Až na koniec sveta (The Dead Don't Hurt)
O tom, či smrť naozaj nebolí, môžeme ako diváci polemizovať už od úvodných scén. Predstaví sa nám totiž v rôznych variáciách. Vidíme stále pomerne mladú Vivienne Le Coudyovú (skvelá Vicky Krieps) naposledy vydýchnuť na smrteľnej posteli, zatiaľ, čo sa pri nej v smútku skláňa jej milovaný muž, miestny šerif Holger Olsen (Viggo Mortensen). V blízkom saloone - ťažko povedať, či približne v tom istom čase alebo nie - padne niekoľko smrteľných výstrelov, ktoré nie práve psychicky vyrovnaný Weston (Solly McLeod) uštedrí svojim oponentom. Podľa starostu Rudolpha Schillera (Danny Huston) by sa celým prípadom mal zaoberať Holger, avšak ten vie svoje. Oveľa väčší zmysel preňho teraz má vykopať hrob pre Vivienne, vyplatiť, čo starostovi dĺži na nájme, vrátiť šerifskú hviezdu a hlavne zbaliť svojho malého syna Vincenta (Atlas Green) na dlhú spoločnú cestu k západnému pobrežiu. Čo chvíľa sa aj tak v spomínanom prípade udeje zinscenovaný súdny proces, v ktorom skorumpovaný vlastník väčšiny pôdy v okolí Alfred Jeffries (Garret Dillahunt) jednoducho zariadi, aby za hriechy jeho bezohľadného syna radšej „odvisol“ iný nevinný nešťastník...
Snímka Až na koniec sveta predstaviteľa jednej z hlavných hereckých úloh, scenáristu, autora hudby a po druhý raz v kariére tiež režiséra Vigga Mortensena (v roku 2020 debutoval ako režisér filmom Ešte máme čas) sa intuitívne hrá s možnosťami nelineárneho prerozprávania príbehu... Aby už odprezentované scény s dodatočným zasadením do kontextu príbehu ako celku postupne nadobúdali nové významové perspektívy a konotácie, rovnako tak, aby sa inšpiratívne pohral so známymi naratívnymi trópmi klasického westernu. Film nie je o drsných pózach, pästných súbojoch a prestrelkách, súperení neohrozeného muža zákona s nevyspytateľnými desperátmi, ani tradičnou interpretáciou už tak ohraného kovbojského mýtu „pravej“ mužnosti. Aj keď spomínané tvorivé ingrediencie majú v deji svoje nespochybniteľné miesto. Dominantnú úlohu v tlmočení príbehu preberá nikam sa strmhlav neženúca dôkladná charakterová drobnokresba, podstatne jemnejšie intrigy medzi konfliktnými postavami a vôbec snaha skrz drobné gestá vyhnúť
sa akémukoľvek konfliktu, ktorý by všetkých tak či tak doviedol jedine k sebazničeniu.
Kľúčový je však najmä príjemne pútavý vzťah medzi dánskym prisťahovalcom so zručnosťou tesára Holgerom a francúzsko-kanadskou predavačkou kvetov Vivienne, ktorý má divák možnosť sledovať v prirodzene pocitových retrospektívach od ich prvého stretnutia v sanfranciskom prístave, cez zariaďovanie si vlastnej domácnosti niekde medzi kaňonmi v blízkosti mestečka Elk Flats, problematické roky jej osamotenia v čase Občianskej vojny (1861-1865), keď sa on odhodlal narukovať do armády Únie reprezentujúcej politické postoje amerického severu proti južanskej Konfederácií, až po nevyhnutné scény definované úvodnou príbehovou premisou. Svoje miesto v deji majú tiež Viviennine flashbacky z detstva, keď obdobne narukoval do vojny za nezávislosť jej vlastný otec a už sa nevrátil – ako určitá osudová predtucha, že by sa z nového konfliktu nemusel vrátiť ani Holger. Predstavy rytiera v brnení túlajúceho sa na koni lesom, a ktoré pôsobia v juhozápadnom prostredí vtedajších Spojených štátov tak cudzo,
sa významovo zlievajú s príbehmi, ktoré Vivienne pred spaním rozprávala mama o Jane z Arku. Tá pre protagonistku predstavuje historický vzor silnej ženy a často ju inšpiruje pri jej vlastných sebaobranných pokusoch v časoch Holgerovej neprítomnosti.
Mortensenova interpretácia klasického westernu prejavuje väčšiu úctu a obdiv osamelej ženskej postave a tomu, ako dokáže čeliť každodenným životným prekážkam, než býva v rámci spomínaného žánru zvykom. Venuje pozornosť prirodzenej inteligencií ženy so záľubou vo výtvarnom umení, zručnosťou v záhrade pri pestovaní kvetov, staraní sa o domácnosť na zdanlivo opačnom konci sveta v porovnaní s tým, na čo bola do tej doby zvyknutá. Ženy, ktorá upútala nejedno roztúžené mužské oko, avšak bola rôznym, či už slušným alebo násilným návrhom imúnna – až pokým ju vlastnou osamelosťou, skrytou premýšľavosťou neoslovil Holger. Zo stvárnenia hlavnej ženskej postavy je dokonca cítiť režisérove spomienky na vlastné detstvo, obdiv k svojej matke, či prejav vďaky za jej starostlivú výchovu. Drsný strelec Holger môže na prvý pohľad zosobňovať podobné typy, akými boli napríklad tie stvárňované Johnom Wayneom vo snímkach režiséra Johna Forda (Prepadnutie, Stopári). No po
povrchom, ako už poučený z minulosti, skôr než tasí zbraň, hľadá také riešenie, ktoré by mu umožnilo vyhnúť sa konfliktu. Vybrať si morálnejšiu, menej násilnejšiu cestu na spôsob psychlogizujúceho Shanea (1953) režiséra Georgea Stevensa. A nie nepodobne ako hrdina citovanej žánrovej klasiky neváha tiež príležitostne prejaviť svoju často odzbrojujúcu láskavosť.
Keď však s baladickými pocitmi na pozadí dôjde aj na nevyhnutný motívy pomsty, je Mortensenov hrdina nakoniec menej neohrozeným spaghetti westernovým Clintom Eastwoodom z „Dolárovej trilógie“ Sergia Leoneho, ale skôr hercovým antiwesternovým, mýtus hrdinu popierajúcim stvárnením strelca z oscarových Nezmieriteľných (1992). Takže vo výsledku sa nespolieha len na nostalgické pripomenutie žánrovej minulosti, konštatovanie jeho priebežnej „evolúcie“, ale posúva ho o niečo novším, sviežejším smerom. V režijných „ťahoch“ Vigga Mortensena sa prejavuje tvorivý, náznakový minimalizmus, dôkladné gradovanie podmanivej atmosféry, zrelá melanchólia aj radosť zo života. Kamera Marcela Zyskinda presvedčí westernovými reáliami natoľko, že divák až zabudne na všednú realitu súčasnosti. Každý jeden kúsok zaznamenanej krajiny očarí, urobí pre publikum fascinujúce prírodné scenérie priam hmatateľnými. Pracuje s tradičnými
westernovými landmarkami tak, ako to dokázal svojho času už spomínaný režisér John Ford – pričom prostredie nie je len samoúčelnou kulisou, ale priamo formuje životné peripetie kľúčových postáv, pokúšajúcich sa s ním pokorne splynúť. Zatiaľ, čo v intímnejších scénach ľudskej interakcie zábery umožňujú vyniknúť šetrným, no stále svižným replikám – obzvlášť v prípade rozhovorov ústredného páru nadobúdajúcim príjemný nadhľad, jemnú iróniu aj nežnú úprimnosť. Strih Pedera Pedersena nemieni viesť publikum za ručičku a zásadne neupozorňuje na príležitostné prechody z jednej časovej línie do druhej, zo subjektívnej
perspektívy konkrétnej postavy do objektívneho stvárnenia jednotlivých udalostí, ani z predstavy do reality – vďaka čomu umožňuje divákovi interpretovať si konkrétne kľúčové situácie po svojom.
Až na koniec sveta je veľmi príjemnou autorskou pripomienkou žánru, ktorý už dnes strieborným plátnam nedominuje tak, ako pred niekoľkými desaťročiami - stvárnenou hercom, ktorého talent sebaisto preniká aj do iných tvorivých zložiek filmu za kamerou. Je zrelým, premýšľavým a atmosférickým dielom, ktoré sa osviežujúco vymyká prvoplánovým westernovým atrakciám. Je viac o vzťahu dvoch zaujímavo predstavených komplikovaných charakterov, než o očakávaných konfliktoch drsných mužov. O životnej filozofií, ktorá postavám pomáha prehodnotiť to na prvý pohľad zjavné. O jemných gestách prevažujúcich narušenú harmóniu moci v prospech toho, čo jedná aspoň o niečo viac morálne. A hlavne je to príbeh, v ktorom si tradičné žánrové peripetie nenásilne a bez akokoľvek „ideologicky“ postranných úmyslov, z ktorých dnes kdekto zvykne filmy len tak bezdôvodne obviňovať, berie na plecia vnútorne mimoriadne silná žena.
Až na koniec sveta (The Dead Don't Hurt), USA, Mexiko, Veľká Británia, 2023
Dĺžka: 130 minút
Réžia: Viggo Mortensen
Scenár: Viggo Mortensen
Kamera: Marcel Zyskind
Hudba: Viggo Mortensen
Scénografia: Carol Spier, Carlos Benassini
Masky: Itzel Badillo
Kostýmy: Anne Dixon
Produkcia: Viggo Mortensen, Regina García Solórzano, Jeremy Thomas
Hrajú: Vicky Krieps, Viggo Mortensen, Garret Dillahunt, Danny Huston, W. Earl Brown, Michael Weaver, Solly McLeod, Nadia Litz, Alex Breaux, Shane Graham, Colin Morgan, Ray McKinnon, John Getz
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 10. októbra 2024
Foto: ASFK