Islandský režisér Rúnar Rúnarsson je majstrom ťaživých, mračných príbehov. Jeho hrdinovia čelia samote a často sa vyrovnávajú so smrťou. Traumy sa zvláštne odľahčujú v prírode, priestore, ktorý mlčí a neasistuje smútku a žiaľu. V roku 2004 nakrútil krátky film Posledná farma o starcovi, ktorý sa plánovite pripravuje na odchod, poctivo uzatvára svoj životný priestor, bez emócií a zbytočných slov. Island ho nominoval na Oscara. Ani jeho ďalšie filmy Vulkán (2011) a Vrabčiaci (2015) sa od tejto línie neodkláňajú. V prvom sa starý a nikým nemilovaný Hannes vyrovnáva s mŕtvicou svojej ženy, upútanej na lôžko a v druhom chlapec Ari, opustený matkou putuje za otcom kamsi na vidiek, aby našiel k nemu cestu až vtedy, keď stratí babičku, jedinú oporu v jeho strastiplnom živote.

Vo filme Keď sa svetlo zlomi je cesta mladej dvojice Didiho (Baldur Einarsson) a Uni (Elin Hall) hneď v úvode sľubne romantická. Vyznávajú si lásku na brehu mora a on je rozhodnutý, že opustí Klaru (Katla Njálsdóttir), svoje dievča. Tá sa to však nestačí dozvedieť, lebo v dôsledku výbuchu v tuneli Didi umiera. Uni žiali a uvedomí si, že smútok zdieľa nielen so spoločnými kamarátmi, ale i s Klarou.

Na tomto jednoduchom príbehu bez prekvapení a razantných obratov, je zaujímavý spôsob rozprávania, vyrovnaný stoicizmus prechádza miestami do lyrických polôh, ktorým účinne pomáha sférická hudba islandského skladateľa Jóhanna Jóhanssona. Výbuch v tuneli, keď vidíme ohnivú guľu, pohlcujúcu autá, je asi najlepším momentom spojenia tragiky a lyriky. Jóhansson spolupracoval s režisérom Denisom Villeneuvom medzi inými aj na filme Prvý kontakt (2016) s Jeremy Rennerom a Amy Adamsovou. Jeho hudba k filmu Mária Magdaléna (2018) a Mandy (2018) sa predstavila posmrtne, lebo v tomto roku zomrel v Berlíne na predávkovanie. Rúnarsson si zrejme hudbu vyberal z jeho bohatej diskografie.

Má zmysel pre budovanie vzťahov medzi protagonistami príbehu, ktoré sa nesú v akejsi neuchopiteľnom kultúrnom móde mĺkveho, ale zároveň vnímavého Islandu, kde drsnosť a nešetrná priamočiarosť strieda krehkosť a úspornú emocionalitu. Rolu v tejto islandskej love story hrá i samotný zjav Uni. Pripomína svojou porcelánovou priezračnosťou, pohľadom morskej panny s vypuklým čelom a krátkymi vlasmi, v kombinácii s polovojenským outfitom, v bagandžiach a o dva čísla väčšej koženej bunde, originálny a nepredvídateľný charakter, čo je z hľadiska dramatického rozprávania vždy dôležité.

Uni študuje na umeleckej škole. Ráno po noci strávenej s Didim prichádza na hodinu, kde v akejsi telocvični predstavujú jej traja kolegovia, oblepení bielou páskou, sociálnu štúdiu o medziľudských vzťahoch. Študentsky neohrabanú a komickú. Jeden z nich nezabudne pripomenúť, že páska už bola použitá a nie je to teda žiadne plytvanie a to má samo osebe hlboký význam. Rúnarsson využíva v rozprávaní jemné kontrasty, v tomto prípade voči smiešnosti a amatérsky naivnej plytkosti stavia hrôzu tragickej smrti blízkeho človeka. Utešovanie nemá v podstate žiaden účinok, zúfalstvo u Uni prepuká so silou, s ktorou si celkom nevie rady. Nepomôže jej ani necitlivý otec. V dobe, keď sa snaží vysporiadať so smrťou Diddiho, chce vedieť, kedy začala fajčiť. Pomoc jej nečakane poskytne Klara. K Uni ju čosi priťahuje, pripomenie jej, že ju Didi považoval za lesbičku a preto sa peknej dievčiny v ich skupine nebála. Uni ju opravuje, že je bisexuálna a vzťah oboch dievčin má aj napriek vysoko konfliktnému potenciálu obojstranný terapeutický účinok. Dostanú sa i na breh mora. Rozprávajú sa, zapadá slnko. Stratili spoločného milenca a našli jedna druhú. Aj keď toto konštatovanie zaváňa tézovitosťou, je to len zdanie. Príbeh je otvorený do viacerých významových rovín, okrem vyrovnávania sa so smrťou, naráža na samostatný life style mladých ľudí, navyše študentov umeleckej školy, ktorí v náznaku zápasia o schopnosť nájsť a inscenovať, zviditeľniť vo svojich prácach nejaký zmysel.

Rúnnarsson preukazuje cit pre kompaktnú štýlovú „rétoriku“, dôkladne pracuje s detailom a pauzou, pôsobivým tichom, do ktorého sa vpisuje z celej situácie asi najviac. Jeho obrazy zúfalstva sú i vizuálne premyslené, v jednom z nich, keď Uni neustále s nádejou vytáča Didiho číslo a čaká, či sa neozve, je snímaná v akejsi sklenej veži s odrazmi vlniaceho sa mora v pozadí a obraz je kolorovaný na spôsob starých výjavov žien, čakajúcich na návrat milovaných z morských plavieb. Treba ešte spomenúť splývanie tvárí dievčat na oboch stranách sklenej steny a pripomenúť si Bergmanovu Personu s Bibi Andersonovou a Liv Ulman, nie je celkom odveci.

Pohľad do islandskej psyché je vždy zaujímavý a filmy ho vedia sprostredkovať asi najúčinnejšie. Kde inde sa môžeme stretnúť a ponoriť do hypnotického amalgámu lyriky, strachu a smútku, ako v islandských príbehoch. Odcitujem preto i charakteristiku tohto fascinujúceho ostrova z knihy britského autora Michaela Bootha Almost Nearly Perfect People (2014, Takmer dokonalí ľudia). Pripomína výskum z roku 1998, kde 54,4% opýtaných verili v elfov, z toho 26% na kvetných elfov a 30% na domácich elfov. Ak si k tomu primyslíme, že žijú na zemi s tenkou škrupinkou, pod ktorou „to vrie a buble“, dostaneme sa ku kľúču, ktorý si treba zapamätať. Island sa určite ešte ozve.

Keď sa svetlo zlomí (Ljósbrot /When the Light Breaks), Island, Holandsko, Chorvátsko, Francúzsko, 2024
Dĺžka: 82 minút
Réžia: Rúnar Rúnarsson
Scenár: Rúnar Rúnarsson
Kamera: Sophia Olsson
Strih: Andri Steinn
Masky: Evalotte Oosterop
Kostýmy: Helga Rós V. Hannam
Produkcia: Heather Millard, Rúnar Rúnarsson
Hrajú: Elín Hall, Katla Njálsdóttir, Mikael Kaaber, Baldur Einarsson, Ágúst Örn B. Wigum
Distribúcia: Vertigo Distribution
Premiéra v SR: 17. októbra 2024
Foto: ČSFD cz.