ľudskej spoločnosti, neschopnosti nájsť vo svojom nedobrovoľne vynútenom, o smrť „okradnutom“ živote akýkoľvek zmysel. A režisér – ako býva v jeho tvorbe často zvykom – opäť sympatizuje viac s nevinným, v hĺbke „duše“ krásnym monštrom. Prípadne sa pokúša zbaviť ho viny za jeho príležitostne tiež zastúpené amorálne prejavy a činy.

Osgood Perkins sa ako režisér dostal do širšieho povedomia slovenského diváka až v roku 2024, kedy zaujal originálnym a temným thrillerom/horrorom Longlegs, ktorý bol uvádzaný aj v našich kinách. Netrvalo dlho a začiatkom roku 2025 sa v kinách objavil jeho ďalší film Opica, hororová komédia, ktorá bola síce originálna, ale nepotvrdila režisérovu silnú formu. Vďaka svojej aktivite, však dostáva ďalšiu možnosť už o pár mesiacov neskôr a prichádza so svojim ďalším zárezom do hororového žánra so snímkou s nejasným názvom Keeper. Tento raz však nepracuje s vlastným scenárom, ale poveruje nováčika Nicka Leparda, ktorý sa však tento rok stihol podpísať pod dobre prijatý horor Nebezpečné zvieratá.