Viac z: Recenzie 2017

S najväčšou pravdepodobnosťou prichádza film v tento čas do kín vďaka minuloročnému obrovskému diváckemu a kritickému úspechu La La Landu a aj snímka v hlavnej úlohe s Hughom Jackmanom sa netají vysokými ambíciami. Tvorcovia pri jeho realizácii určite mali na mysli aj poškuľovanie po budúcoročných Oscaroch. Na tie nakoniec dôjde maximálne v nejakej technickej kategórii a bude to mať niekoľko konkrétnych príčin.

Stratený v džungli je vlastne klasická biografická dráma, aké divák môže v kinách vídať pomerne často. Silné ľudské osudy lákajú ako filmových tvorcov, tak aj divákov a punc atraktivity získavajú už len tým, že sa opierajú o skutočné udalosti. Samozrejme, v snahe dosiahnuť požadovaný efekt sa filmári nezriedka uchyľujú k väčšej dramatizácii zápletiek a poznáme aj prípady, keď si vypožičajú iba námet, či premisu a výsledok nemá s realitou veľa spoločného. Novinka Daniela Radcliffa je však trochu prekvapivo na opačnom póle a zo silného námetu neťaží ani zďaleka maximum.

Kto z nás si rád zaspomína na vynikajúceho Robina Williamsa či mladučkú Kirsten Dunst? Je pravdou, že v najnovšom pokračovaní sme od magickej stolnej hry pokročili k „namakanej“ hracej konzole schopnej pohltiť každého voľného hráča. Príbeh štvorice tínedžerov, ktorí sa stoj čo stoj snažia vymaniť zo zajatia detskej hry však ostáva rovnaký. S ubúdajúcimi virtuálnymi životmi postupne zisťujú, že táto sa hra iba nehrá. Musí sa prežiť…

Dej je takmer výlučne vystavaný na komparácii a protiklade oboch protagonistov. Borg vs. McEnroe. Pokojný – neurotický, utiahnutý – hlučný, nervózny vo vnútri – nervózny navonok… Borg (Sverrir Gudnason) dáva všetky emócie bokom, zatiaľ čo McEnroe (Shia LaBeouf) dáva aj najmenšie vyhodenie z emocionálneho normálu pocítiť okoliu. Borgov stoicizmus však nie je vlastnosť absolútna a stála. S pribúdajúcim tlakom sa mení na nepokoj, na strach zo zlyhania a sklamania. Pôvodná nervozita McEnroea sa začína čoraz viac zmenšovať. Stráca na intenzite. Vo chvíľach osamote mladý hráč dáva najavo svoj obdiv a rešpekt k o niečo staršiemu protihráčovi. Vidíme, že je pre neho obrovským vzorom a dôvodom, prečo začal trénovať a vypestoval si vášeň pre hru. Paradoxné je, že mladší z hráčov napokon ovláda svoje emócie s oveľa väčším prehľadom než jeho starší súper. Alebo je to iba zdanie?

Vianočný čas je totiž aj o snívaní o svetských veciach, ako napríklad šťastná a naplnená láska. Najklasickejšou a najobľúbenejšou kinematografickou vianočnou variáciou na tému láska je príbeh o Popoluške. Ten sa dá vyrozprávať skutočne rôznymi veľmi odlišnými a neobvyklými spôsobmi, pričom kostra príbehu musí ostať stále zachovaná. Ako sa stalo aj v prípade francúzskeho filmu s hviezdnym obsadením so slovenským distribučným názvom Madam slúžka.

Dej tentokrát bezprostredne nadväzuje na záver siedmej epizódy, v ktorom sa Rey (Daisy Ridley) na ostrove Ahch-To prvýkrát stretáva s legendami opradeným Jedi majstrom Lukom Skywalkerom (Mark Hamill). Veci však nejdú podľa plánu a Luke viniaci sám seba za vznik Kyla Rena vonkoncom nepomýšľa na návrat. Jediné to čom túži je zomrieť v tejto dobrovoľnej izolácii a je skalopevne presvedčený, že éra Jediov by mala definitívne skončiť. Ani samotní povstalci to medzičasom nemajú vôbec jednoduché. Prvý rád posilnený zničením centra Novej Republiky sa totiž chystá definitívne rozprášiť aj posledné zvyšky odboja. K tomu im má pomôcť i nová technológia, vďaka ktorej môžu sledovať povstalecké lode dokonca aj v hyperpriestore.

V prípade snímky Ocko je doma 2 je tento nemý úžas, ako som si ho pracovne nazvala, vyvolaný a podnietený práve a na (ne)šťastie bizarnosťou. A v spojení s týmto americkým filmom je dôležité pripomenúť si taktizovanie filmového priemyslu so žánrom práve prebiehajúcim sviatočným obdobím. V posledných rokoch sa vo filmovom priemysle intenzívnejšie prejavuje akási politika komerčných filmov, tematicky zameraných na medzinárodne uznávané sviatky a ich premiér naplánovaných v tomto období. Ocko je doma 2 nie je v tomto kontexte žiadnou výnimkou. Vianoce, Nový rok, Valentín, Deň matiek a iné celosvetovo oslavné dni sú perfektnou príležitosťou pre filmárov, ako dosiahnuť vysokú sledovanosť ich filmov, a zároveň mimoriadne výhodné pre produkčné spoločnosti, ktoré si takýmto spôsobom takmer stopercentne zaručia vysoký zisk. Len za posledné dva roky sme v slovenských kinách mali možnosť vidieť niekoľko filmov s tematikou Vianoc. Chaos na Vianoce, Vianočná  party, Santa je stále úchyl, či pokračovania minuloročných Matky  rebelky 2 a Ocko je doma 2 zaznamenali komerčný úspech. O tomto fenoméne či tradícii sa už nešepká iba v kuloároch svetovej produkcie, ale začína sa čoraz viac uplatňovať aj v českej a slovenskej produkcii. Okrem premiér obľúbených filmových rozprávok Anjel pána či Láska na vlásku sa v decembrových premiérach objavujú aj rodinné filmy a drámy Dočkáme sa Ježiška?, Tri želania aj Krídla Vianoc.

Predstavila sa ním v roku 2017 dokonca v súťaži na známom Sudance Film Festival. Ocenenie však získala iba kamera jej francúzského kameramana (Manuel Dacosse). Po jesennom uvedení na  slovenskom festivale Cinematic ho našim divákom predstavuje Asociácia slovenských filmových klubov. Protagonistkou filmu je šesťnásťročná Mifti, ktorá žije v Berlíne so svojimi dvomi staršími súrodencami, odmieta chodiť do školy, flámuje, experimentuje s drogami, alkoholom i sexom so ženami i mužmi, a je síce pôvabná i inteligentná, ale neuznáva autority a je nesmierne protivná. Postupne sa dozvedáme, že jej v trinástich zomrela mama a získala prvú sexuálnu lesbickú skúsenosť. Následne trpí psychickými poruchami, i keď si okolie myslí, že je iba lenivá. Vďaka nesmierne bohatému otcovi, ktorý dávno rezignoval na niečo ako výchova, nemá finančné či existenčné problémy, len sa venovať tzv. „hľadaniu samej seba“.  Rodina sa o ňu obáva, chce jej dajako pomôcť, podobne ako psychiatri, ale ona pomoc odmieta.

Je to trojica detí, ktorú čarovný deduško (Marián Slovák) za dobrý skutok odmenil tromi zázračnými želaniami – každého jedným. Dve deti svoje želanie premárnili a teraz sa všetko točí okolo toho posledného. Albert (Filip Antonio) musí bojovať, aby oň neprišiel, lebo jeho starší spolužiak z bohatej rodiny mu ho chce vyfúknuť, on sám sa však dosiaľ nerozhodol, ako ho najlepšie využiť, čo si vlastne želať. Film nakrútil český  režisér, herec a scenárista Vít Karas (1978),  známy predovšetkým svojou televíznou tvorbou. Ako režisér sa podpísal napríklad pod seriál Dokonalý svet z prostredia módy s Jurajom Kukurom, niektoré epizódy detektívneho seriálu Kapitan Exner či rozprávku Micimutr, kde sa prelína klasická rozprávka so súčasnosťou. Titul Tri želania bol pôvodne určený tiež pre televíznu obrazovku, až neskôr sa rozhodlo o jeho uvedení aj na plátna kín. Režisér hovorí, že  pre neho je to istý návrat  k filmom, akým bol hoci aj Pan Tau. Túto inšpiráciu priznáva aj pri postave  čarovného deduška, ktorý sa mení v istých okamihoch zo živého herca na drevenú bábku a prechádza celým príbehom.