Román Petera Hellera Psie hviezdy vznikol v roku 2012 a v istom zmysle predpovedal pandémiu, ktorá prišla s koncom desaťročia. Tematicky zapadá do obdobných príbehov, ktoré 
už sú čitateľom, respektíve divákom filmových spracovaní postapokalyptických príbehov prežitia známe. Avšak robil to netradičným spôsobom a snažil sa najmä svojim naratívnym tónom vyhnúť žánrovým stereotypom. Na externalizovanej katastrofe záležalo menej, ako na psychickom rozpoložení rozprávača, prechádzajúceho jednak bolestivou stratou, jednak pokusmi nájsť dôvod na to, prečo vôbec ešte dýchať. Pričom práve introspektívny pohľad do duše spomínanej postavy – tlmočiacej dej zo svojej perspektívy - odhaľoval jej inšpiratívne spôsoby ako v danej situácií prežiť najmä psychicky, zatiaľ čo jeho spoločník sa zrejme narodil preto, aby obstaral fyzickú záchranu. Intímne poeticko-meditatívne stvárnenie, v ktorom strata nenarodeného dieťaťa je symbolickým zánikom budúcnosti, smrtonosná chrípková pandémia rok na to ani omylom „neprehluší“ žiaľ za zosnulou manželkou, ktorú Hig nie a nie emocionálne prepustiť – tá je totiž tou dominantnou apokalypsou príbehu. Po zuby ozbrojený Bangley dohliadajúci na celý perimeter letiska Erie je protagonistovým tieňom, spoločníkom s protikladným pohľadom na svet, ktorý ho významovo dopĺňa a zároveň, ktorého dopĺňa on sám. V kľúčovom momente, keď sa Higovým letom do Grand Junction obaja od seba oddelia, akoby každému ten druhý zostal znieť v hlave a dával rady v problematických situáciách.
Pes
reprezentuje to inštinktívne, prirodzené – vzor obom naznačujúci, že žiť sa dá aj bez ohľadu na koniec civilizácie, rovnakotak radovať sa z maličkostí. Psovi predsa nemá prečo záležať na tom, či nejaká apokalypsa nastala alebo nie. Kráčať lesom, loviť, rybárčiť, opravovať, čo sa ešte dá. Hľadať zásoby a časť z nich darovať tým, čo na hľadanie nemajú dosť sily. Lietať – z lásky, aj pre získanie potrebného nadhľadu. Venovať sa činnostiam, ktoré človek vždy miloval, pretože stále ešte môže. Útoky zdivočených, zúfalých Smrtiakov lačne hltajúcich, čo by kde ukoristili, je nákazlivým, bezohľadným nihilizmom narúšajúcim akúkoľvek ťažko dosiahnuteľnú harmóniu. Tak ako do výšky sa týčiaca skalná stena, ktorá láka k sebadeštruktívnemu nalietavaniu. Prekročenie bodu návratu, za ktorým už pilotovi nezostáva dosť paliva, aby sa mohol bezpečne navrátiť na miesto, odkiaľ vzlietol, nadobúda nové významové konotácie. Rovnako tak rádiový signál započutý niekedy pred tromi rokmi, lákajúci k odhodlanému životnému „skoku“. V prvom rade je však príbeh knihy o uvedomení si, že život nemá objektívny zmysel, následným oslobodením postáv od nikam nevedúceho hľadania k spásnej myšlienke, že je tento raz na nich, aby si svoj vlastný zmysel začali aktívne vytvárať. Kniha pracuje výhradne s náladami, myšlienkami a podstatne jemnejšími, humanistickými zvratmi, než býva z žánri postapokalyptických príbehov prežitia zvykom.
Snímka Psie hviezdy režiséra Ridleyho Scotta je dosť rozpačitou a vlastne aj v snahe o dôkladnú charakterizáciu postáv dosť 
skratkovitou adaptáciou inak zmysluplného, naliehavého, či inšpiratívneho textu Hellerovej knihy, prepožičiavajúcou si z nej základnú dejovú kostru, splošťujúcou jej existenciálnu symboliku a hlavne snažiacou sa prozaicky pristúpiť k jej špecifickej lyrike medzi riadkami. Adaptácií dominuje režisérov osobitý rukopis. Oduševnené, precítené vizualizovanie príbehu, v ktorom má každý jeden záber kamery Erika Messerschmidta svoju vlastnú náladu a žije si životom, ktorý ďalším novým, hoc aj ostrým strihom Sama Restiva a Claire Simpson len tak nezaniká. Spustošená scénografia miest bez života navrhnutá autorom výpravy Chrisom Seagersom, kostýmy Janty Yates visiace na vychudnutých protagonistoch a neraz až surrealisticky pôsobiace na zdivočených anonymných ľudských troskách opakovane usilujúcich narušiť ich perimeter, to všetko má svoju hmatateľnú pôsobivosť. O to viac, keď sa k obrazom melancholického blúdenia krajinou začnú ozývať nádherné, takmer do blue grass štýlu presahujúce melódie Harryho Gregson-Williamsa, kombinované so skladbami od Hozier, Van Morrisona, Caamp, či Jacka Nitzscheho.
Áno, nie úplne vždy všetko, čo funguje na úrovni textu knihy, funguje aj v audiovizuálnom stvárnení filmového jazyka. Téma knihy mohla byť pre producentov lákadlom, obzvlášť dnes v postpandemickom období a časoch veľkej názorovej polarizácie v 
politike na domácej, prípadne medzinárodnej úrovni, kedy sa skoro všetci boja a z hororu ako žánru vo všeobecnosti sa stal najefektívnejší nástroj na tlmočenie aktuálneho sociálneho komentára. Dystopické vízie pracujúce s motívmi apokalypsy a života po nej od pokračovaní, reinterpretácií a remakeov Planéty opíc (1967-2024), Noci živých mŕtvych (1968-2009), Šialeného Maxa (1979-2024), Ja, legendy (rovnomenný film z roku 2007, no pôvodná predloha Richarda Mathesona už z 1954), cez 28 dní / týždňov / rokov neskôr (2002-2026), či víziu ďalšej americkej občianskej vojny Kolaps (2024), až po televízne série Živí mŕtvi (2010-2022), The Last of Us (od roku 2023 do dnes) opäť nachádzajú ten správny tvorivý hlas, tak ako sa núkali čitateľom a divákom v čase predošlých historických kríz s použitím atómových bômb na ukončenie druhej svetovej vojny, následnou paranojou studenej vojny, vietnamskej porážke USA, v ére po udalostiach z 11. septembra 2001, tak dnes po pandémii Covid-19 a nebezpečného ignorovania medzinárodného práva na Ukrajine, v izraelsko-palestínskom konflikte, či útokoch USA vs. Irán.
Film v takejto konkurencií, bohužiaľ, pôsobí odvodene a recykluje naratívne trópy z citovaných titulov – hoci predloha ich existenciu síce uznávala, no našla si svoj špecifický a v niečom inovatívny hlas. Jej početné abstrakcie sa ale, zdá sa, ukázali byť pre producentov skôr nočnou morou. Scenár Marka L. Smitha a Christophera Wilkinsona je najslabšou stránkou Scottovho filmu až tak, že nostalgikom pripomenie režisérove rané neúspechy ako Ten, kto ma stráži (1987), prípadne Čierny dážď (1989), no na druhej strane ešte nie „katastrofy“ ako Biela smršť (1996), či G. I. Jane (1997). Zbavuje postavy viacerých významových vrstiev, konkretizuje, mení niektoré ich rozhodnutia a motivácie až tak, že neraz pôsobia mätúco alebo dokonca hlúpo. Filmového Higa akoby viac trápila strata psa, než manželky. Jeho obdivuhodný spôsob, ako si udržať psychiku v kritickej chvíli je zásadne zredukovaný a v porovnaní s pesimistickým Bangleym pôsobí naivne a nezrelo. Prekročenie bodu návratu s množstvom paliva v lietadle prestáva byť v deji relevantné. Záverečné dejstvo tým tak trochu prichádza o zmysel. Navyše, aby scenár tento chýbajúci naratívny zmysel vykompenzoval, predstavuje úplne novú postavu – výstredne psychotickú letušku Darlene (Allison Janney), aby aj antagonisti získali potrebný 
hlas. Avšak – hoci je scéna s ňou absurdne zábavná – je to umelý prídavok, ktorý sa k deju pôvodnej predlohy vôbec nehodí.
Príbeh Scottových Psích hviezd je prerozprávaný zmysluplne „len“ na úrovni konkrétnych scén. Divák však v jednotlivostiach môže nájsť vždy niečo zaujímavé, pútavé. Osloví najmä milovníkov psov a tých, ktorí by v postapokalyptickom príbehu zrejme neočakávali niečo ako melodramatickú romancu medzi zábleskami efektívne zrealizovaných akčných scén. Ako celok je však film rozporuplný, čo je veľká škoda, pretože pri svedomitejšom adaptovaní knihy, by taký byť nemusel. Ak divák niečo skutočne ocení a možno sa k tomu v náladovom rozpoložení bude aj opakovane vracať, budú to najmä scény melancholického blúdenia a hľadania životného nadhľadu v leteckých scénach. Tam je Ridley Scott ako doma.
Psie hviezdy (The Dog Stars), USA , 2026
Dĺžka: 118 minút
Réžia: Ridley Scott
Predloha: Peter Heller (kniha)
Scenár: Mark L. Smith
Kamera: Erik Messerschmidt
Hudba: Harry Gregson-Williams
Casting: Kate Rhodes James
Strih: Sam Restivo, Claire Simpson
Zvuk: Joe Fletcher, Rob Prynne, Matthew Collinge, Paul Massey
Scénografia: Chris Seagers, Alex Santucci, Alessandra Querzola
Masky: Luigi Rocchetti, Luca Mazzoccoli, Maria Solberg Lepre, Elisabetta De Leonardis, Stefano Nigro, Fosca Giulia Tempera
Kostýmy: Janty Yates
Produkcia: Ridley Scott, Michael Pruss, Mark L. Smith, Cliff Roberts
Hrajú: Jacob Elordi, Margaret Qualley, Josh Brolin, Guy Pearce, Allison Janney, Benedict Wong, Ewen Bremner, Sam Spruell, Sai Bennett, Sebastian Rokison-Woodall, Alara-Star Khan, Brendan O'Rourke, Mario A. Estrada Sanchez, Kyshan Wilson, Roger Jean Nsengiyumva
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 27. augusta 2026
Foto: CinemArt SK