Viac z: Recenzie 2017

Režiséra a scenáristu Paola Genoveseho (1966) poznajú aj naši diváci, jeho film Úplní cudzinci (2016) mal právom veľký úspech. Genovese však nie je nijaký začiatočník, debutoval s filmom Neapolské kúzlo (2002) a do vrelého prijatia Úplných cudzincov nakrútil ešte osem snímok, napríklad Kapela Santa Clausa (2010), Dokonalá rodina (2012, Už ste boli niekedy na Masiaci? (2015). No definitívne upozornil na seba až spomínanými „cudzincami“, v ktorom hlavnou rekvizitou bol mobilný telefón, ktorý rozkrútil sériu nedorozumení, právd  a najmä lží. Snímka patrí k filmom, ktoré si divák zapamätá a myslím si, že to bude prípad aj Miesta splnených prianí, ktorý je ešte rafinovanejší a ide viac do hĺbky ľudskej psychiky. A jedných dychom sa žiada dodať, že ak je scenár premyslený, presne vystavaný, dialógy neškrípu, stačí  jedna miestnosť, aby diváka dej zaujal a pohltil. Tak to bolo aj v prípade Úplných cudzincov, a tak je tomu aj pri tomto filme.

Komediálnu drámu, možno presnejšie trpkú komédiu, nakrútila dvojica Gastón Duprat (1968) a Mariano Cohn (1974), režiséri, kameramani a producenti, ktorí patria k najvýraznejším postavám súčasnej argentínskej kinematografie. Ústrednou témou ich hranej tvorby (začínali experimentálnymi snímkami, venovali sa aj televízii a dokumentárnym filmom) je umenie, tvorivý proces, úskalia kreativity, ako to dokladajú diela Umelec (2008) o ošetrovateľovi z domova dôchodcov, ktorý sa vypracuje na slávneho maliara, či Muž odvedľa (2009), v ktorom susedský spor prerastie do paranoickej posadnutosti. Hlavnou postavou filmu Vážený občan (2016) je spisovateľ Daniel Mantovani (Oscar Martínez, ktorého si pamätáme zo skvelých Divokých historiek). Film ho zachytáva v okamihu, keď z rúk švédskeho kráľovského páru preberá Nobelovu cenu za literatúru a svojou ďakovnou rečou privedie do rozpakov a svojím spôsobom aj urazí celé vážené publikum. Vysoké ocenenie totiž chápe ako záverečný akt literárnej činnosti spisovateľa, od ktorého sa už nič neočakáva. Pravdou je, že inšpirácia ho opustila, a tak prežíva svoje dni v izolácii modernej barcelonskej vily, odmietajúc všetky kontakty s vonkajším svetom, či už ide o rozhovory s novinármi, stretnutia s čitateľmi alebo spoločenské podujatia. Z letargie ho vytrhne až list z rodného argentínskeho mestečka Salas, ktorým ho pozývajú na návštevu a oznamujú, že mu chcú odovzdať titul „vážený občan“. Hoci Mantovani zo Salasu kedysi dávno doslova utiekol a už takmer štyridsať rokov žije v Európe, rodné hniezdo a jeho obyvatelia boli preňho neustálym zdrojom inšpirácie, a tak sa rozhodne skonfrontovať svoje spomienky so súčasnou realitou a podniknúť toto dobrodružstvo.    

Režijný debut hollywoodskeho herca Andyho Serkisa Nádych pre lásku je ukážkou toho, ako žiť svoj život naplno, aj napriek hendikepu. Film je založený na skutočných udalostiach Robina Cavendisha a jeho rodiny, od polovice 50. rokov, až do rokov 80 – tych. Dielo vzniklo na základe požiadavky producenta, ktorý je synom ústredného manželského páru. A tak vznikol príbeh plný lásky a ukážky toho, aké je to mať rodinu a priateľov, ktorí stoja za vami a pomáhajú vám. Hlavnú postavu si zahral hollywoodsky miláčik Andrew Garfield známy aj ako Peter Parker z filmov Amazing Spiderman.

Napriek tomu širšia verejnosť by určite mala problém reagovať pri fiktívnej ankete a odpovedi na otázku „Ktorý súčasný európsky artový tvorca je váš najobľúbenejší?“, minimálne v porovnaní so spomínanými menami minulosti. Jasnejšie odpovede by mohli priniesť iba pravidelní návštevníci filmových klubov. Grécky režisér Yorgos Lanthimos si už však dokázal po niekoľkých dielach vybudovať pevnú pozíciu vo fachu a vzhľadom na stále hviezdnejšie obsadenie jeho neortodoxných podobenstiev si ho všíma stále viac a viac divákov. Veci by mohlo na našej domácej pôde  pomôcť aj nasadenie do multiplexovej siete kín.

Rok 2043 a ľudstvo pomaly ale isto smeruje k svojej záhube. Zem sa totiž neustále preľudňuje a nepomáha ani riešenie v podobe geneticky modifikovanej potravy, ktorá má zabrániť hladomoru. Vláda je preto nútená prijať drastické opatrenia. Mať viac detí je zakázané a ktokoľvek okrem najstaršieho súrodenca je okamžite uspaný prostredníctvom kryokomory. Karen Settman sa narodí rovno sedem identických dcér a ťažký pôrod ju stojí život. Jej otec Terrance však dokáže celú situáciu utajiť a rozhodne sa vytvoriť systém, ktorý pomôže všetkým sestrám prežiť čo najdlhšie. Každá zo siedmich sestier je bezprostredne po narodení pomenovaná podľa jedného dňa v týždni, a to je aj jediný deň, kedy môže vychádzať von z apartmánu. Tam však prevezme univerzálnu identitu s menom ich matky. Takto to úspešne funguje približne tridsať rokov, avšak Pondelok sa jedného dňa nevráti domov...

Detské srdcia si však okamžite získala ich úspešná filmová verzia Paddington z roku 2014, ktorú nakrútil ako svoj druhý celovečerný film britský režisér Paul King, známy predovšetkým svojou scenáristickou a režijnou prácou pre televíziu. Tohtoročného pokračovania Paddington 2 sa autor literárnej predlohy nedožil. Skonal v lete. Nie však záujem o jeho malého hrdinu, ktorý údajne zdieľa i kráľovská rodina, presnejšie vojvodkyňa Kate a jej deti.

Je škoda, že aj niektoré neprvoplánové názvy zahraničných snímok dokážu prekladatelia pozmeniť tak, že aj keby sme k danému filmu nevideli trailer ani žiaden iný propagačný materiál, chtiac – nechtiac nám predsa len odhalia hlavnú myšlienku deja. Podobne je to aj so snímkou Život za život. Trailer i samotný preložený názov už divákovi napovedajú, o čo asi v toto filme pôjde. Dozvedáme, že mladý chlapec Simon mal, možno v oceáne, vážnu nehodu, kvôli ktorej jeho rodičia stoja pred ťažkým životným rozhodnutím. Vidíme aj potenciálnu prijímateľku jeho orgánu. Myslela som si, že najväčšou otázkou a morálnou dilemou snímky bude samotný proces hľadania správnej odpovede na otázku, či darovať orgány vlastného syna na záchranu iného človeka alebo nie. Tento moment však v rámci deja prichádza pomerne skoro, lepšie povedané na konci expozičnej časti snímky. Nebol to teda moment, keď sa príbeh končil. Práve naopak, ešte len začínal. Simonova nehoda a rodičovské rozhodnutia tvoria podklad pre rozohratie iného, diametrálne odlišného životného osudu.

Kým v doteraz najúspešnejšom filme autorskej dvojice Nedotknuteľní (2011) boli spoluhráčmi melancholický ochrnutý bohatý aristokrat a jeho opatrovateľ, bezočivý extrovertný recidivista tmavej pleti, v Sambe (2014) prisťahovalec zo Senegalu a francúzska manažérka so syndrómom vyhorenia, v snímke Kým nás svadba nerozdelí stoja vedľa seba a občas aj proti sebe šéf svadobnej agentúry Max Angély (Jean-Pierre Bacri) a kolektívny hrdina – personál jeho podniku, doplnený príležitostnými zamestnancami. Max je v zložitej situácii. Pociťuje únavu z tridsať rokov trvajúceho zápasu o klientov, ktorých rozmary občas nevládze akceptovať a vypení, ako to ukazuje úvodná scéna. Nároky, ktoré naňho kladie nesympatický egocentrický ženích, objednávateľ luxusnej svadby na zámku (Benjamin Lavernhe), sú priveľké a sem-tam nezmyselné. Navyše rieši svoje osobné problémy – manželskú i partnerskú krízu, pričom milenka, jeho podriadená Josiane (Suzanne Clément) sa ho snaží vyprovokovať k rozhodnému kroku bezuzdným flirtovaním s náhodnými mužmi priamo pred jeho očami. Hoci Max vyzerá prísne a občas dokáže poriadne zvýšiť hlas, v jadre je dobrák. Len preto dal príležitosť zarobiť si svojmu nemotornému švagrovi Julienovi (Vincent Macaigne), bývalému učiteľovi, ktorý ide všetkým na nervy neustálym opravovaním ich gramatiky a navyše v neveste Hélene (Judith Chemla) spozná svoju stratenú lásku, čo dáva nevhodne najavo. Max len z priateľstva zavolal nezamestnaného fotografa Guya (Jean-Paul Rouve), hoci je jasné, že aj tak bude každý svadobčan fotiť mobilom. Guy sníva o kariére vojnového korešpondenta, ale na svadbe, kde môže predviesť svoje schopnosti, ho zaujíma najmä pohostenie a flirt so svadobnou matkou (Hélene Vincent). Objednaná hudba, ktorá mala svojím repertoárom ulahodiť obzvlášť starším svadobčanom, odriekla účasť a náhradná kapela DJ Jamesa (Gilles Lellouche) nie je stavaná na decentnú zábavu a trpí velikášstvom svojho šéfa. A tým sa výpočet „nášľapných mín“, čo čakajú na Maxa a jeho podriadených, zďaleka nekončí, pričom pokazená jahňacina, ktorá mala byť hlavným chodom večere, je iba jednou z nich. Max vďaka dlhoročným skúsenostiam a veľkému organizačnému talentu všetky problémy pohotovo a invenčne rieši, no súčasne v ňom silnie predsavzatie skoncovať s biznisom i manželstvom.

Dvadsať filmových rokov ubehlo ako voda a deti dovŕšili vek dospelosti. Avšak, pre rodičov doba akoby sa zastavila a bola stále rovnaká. Na rozdiel od voľnomyšlienkárskych názorov mladej generácie, si poctivá rodičovská generácie zachováva svoju zdržanlivosť. Nečudo, veď doba socializmu neskončila. Práve naopak, intenzívne pokračuje ďalej. Štátna bezpečnosť číha na všetkých a nie len za každým rohom ulice má táto uznávaná inštitúcia nejakých kolaborantov. Na verejnosti sa každý uvedomelý občan vyjadruje vo všeobecne platných axiómach o socialistickom štáte. Aj záhradníctvo si drží „červenohviezdne“ dekórum. V súkromí si však antisocialisti nekladú servítku pred ústa. Otec učí najmladšiu dcéru satirické socialistické básničky, hrá kapitalistické piesne a deklaruje ideový odklon od oficiálne uznávanej politiky.