Viac z: Recenzie 2012

Cesta na Mesiac patrí k základným dielam  filmovej histórie. Niet filmovej  učebnice, kde by nebola o nej zmienka. Lenže raz vidieť je naozaj viac než stokrát čítať. I tak je to však zvláštny zážitok vidieť očami dnešného diváka nemý film z roku 1902, ktorý trvá iba štrnásť minút. Opus vychádza z vedeckofantastického románu Julesa Verna. Skupina vedcov sa po vášnivej hádke  a následnej stávke rozhodne  nechať vystreliť na Mesiac v náboji obrovského kanóna. Mimochodom, záber Mesiaca v podobe tváre, ktorej z oka trčí spomínaný náboj, bol istý čas  hitom. Druhý inšpiratívny zdroj – román H.G.Wellsa  privádza na plátno tamojších obyvateľov  Selenitov, ktorí  nie sú nadšení myšlienkou, že by Pozemšťania Mesiac kolonizovali a bránia sa pred nezvanými  a násilníckymi hosťami oštepmi. Vedci  uniknú v kabíne náboja – teraz za pomoci  padáka - do  pozemského mora. Záverečná scéna – na Zemi ich všetci nadšene vítajú a oslavujú.  

Terry Jones (1942) vyštudoval literatúra v Oxforde, ale najviac ho lákalo divadlo. V roku 1969 sa stal zakladajúcim členom skupiny Monty Python, ktorá pre BBC nakrútila vyše 40 skečov. Herec, scenárista, autor hudby a režisér nakrútil Terrym Giálliamom film Monthy Python  a sv. Grál.  Pod ďalšie dva filmy, Život Briana a Zmysel života, sa podpísal už sám. Život Briana nakrútil v roku 1979 a bol z toho veľký škandál. Proti filmu protestovali všetky náboženské hnutia, vrátane židovských, a vraj si Monty Pythonovci žartovne pripisovali zásluhu na tom, že sa im ich po 2000 rokoch podarilo konečne zjednotiť. V Anglicku sa film premietať nemohol, v Írsku trval zákaz osem rokov a v Nórsku jeden rok. Vo Švédsku ho inzerovali sloganom: Je tak smiešny, že ho v Nórsku zakázali. Zbytočne členovia skupiny protestovali a vysvetľovali, že nechceli útočiť na vieru, len na súčasné praktiky náboženstiev, šumy okolo filmu neprestávali. Dnes, s odstupom času (aspoň dúfam), sa na brilantnej satire o nedobrovoľnom Mesiášovi Brianovi a vynikajúcich hereckých výkonoch všetkých šiestich Monty Pythonovcov, už len dobre bavíme.

Mená Jean-Pierre Dardenne (1951, pôvodne herec) a Luc Dardenne (1954, vyštudovaný filozof) sú najmä v Európe značkou vysokej kvality. Od konca 70. rokov nakrúcajú spoločne autorské filmy, zamerané predovšetkým na mladých ľudí z okraja spoločnosti. Ich sociálno-psychologické drámy Sľub (1996), Rosetta (1999), Syn (2002), Dieťa (2005), Mlčanie Lorny (2008) a Chlapec na bicykli (2011) pravidelne súťažia na canneskom festivale, kde rovnako pravidelne získavajú ceny, Rosetta a Dieťa Zlatú palmu, najnovší film Veľkú cenu poroty ex aequo so snímkou Stalo sa raz v Andalúzii tureckého režiséra Nuri Bilge Ceylana ( a navyše Európsku filmovú cenu za najlepší scenár a nomináciu na Zlatý glóbus pre najlepší zahraničný film).

Iránsky režisér , scenárista  a producent Asghar Farhadi (1972) začal nakrúcať filmy na 8 mm a 16 mm kameru  ešte ako člen  spoločnosti mladých filmárov vo svojej rodnej provincii Isfahán. Neskôr  písal hry a scenáre pre televíziu. Študoval filmovú a divadelnú  réžiu na Teheránskej univerzite, ktorú absolvoval v roku 1998. Svoj prvý celovečerný hraný film Tanec v prachu nakrútil v roku 2003. Nasledovali Krásne mesto (2004), Ohňostrojová streda (2006) a O Elly (2008): Všetky tituly sa stretli s ohlasom na rôznych medzinárodných filmových festivaloch  a za posledný získal Strieborného medveďa za Najlepšiu réžiu na Berlinale. Ale až jeho piaty film – rodinná dráma  Rozchod Nadera a Simin (2011) oslovil kritiku i divákov naozaj na celom svete.

Jeden z najúspešnejších kanadských režisérov, o ktorom vyšlo už niekoľko kníh, výraznejšie upozornil na seba až filmom Rabid (1977), hitom sa však stal film Skenery, patriaci do žánru hororov a fantasy filmov. Potom už nasledovali celosvetovo uznávané snímky ako Mŕtva zóna, Mucha, Nahý obed, Príliš dokonalá podoba, Pavuk, Crash, eXistenZ, Dejiny násilia Prísľuby z Východu, v ktorom hrali Viggo Mortensen a Naomi Watts. V buducom roku má v pláne nakrútiť pokračovanie  Prísľubov z Východu. Pred filmom Cosmopolis ešte nakrútil v roku 2011 Nebezpečnú metódu, v ktorom opäť dal príležitosť Mortensenovi v úlohe Sigmunda Freuda, ktorému prihrávali Kiera Knightley, Michael Fassbender a Vincent Cassel. Cosmopolis je zatiaľ jeho posledným filmom.

Taliansky režisér, scenárista, filmový kritik a pedagóg Daniele Vicari (1967) sa vo svojom piatom celovečernom hranom filme pokúsil o rekonštrukciu udalostí z júla 2001. Nevieme, či film, ktorý tohto roku predstavil na medzinárodných festivaloch v Berlíne a Karlových Varoch, je dokumentárne presným zobrazením masakry, ktorú zatienil až septembrový útok na newyorské „dvojičky“, ale rozhodne sa tak tvári. Do talianskeho Janova vtedy prišli nielen najvyšší reprezentanti ôsmich najbohatších krajín sveta, ale aj prevažne mladí odporcovia globalizácie so svojím opakovaným, avšak pomerne neurčitým heslom Spravodlivosť pre všetkých. Pokojné protesty takmer tristotisícovej masy demonštrantov narúšali anarchisti združení v Čiernom bloku, ktorí ako zvyčajne rozbíjali výklady, prevracali a zapaľovali autá aj inak strpčovali život miestnym obyvateľom, ktorí zrejme svoj nesúhlas s takýmto konaním vzťahovali na celé Globálne fórum. V tejto situácii polícia, v snahe ukázať svoju rozhodnosť a akčnosť, pod zámienkou vyhnania anarchistov zaútočila o polnoci na školu Diaz, kde spali pokojní demonštranti, medzi nimi (aspoň vo filme) aj novinári a ľudia, ktorí si nezohnali iný nocľah. Po brutálnom dvojhodinovom útoku tristo policajtov skončili takmer všetci dočasní obyvatelia školy so zraneniami, niektorí s ťažkými v nemocnici. Tým sa to však nekončilo. Nasledovalo vypočúvanie na policajnej stanici, ktoré bolo skôr ponižovaním, psychickým a fyzickým týraním zadržaných demonštrantov. Keďže isté informácie o policajnom zákroku presiakli na verejnosť, polícia, v snahe zatušovať jeho pravú podobu, nielenže vyrobila falošné dôkazy o nájdených výbušninách v škole, ale prostredníctvom policajných vyhlásení a vystúpení politikov v ústretových médiách ďalej manipulovala s verejnou mienkou.

Jan Hřebejk (1967) začínal ešte počas štúdií na FAMU krátkometrážnymi filmami a pracoval aj pre televíziu, ale výraznejšie upútal na seba filmovým muzikálom Škalí léta. Čoskoro v roku 1999 prišli do kín Pelíšky, ktorými si definitívne získal divákov i filmovú kritiku. O rok neskôr nasledoval film Musíme si pomáhat, ďalej mimoriadne úspešné snímky Pupendo a Horem pádem. Nemenej pozitívne bol prijastý aj titul  Kráska v nesnázích a v roku 2009 Kawasakiho růže (dva České levy pre Danielu Kolářovú a Ladislava Chudíka). Pred snímkou Svätá štvorica nakrútil vlani film Nevinnost. Skoro za každý film získal niekoľko Českých levov azda najviac päť za snímku Musíme si pomáhať. Jeden z najpopulárnejších českých spisovateľov Michal Viewegh (1967) sa môže pochváliť, že úspešného sfilmovania sa dočkali jeho Báječná léta pod psa, Výchova dívek v Čechách, Účastníci zájezdu, Román pro ženy, Případ nevěrné Kláry a Román pro muže. Svätá štvorka je však prvý film, ktorý nevznikol podľa jeho knižnej predlohy, ale napísal len jeho scenáristickú podobu. Pre Wiewegha je komediálny žáner a trochu nadľahčený prístup k témam bytostne vlastný, Hřebejk má dve polohy a potreboval zrejme, najmä po Kawasakiho ruži, nutný odpočinok od vážnych tém, a tak sa po rokoch opäť vrátil ku komediálnemu žánru. A s ľahkosťou jemu vlastnou, bez moralizovania, odsudzovania a hľadania východísk, sa podujal vyrozprávať príbeh, ako si dve manželské dvojice, u ktorých vášeň a sex dávno vypršali, nájdu spôsob, ako ho znovu oživiť.

Fantázii sa medze nekladú a zabrzdiť ju v prípade Vuorensolu by bolo takmer nemožné. V prípade človeka, ktorý sa tak rád hrá a pritom dokáže vtiahnuť do hry, akákoľvek je absurdná, aj ostatných, by bol tento pokus hriech. Fantáziou je už samotný fakt, že na konci druhej svetovej vojny sa značnej skupine nacistov podarilo utiecť na Mesiac, a to na jeho odvrátenú stranu, aby tam vychovávali ďalšie generácie a neskôr sa mohli vrátiť na matičku Zem. Na čo iné, ako šíriť nacistickú ideológiu a ovládnuť svet. Píše sa rok 2018 a čo čert nechcel na Mesiaci pristane americký lunárny modul blízko nemeckej tajnej základni s Jamesom Washingtonom (Christopher Kirby). Dovtedy na základni učiteľka Renate Richter (Julia Dietze) pokojne vyučuje detičky nacistickej propagande, Klaus Adler (Götz Otto) má v úmysle oženiť sa ňou, lebo ich detičky budú krásna čistá rasa a tajne túži  uchmatnúť  moc mesačnému fürerovi Wolfgangovi Kortzfleischovi (Udo Kier). Nečakaný príchod Američanov, navyše jedného černocha, rozkrúti celú mašinériu a plánová invázia na rodnú planétu sa urýchli. Horúčkovité prípravy na ovládnutie Zeme v mnohom závisia aj od práce Renatinho otca Doktora Richtera (Tilo Prückner), neodškripiteľne výzorom pripomínajúceho Alberta Einsteina. V USA zasa vládne prezidentka (Stephanie Paul), udržujúca sa najmä v kondícii cvičením a tužiaca po znovuzvolení, ale všetko podstatné necháva na všetkými masťami mazanú Vivian Wagner (Peta Sergeant). Vivian, viac ako hrozba z príchodu nacistov, upúta statný Klaus Adler a nebyť jeho odmietavého postoja možno by všetko dopadlo inak. Pomsta ohrdnutej ženy nemá hraníc. Jedna sa chce pomstiť Klausovi, druhá považuje vojnu za najlepší prostriedok byť znovu zvolená za prezidentku, a tak boj o nadvládu môže začať. A bude to kuca paca i  zábava...

Úspešný scenárista akčných filmov Tony Gilroy  (Dolores Claiborne, Armageddon a trilógia o Bourneovi) nie je však ani ako režisér neznámy. Pod jeho taktovkou vznikli filmy ako Michael Clayton a Dvojitá hra a Bournov odkaz je zatiaľ jeho tretia snímka v role režiséra. Kým predošlé filmy, najmä Michael Clayton, boli veľmi úspešné, špionážny thriller Bourneov odkaz sa k ním veľmi nepriblížil. Ako som už spomenula samotný Jason Bourne, ktorého hral Matt Damon, sa vo filme neobjaví, príbeh nadväzuje na fakt, že v predošlých dieloch, napriek tomu, že sa Jasonovi spomienky len pomaly vybavovali, prišiel na špinavú hru šéfa tajných operácii Erica Bayera. Byer (Edward Norton) by bol nerád keby pravda o tajnom programe Outcome vyšla najavo, a tak sa snaží zahladiť po ňom stopy. Lenže nie všetkých agentov, posilnených rôznymi preparátmi, sa dá rýchlo poslať na druhý svet. Jedným z nich je muž menom Aaron Cross (Jeremy Renner). Prvá sekvencia filmu je efektná. Aaron vypláva z ľadovej vody jazera na Aljaške, neskôr si poradí so svorkou vlkov a odstrelí lietadlo, ktoré po ňom pátra. Ako sa tento neporaziteľný nadčlovek, zrejme geneticky upravené vírusy, ktorými ho kŕmia, sú mimoriadne účinné, preplazí bez ujmy cez štíty hôr do centra diania, dostane človeka aj s veľkou fantáziou do nemého úžasu. Crossovi totiž dochádzajú lieky, je na nich závislý a potrebuje ďalšie dávky. A po tomto efektnom úvode Byer a jeho „melody boys“ neúnavne do aleluja diskutujú, čo robiť, ako sa tohto chlapa zbaviť. Obrazy sa striedajú, úvahy a alternatívy rozhodnutí sa menia z minúty na minútu, dej sa rúti dopredu a do polovice filmu je to nuda bez fantázie. Prvý raz som si overila, že aj prekotne rútiaci sa dej môže unavovať. Našťastie, je tu aj ďalšia ohrozená osoba v podobe vedkyne Marty Sheringovej (Rachel Weiss), ktorá tiež príliš veľa vie. Obidvom im ide o život a nemajú inú možnosť, ako spojiť svoje sily, a tak sa stávajú neosobní ľudia osobnejšími a divák sa do istej miery môže s nimi stotožniť. Môže s nimi sympatizovať a prežívať ich boj o záchranu. To sa však stane asi len v druhej polovice vyše dvoch hodín trvajúcej snímky.