Viac z: Recenzie 2012

Bajkonur nakrútil nemecký režisér Veit Helmer (1968), ktorý sa do povedomia divákov i odbornej kritiky zapísal predovšetkým svojím debutom Tuvalu (1999). Je to názov tichomorského súostrovia, ktoré je pre hrdinov diela – Antona a jeho slepého otca zasľúbenou krajinou. Žijúc v pivničných priestoroch zanedbaných kúpeľov, priamo pod niekdajším bazénom, snívajú o mori a Antonovom poste námorného kapitána. Ľahko kolorovaný čiernobiely obraz a absencia bežných dialógov prispeli k výnimočnosti snímky. Brána do neba (2003), druhý Helmerov celovečerný hraný film, je modernou rozprávkou z frankfurtského letiska, čím pripomína známy americký Terminál. Absurdistan (2008), odohrávajúci sa v bližšie neurčenej dedinke uprostred púšte, je groteskným podobenstvom o „vojne pohlaví“ (spomeňme si na Aristofanovu Lýsistratu) kvôli nefunkčnému vodovodu. Aj Bajkonur sa odohráva v malej osade neďaleko slávnej vesmírnej stanice, odkiaľ štartovali na svoju púť ku hviezdam Gagarin i Tereškovová, ako to pripomínajú úvodné metre filmu. Obyvatelia dvoch súperiacich dediniek sa živia tým, čo im spadne z neba. Zvyšky kozmických zariadení zbierajú a vymieňajú za konzervy s dávno uplynulou dobou spotreby. Tu žije a sníva svoj sen o vesmírnej kariére mladý muž Iskander Orinbekov prezývaný Gagarin, zanietený rádioamatér. Túžba, povzbudzovaná blízkosťou kozmodrómu, ešte zosilnie, keď odtiaľ odštartuje vesmírna turistka, pôvabná Francúzka Julie Mahé. Modul, ktorý ju má dopraviť späť na Zem, stratí spojenie s riadiacim centrom a jeho šťastným nálezcom sa stane Iskander. Keďže zákon predkov káže, že všetko, čo ti spadne z neba, si môžeš nechať, mladík sa s radosťou podvolí dávnej tradícii...

Ide o tretí celovečerný film českého režiséra a scenáristu Marka Najbrta (1969). Absolvent Fakulty sociálnych vied na Karlovej univerzite a dokumentárnej réžie na FAMU v Prahe začínal v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia  ako scenárista a režisér série audiovizuálnych projektov. Zaujali napríklad multimediálne predstavenia Balkóny (1994) či Sedm splněných snů (1996-1997) v pražskom divadle Archa. Ale domáci a i medzinárodný  úspech  mu priniesli celovečerné filmy: V roku 2004 debut Mistři (3 České levy a ďalšie ocenenia) a v  roku 2009  film Protektor (6 Českých levov a ďalšie ocenenia). Podobne ako pri nich, aj v prípade Polského filmu, sa pod výsledok podpísal nielen ako režisér, ale aj  ako jeden zo scenáristickej trojice s Robertom Geislerom (1969) a Benjamínom Tučekom (1972).

Kaurismäki ho nakrútil podľa vlastného scenára na základe románovej predlohy francúzskeho spisovateľa Henriho Murgera Obrazy zo života bohémy, ktorá vychádzala na pokračovanie v roku 1851 a inšpirovala aj vznik Pucciniho slávnej opery Bohéma. Uverejňovanie románu na pokračovanie nespomínam náhodou – aj Kaurismäkiho film je radom krátkych epizód zo života troch mladých parížskych umelcov, často oddelených zatmievačkou. Sú však zoradené chronologicky, od zoznámenia maliara Rodolfa, ilegálneho prisťahovalca z Albánska, spisovateľa Marcela Marxa a hudobného skladateľa Schaunarda, až po smrť Rodolfovej životnej lásky Mimi. Scenárista a režisér zostáva aj v tomto filme z roku 1992 verný svojej ústrednej téme – zobrazovaniu ľudí na okraji spoločnosti, no jeho dielo bez exaktného časového zakotvenia nie je kritikou dobových sociálnych pomerov, skôr oslavou lásky a chlapského priateľstva priam mušketierskeho typu: Všetci za jedného, jeden za všetkých.

Podpísal sa pod ňu trojnásobný držiteľ Oscara, známy americký režisér a scenárista Oliver Stone (1946). Už samotný život tohto rodáka z New Yorku by si zaslúžil filmové spracovanie. Veď napríklad bojoval  a bol ranený vo Vietname, pracoval ako taxikár i poslíček, bral drogy a podobne. Ako filmár je oslavovaný i zatracovaný,  jeho  rôznorodé opusy vyvolávajú  rozporuplné diskusie, ale vždy sú istou udalosťou. Stačí spomenúť  hoci aj  tituly ako sú Čata (1986),Wall Street (1987), Narodený 4.júla (1989), J.F.K.(1991), Doors (1991) Takí normálni zabijáci (1994), Nixon (1995), Alexander Veľký (2004) či Wall Street: Peniaze nikdy nespia (2010).Vo filme Divosi sa v podstate vracia k svojim obľúbeným témam: konšpirácia, násilie, zložité rodinné vzťahy, boj o moc, súboj dobra a zla v ľudskej povahe a podobne.

Hoci to nie vždy priznávame aj u nás je len málo ľudí, ktorých politika vôbec nezaujíma. V súčasnej etape vývoja spoločnosti to ani nie je možné – politici a ich rozhodnutia ovplyvňujú každodenný život ľudí viac, ako by sme si želali.  Pohľad do zákulisia tejto činnosti vzbudzuje prirodzenú zvedavosť, ktorú naše médiá uspokojujú iba čiastočne. Preto treba privítať hoci aj zahraničný film, ktorý sa podujal otvorene ukázať mechanizmus fungovania politiky, v základných črtách zrejme zhodný s mnohými ďalšími krajinami vrátane našej.

V expozícii filmu sa ocitáme v roku 1815 keď známy vedec Georges Cuvier – anatóm, prírodovedec a paleontológ - prednáša v parížskej Kráľovskej lekárskej akadémii o vývoji druhov na vymodelovanom tele africkej ženy a podľa tvaru lebky a iných pozoruhodností konštatuje, že je vývojovým stupňom medzi opicou a človekom. Modelom bola Saartjie Baartmanová, ktorá sa narodila asi okolo roku 1790 ako otrokyňa v dnešnej Juhoafrickej republike, neskôr vystupovala pod menom Sarah. Pochádzala z kmeňa Khoikhoiov, a tých Holanďania nazvali Hotentóti. K menu Cuviera sa viaže aj rozdelenie ľudstva do troch druhov. Podľa jeho teórie bola najcennejšia biela rasa, potom nasledovala žltá a za najmenejcennejších považoval čiernych. Vyše 150 rokov sa v parížskom Prírodovedeckom múzeu (Musée de l´homme) vystavoval jej mozog, genitálie a kostra, lebo ženy z jej kmeňa mali nadmerne vyvinutú zadnú časť a pysky ohanbia. Na dlhé roky sa na ňu zabudlo až v roku 1994 požiadal Nelson Mandela o vydanie jej pozostatkov. V roku 2002 mu Francúzi vyhoveli a Saartjie bola s veľkou pietou pochovaná v rodnej zemi. Toľko historické fakty.No o jej strastiplnom živote sa veľa nevie, ale Kechiche sa jej príbeh o ponížení, strate ľudskej dôstojnosti, klesnutiu až na dno svojich možností, snažil až príliš naturalisticky zrekonštruovať. Musím priznať, že dosiahol svoje, osud africkej slúžky naozaj otrasie každým, kto si film pozrie. Ba ani sa nechce veriť, že ľudia dokážu byť tak zlí, oplzlí a hlúpi.

Do ostrej paľby názorov sa dostala i základná faktúra príbehu, situovanie do začiatku 50. rokov, keď bolo komunistické ministerstvo vnútra a jeho policajné zložky  už plne pod kontrolou novej moci a jej moskovského velenia. Hlavná postava, kapitán Hakl (Ivan Trojan) vykazuje pri vyšetrovaní vlámania a následných vrážd  nielen profesionálne, ale aj ľudské kvality a vzpiera sa pokusom o manipuláciu celého prípadu. Film je však napriek týmto negatívnym súdom nominovaný za ČR na Cenu americkej filmovej akadémie Oscara.

David Frankel nie je u nás neznámy. Že sa v medziľudských vzťahoch vyzná a rád sa zaoberá intímnymi problémami medzi mužom a ženou svedčí aj fakt, že je podpísaný pod šesť epizód obľúbeného televízneho seriálu Sex v meste. Divákov kinofilmov si však získal snímkami Diabol nosí Pradu a tých, ktorí majú radi zvieratá zasa rozcitlivel filmom Marley a ja. Druhá šanca je príbehom o 31-ročnom manželstve, deti odrástli a v dome panuje city zabíjajúci stereotyp. Každé ráno milujúca manželka pripraví svojej polovičke opekanú slaninu s vajíčkami, manžel ju pri čítaní novín prehltne, letmo pozdraví a odchádza. Spálne majú oddelené, k intímnym stykom už roky nedošlo. Inak je to pre všetkých usporiadané manželstvo, čo si myslí aj manžel Arnold (Tommy Lee Jones). Lenže Kay (Meryl Streep) to nestačí. Chce svojho muža späť, chce rozdúchať oheň už v zhasínajúcej pahrebe. Každodenná rutina ju ubíja, trpí, je nešťastná, túži po láske a čo je pre ňu najdesivejšie nechce nikoho iného len svojho muža. Tak sa teda pokúsi o nemožné a zo svojich úspor zaplatí uznávanému manželskému sex poradcovi v mestečku Great Hope Spring v štáte Maine týždenné poradenstvo. Problém je len v tom, ako tam ufrflaného Arnolda dostať. Manžel si totiž dostatočne neuvedomuje, že aj jemu niečo v tomto vzťahu chýba, ma pocit, že sa jeho žena trochu zbláznila. No nakoniec sa dá predsa len prehovoriť. Terapeut Dr. Feld (Steve Carell) donúti oboch svojskými metódami, aby prehodnotili svoj vzťah. Nemá ich za beznádejný prípad, vidí, že k sebe ešte čosi cítia, ale odišli od seba, najmä Arnold, až príliš ďaleko. Sám nevie prečo a ako sa to stalo. Kým Kay je ochotná sa podrobiť terapii, Arnold sa bráni zubami – nechtami. Považuje terapeuta za šarlatána, no o manželku nechce prísť, a preto útrpne znáša vŕtanie sa v jej a jeho pocitoch. Dr. Feld je však spokojný, vie kam to všetko smeruje a z cesty späť treba odpratať nejeden balvan.

Trenčianska  rodáčka Iveta Grófová (1980) je absolventkou  Ateliéru animovanej tvorby (2004) a Ateliéru dokumentárnej tvorby (2006) na Vysokej škole múzických umení. Režírovala krátke dokumenty Aspoň, že tak (2003), Politika kvality (2005) Nazdar partička (2005), Gastarbeiteri (2007) a krátky  animovaný film Bolo nás 11 (2004). Svoj  celovečerný debut  Až do mesta Aš (2012) začala nakrúcať pôvodne  tiež ako dokument s neherečkami,  ale  postupne si vraj uvedomovala (film vznikal prakticky skoro šesť rokov), že  prijateľnejšia bude hraná podoba výpovede o Dorotke z východného Slovenska, ktorá odíde za prácou do českého mestečka Aš na nemeckých hraniciach. Hovorí, že hľadala odpovede na otázku, čo spôsobilo jej zmenu a za najdôležitejšie považovala „čo najautentickejšie zachytiť motivácie  dievčaťa z tohto prostredia k drsným životným rozhodnutiam, ktoré sa na povrchu môžu javiť ako nemorálne.“