Caravaggio (Riccardo Scamarcio) bol démonická osobnosť, podľahli mu ženy aj muži, bol to zhýralec, svoje dni trávil najmä v putikách, miloval prostitútky, ľudí na okraji spoločnosti - oni boli vlastne predobrazom jeho slávnych obrazov. Našťastie, ho ochraňovala v tom čase veľmi vplyvná rodina Colonnovcov, najmä Constanza Sforza Colonna (Isabelle Huppert) a jej syn Fabrizio (Davide Paganini), ale ochrannú ruku nad držal aj kardinál Del Monte (Michele Placido). Kardinál obdivoval jeho talent, ale zároveň si to nechcel rozhádať ani s cirkvou. Kým v pravú chvíľu vždy podala ochrannú ruku Constanza, zatiaľ si Michele užíval život s prostitútkami. Najznámejšia bola Anna Bianchini (Lolita Chammah), tá ukončila svoj biedny život utopením a nebol by to Caravaggio, aby ho jej mŕtve telo neinšpirovalo k nakresleniu škandalózneho obrazu. Ďalšou bola Lena Antonietti (Micaela Ramazzotti), ktorá bola pre neho Pannou Máriou, Keď vrchnosť spoznala v krásnom obraze padlú dievčinu, samozrejme, bol z toho obrovský škandál. Podobných prípadov bolo viac a keď k tomu prirátame jeho neustále bitky a roztržky vychádza obraz zhýralca, lenže ten zhýralec bol predovšetkým veľký umelec. Caravaggio bol v podstate veriaci, Evanjelium ovládal dokonale, len videl veci inak ako cirkev a vrchnosť. Nedokázal sa podriadiť pravidlám Tridetského koncilu, ktorý upravoval zobrazovanie sakrálnych námetov. Videl problémy sveta reálne, a tak sa ho snažil aj zobraziť. V tom čase žil aj Giordano Bruno (Gianfranco Gallo), ktorý skončil na hranici. Obaja boli vyhlásení za kacírov a vnímaním sveta mali k sebe veľmi blízko. Preto si režisér dovolil do príbehu pridať scénu, ako sa tí dvaja stretnú vo väzení. Nezakladá sa to na historických faktoch, ale poslúžilo na to, aby si mohli vymeniť názory a utvrdiť sa vo svojich pravdách.

V centre rozprávania heitmafilmu stoja predovšetkým mužskí hrdinovia, bezmocne čeliaci osudu a prechádzajúci skúškami odolnosti a viery, cnosťami skutočných mužov. Voči ním stojí nielen príroda, ale i společenská tradícia a doba. V tejto súvislosti sa, ako najvýraznejší reprezentant cituje film Bergkristall (Horský krištáľ) z roku 1949, režiséra Haralda Reinla známého najmä z cyklu o červenom náčelníkovi Vinnetuovi.

Pod nepríliš nápaditým distribučným názvom Šťastné a krvavé (originálny názov There´s Something in the Barn, teda „Niečo sa skrýva v stodole“, by bol priliehavejší) sa skrýva žánrovo pestrá koláž pohybujúca sa niekde medzi komédiou, hororom a rodinným filmom (i keď nás vulgarizmy rýchlo presvedčia, že film nie je určený detskému divákovi). Preto niet divu, že sa réžie ujal nórsky filmár Magnus Martens, ktorý vo svojej filmografii rád preskakuje zo žánra na žáner, a spojenie hororu a komédie mohlo ukázať jeho dobrú orientáciu v žánrovom filme.

Už pri prvých stretnutiach s cudzími ľuďmi, ktoré epizodicky stupňujú Lukášovo epické dobroružstvo, zisťuje, že ľudia nie úplne vždy konajú tak, ako hovoria. Nejeden nesebecký dobrák tak môže ich vinou skončiť potupne využitý a takmer „ošklbaný“ o všetko. Hlavný hrdina preto má čo robiť, aby neprajníkom vinou vlastnej naivity nenaletel a je mu podsunuté zdanlivo morálne pravidlo riadiace svet „niečo za niečo“. S pár rozprávkovými čarovnými rekvizitami a šťastným číslom sedem, podľa ktorého vždy posudzuje, či je preňho vôbec výhodné zapliesť sa do nejakej spolupráce so stretnutými neznámymi (napríklad naplnenie prázdneho žalúdka po navštívenej svadbe, či pohrebe), sa z neho stane odvážny šibal, hoci bez dostatku pokory. Zaslúžil by si ešte poučnú lekciu v duchu: „láska sa dáva a neočakáva nič na oplátku“. Od cigánskeho pouličného zabávača (Daniel Nekonečný) a jeho hladných siedmych dcér sa dozvie o krajine hojnosti, kde vraj v potokoch tečie mlieko a na stromoch rastú koláče. Aby nakoniec od jednej z pôvodných obyvateliek spomínanej krajiny ,Lucie, zistil, že domáci prišli o bájneho sedemrohého barana, čo pôvodne dohliadal na harmonický život všade naokolo. Muži, ženy a deti sú navyše od seba oddelení na opačných koncoch veľkého skalnatého pohoria. Z blízkeho jazera vyliezajú na povrch akési nebezpečné chápadlá a po okolí pobehuje banda Krkavcov (na čele s Reném Štúrom so švihom prednášajúcim svoje: „Krááá!“), čo chvíľami pôsobia ako dávni japonskí samuraji. A akoby tomu ešte nebolo dosť, Zubatá usiluje o Lukášov život pri každej možnej príležitosti, vyhrážajúc sa, že ak ho pre seba nezíska, dá výpoveď (!) s varovným úmyslom ukázať ľudstvu, aký otravný by bol život bez nej v úplne bezčasej večnosti...

V centre diania je Helena, ktorá trávila svoje detstvo s rodičmi v odľahlom prostredí močiarov a prakticky izolovaná od okolitého sveta. S večne zamĺknutou matkou si až tak nerozumela, no o to väčší bol vplyv jej otca, ktorému sa neustále túžila zavďačiť i napriek mimoriadne tvrdej výchove. Náhoda však chcela, aby to nevydržalo a že to bola viac než šťastná náhoda. Jej otec totiž bol totiž hľadaným únoscom a ona iba nedobrovoľným dieťaťom z matkinej strany. A hoci ho polícia vzala do väzby, z tej sa mu po rokoch podarilo utiecť, čo však Helenu, v tej dobe už matku a šťastne vydatú ženu, dokázalo vykoľajiť iba nakrátko. Pre ochranu svojho poctivo vybudovaného života a najbližších je totiž ochotná urobiť čokoľvek a ani na okamih neverí, že by jej otec mohol byť mŕtvy...