Iránska diaspóra sa vo filme presadzuje stále intenzívnejšie a vytvára jeden z nových okruhov globalizujúcej sa filmovej tvorby, kde sa postupne stiera hranica medzi národnými kinematografiami a transkultúrnymi entitami. Multikultúrne spoločnosti vytvárajú priestor pre tvorbu vlastných menšín. Čerpajú námety nielen z krajín kde žijú, ale rovnako sa vyjadrujú aj k realite spoločností, ktoré opustili. Režisér Ali Abbasi, žijúci vo Švédsku, nedávno nakrútil film Svätý pavúk (2022), odohrávajúci sa v Iráne, ale kvôli tamojším pomerom ho realizoval v Jordánsku.

Hudba sa začína hromobitím. Nasleduje narodenie hlavného hrdinu, jeho pád do priepasti a nájdenie sa záchrany v hudbe. Angela Schanelec vo svojom najnovšom filme prezentuje svoju osobnú verziu oidipovského mýtu. Hovorí sa v ňom poskromne, dôležitú úlohu hrá spev, čo k nemu rozhodne neuľahčuje prístup. Hoci zhrnutie deja pravdepodobne nie je tým najpodstatnejším v prípade filmov Angely Schanelec - môže dokonca naviesť nesprávnym smerom, k chybným interpretáciám - napriek tomu sa o to pokúsim. Z povrchného hľadiska je Hudba o Jonovi (Aliocha Schneider), ktorý je ako bábätko opustený v gréckych horách. Napriek okolnostiam prežije, pričom je vychovávaný pestovateľmi ovocia a zeleniny Merope (Marisha Triantafyllidou) a Eliasom (ArgyrisXafis). Po tragicky zavinenej smrti je Jon nútený na rok odísť do väzenia, kde sa doňho zaľúbi dozorkyňa Iro (Agathe Bonitzer) a zoznámi ho s hudbou, ktorá sa mu stáva útechou v ťažkých časoch. Dokonca aj v čase, keď sa Iro rozhodne pre samovraždu a Jon, dnes už profesionálny hudobník, si v Berlíne vybuduje nový život...

Filmová séria Hry o život zažila svoju slávu medzi rokmi 2012-2015 a pomohla ešte viac umocniť hviezdny status herečky Jennifer Lawrence. Príbeh Katniss Everdeen však bol definitívne uzavretý a priamo na neho nadväzovať by ani nedávalo zmysel. Nový diel sa tak vracia do dávnejšej minulosti, konkrétne do čias, keď ešte Hry o život neboli natoľko etablovanou udalosťou. Podarilo sa však Balade o hadoch a vtáčatkách nadviazať na kvality pôvodnej tetralógie?

Istá časť režisérov skúša rôzne žánre, iní sa zasa našli v thrilleroch, psychologických drámach, akčných filmoch, životopisných snímkach, najmenšou skupinou sú však tvorcovia, ktorí, aby zaujali a emocionálne zasiahli divákov, potrebujú minimum textu, takmer žiadnu akciu, nijaké čarovanie kamerou a navyše čo najmenšiu metráž. A predsa sa o nich najviac hovorí, „zbierajú“ na festivaloch jednu cenu za druhou. Patria k nim napríklad belgickí tvorcovia bratia Dardennovci, Angličan Ken Loach, ale predovšetkým fínsky režisér Aki Kaurismäki. Upútal filmom Ariel, potom nasledovali len na ukážku snímky Leningradskí kovboji, Muž bez minulosti, Le Havre a teraz je to Karaoke blues. Tohto roku na festivale v Cannes získal Cenu poroty, na festivale v San Sebastian mu odovzdali Veľku cenu FIPRESCI, ašpiruje na Európsku filmovú cenu za dielo roka a je cudzojazyčným nominantom na Oscara.

„Je neuveriteľné, aké vyčerpávajúce je nerobiť vôbec nič... Keď nedokážete znášať nudu, táto práca nie je pre vás.“ To sú dve vety, ktorými hneď na úvod osloví diváka nemenovaná titulná postava bizarne existenciálneho, čierno-humorného thrilleru Zabijak režiséra Davida Finchera – svojráznej psychologickej sondy do mysle až zvrátene deštruktívnej, napriek tomu stále ambivalentne sa javiacej postavy. Skrýva sa v nich obsahová aj formálna premisa nadchádzajúcich udalostí. Jednak príbeh vraha, ktorý si už, ako sám vraví, poctivo „odmakal“ svojich desaťtisíc hodín prakticky s bezchybnými výsledkami... Čo sa v duchu pre publikum známych až ohraných klišé po prvom nešťastnom zaváhaní a následnej zrade zo strany vlastných zamestnávateľov stále viac odhodláva odísť do výslužby – samozrejme, po adekvátne vykonanej osobnej pomste. A ten druhý o večnom čakaní na správnu príležitosť, keď sa konečne dostaví potenciálna obeť. Triumfálna exhibícia metodickosti plánovania, realizácie akcie a čo najefektívnejšieho možného spôsobu úniku.