Odporúčaný obsah

Od tridsiatych rokov začal prispôsobovať svoje návrhy okolitej krajine, čím sa zároveň zaradil aj medzi tvorcov organickej architektúry. Vo veľkom využíval drevo a tehlu a ďalším dôležitým prejavom jeho rukopisu bol rešpekt k ľudskej mierke. Postavil množstvo budov po celom svete, patril medzi najobľúbenejších architektov svojej doby a dostal sa tak aj k zákazkám od najbohatších ľudí na svete. Venoval sa predovšetkým občianskym stavbám, celým komplexom budov, ale nevyhýbal sa ani navrhovaniu luxusných víl. Bol aj uznávaným univerzitným pedagógom. Mal vyrovnaný súkromný život, bol dvakrát ženatý a mal dve deti.

Vtáky sú asi jedinými stvoreniami, ktoré s nami sú dobrovoľne, križujú naše obzory a počujeme ich takmer neustále. Nevodíme ich na vôdzkach a ich letové dráhy vošli i do symboliky výrazu ľudskej slobody. „Voľný ako vták“ však nie je takmer nikto, sme pevne upútaní k svojim rodinám, majetkom a poniektorí i ku svojim snom, vytrvalým výkričníkom ku všetkému, čoho sme sa vzdali a čo sa nám v živote akosi vymklo, nepodarilo. Preto môžeme snívať a fabulovať, čo by bolo, keby.

Tentokrát je na rade režisér Matt Reeves, tvorca vynikajúcich, avšak veľmi prehliadaných blockbusterov, ako napríklad Cloverfield, Úsvit planéty opíc a Vojna o planétu opíc. Tieto snímky sú čo sa týka „veľkorozpočtových hollywoodskych trhákov“ na úrovni fanúšikmi uctievaného Christophera Nolana. Reevesove meno teda prisľubovalo opäť niečo nové a zaujímavé. A to sa aj splnilo. Reeves k minimalisticky pomenovanému „Batmanovi“ napísal spolu s Peterom Craigom aj scenár. Do hlavnej úlohy temného rytiera bol tentokrát pre veľa ľudí prekvapujúco obsadený Robert Pattinson. Po jeho boku sa v hviezdnom hereckom ansámbli objavili Jeffrey Wright, Zoë Kravitz, Paul Dano, Colin Farrell, John Turturro a Andy Serkis.

Film je naozaj krásnym individuálnym príbehom jednotlivca zastupujúceho celú generáciu. A nie jednu. Začína širokými farebnými zábermi na moderné mesto súčasnosti. Kreatívnym blednutím prechádza do minulosti a stráca na farbe. Tá sa na filmovom plátne stáva čierno-bielou symfóniou, spomienkou na osud malého Buddyho. Snímka disponuje mnohými zábermi na mesto. Kamera ho trpezlivo skúma a analyzuje aj vtedy, keď sa v zábere nenachádza žiaden hrdina a v deji sa takmer nič nedeje. Kontemplatívne sekvencie rozhodne nie sú samoúčelné. Majú jasný zámer. Divák má tak priestor premýšľať o tom, čo sa deje v životoch našich protagonistov. Takisto slúžia, ako čas na zotavenie sa z ťažkostí jednotlivých situácii, ktoré prežívajú.

Benedetta holandského režiséra Paula Verhoevena (Čierna kniha, Elle) pôsobí dojmom filmového umeleckého vyjadrenia, ktoré na dosiahnutie svojho cieľa – vzbudenie určitej naliehavo vyslovenej myšlienky, využíva na prvý pohľad povrchné, až konzumne „prázdne“ brakové prvky. Podobne ako vo svojich hollywoodských filmoch (Total Recall, Základný inštinkt) zdôrazňuje drastické a erotické rysy s provokatívnym predpokladom, že presne o tie divákovi ide pri pohľade na jeho film v prvom rade. Aby sa vzápätí bez obalu vyjadril nielen ku konaniam postáv vystupujúcich v príbehu, ale aj k divákovi a očakávaniam, ktoré ho motivovali Benedettu vôbec zhliadnuť. A čo to si od neho kriticky „schytá“ aj ľudská spoločnosť vo všeobecnosti, najmä vo chvíľach, keď si dovolí tvrdohlavo trvať na svojich skostnatených, často už neživotných hodnotách. Je jasné, že v prostredí kláštora môžu tak kontrastné motívy, ako sledovanie lesbického milostného vzťahu medzi mníškami pôsobiť až perverzne a Verhoeven sa v zobrazení explicitných sexuálnych scén nijako zvlášť nekrotí. Vlastne, ak by sa krotil, vyznela by celá jeho autorská výpoveď pokrytecky.

Film sa začína pohľadom na skupinku pytliakov na love, pričom z lovcov sa čoskoro stávajú lovení. Po tom, čo títo pytliaci pripravia o život niekoľko šeliem, ich totiž napadne jeden z preživších levov, pričom sa zdá, že sa v jeho prípade jedná o akt pomsty. V hneve následne šelma útočí na všetko ľudské v okolí. To netuší rodinka, ktorá sa práve v tomto čase vyberá na výlet po krásach juhoafrickej prírody. Je jasné, že stretnutie s rozzúreným predátorom bude pre nich smrteľne nebezpečné.

Postavy troch Svěrákových poviedok, Ruslan a Ludmila, Fotograf a Betlehémske svetlo, vychádzajú z reálnych impulzov spisovateľovej každodennosti. Rozhovor otca (Vladimír Javorský) so synom, stojacich na zastávke električky, si vypočuje z auta, keď čaká na zelenú. V lekárni obdivuje štíhle nohy lekárničky Vendulky (Tereza Ramba) a všimne si nesmelého mladíka. Toho rovnako zaujali rázne „sebaofuky“ chladnej krásky. Všetky postavy voľne pokračujú vo svojej literárnej existencii na stránkach jeho poviedok. Do tretice sa inšpiruje automechanikom (Ondřej Vetchý). Do jeho dielne prichádza s pokazeným autom a zaujme ho mužova dilema medzi dvoma zamestnaniami. Je i ambicióznym liečiteľom. Verí, že svoju pacientku zbaví choroby cibuľou a cesnakom. Nápaditou fabuláciou sa skromný mladý muž mení na démonického fotografa menom Mário (Vojtěch Kotek) a submisívne prosby o rande, odmietané v akejkoľvek forme, zmení odkazom na recepte. Čaká ju v bistre oproti lekárni. Trvá to dlho, ale rozčúlená Vendulka nakoniec príde. Všetko nasleduje podľa plánu a končí turbulentou scénou v posteľných kulisách. Nahé slečny na jeho fotografiách vystrieda jedna. Pózuje na nej nahá diva, zahalená len žehličkou, s káblom okolo krku. Je náročná a dominantná. Vyľakaný Rómeo s výhľadom na hrozivo monogamný vzťah jej píše list na rozlúčku a vzápätí ho dramaticky loví zo schránky. O svoj šťastnejší život sa v literárnom priestore spisovateľovej imaginácie uchádzajú i rodičia chlapca s downovým syndrómom. V roli matky asistuje otcovi Vladimírovi Javorskému matka Jitka Čvančarová. Od automechanikovho média žiadajú zdravého syna. Zázrak má však jednu podmienku. Dôjde k jeho nahradeniu iným chlapcom. To však matka nekompromisne odmietne.

Po Guadagninovej tvorbe dokumentárnych filmov a autorských, romantických drám, bol jeho ďalší projekt veľmi prekvapujúci. Guadagnino sa totižto nečakane vydal na cestu hororu a jeho vstupnými dverami bol mimoriadne ambiciózny, rovnomenný remake talianskej hororovej klasiky z roku 1977 režiséra Daria Argenta - Suspiria. Na rozdiel od Daj mi tvoje meno, bola Suspiria, aj napriek hviezdnemu obsadeniu, omnoho menej diváckym filmom. Išlo o vynikajúci artový horor pre náročnejšieho diváka, ktorý sa má potenciál stať delikátnou, kultovou záležitosťou skôr, ako celosvetovo uznávaným filmom. Guadagninovým najnovším projektom je opäť niečo, čo môžeme označiť ako horor. Filmy tohto talianskeho tvorcu sa ťažko žánrovo zaraďujú. Bones and All je inšpirovaný rovnomennou knihou z roku 2015. Scenár napísal David Kajganich, ktorý pracoval aj na Guadagninovej Suspirii. V hlavných rolách sa predstavili Taylor Russell, Timothée Chalamet a Mark Rylance.