Božská, bláznivá, dekadentná, exaltovaná, zbožňovaná i nenávidená, no predovšetkým Sarah Bernhardt, vlastným menom Henriette – Rosine Bernhard (1844 -1923), bola veľká herečka. Čokoľvek sa o nej povie je pravda. Od detstva bola posadnutá smrťou, už ako 15 - ročná si obstarala truhlu a často v nej aj spávala, milencov vraj mala toľko ako je na nebi hviezd, rada sa tých chválila, bola však aj mecenáškou umenia, pomáhala mladým autorom, podporovala Alsonsa Muchu, Emila Zolu, Victora Huga, Alexandra Dumasa, Edmonda Rostanda, SachuQuitryho, Alfreda de Musset a mnohých iných. Jediného syna Mauricea mala vraj s belgickým princom Henrim de Ligne. Manželom jej bol herec gréckeho pôvodu Jacques Donal, ktorý okrem toho, že jej bol neverný bol navyše aj morifinista a zomrel vo veku 40 rokov. Toľko sa o nej v krátkosti píše v encyklopédiách. La Divine, teda Božskú sa pokúsil znovu oživiť francúzsky režisér Guillaume Nicloux vo filme Božská Sarah Bernhardt a hlavnú úlohu zveril herečke Sandrine Kiberlain.

Životopisné filmy sú veľmi obľúbené, veď ide o veľké a zaujímavé osobnosti, ktoré svojim životom i prácou ovplyvnili celé generácie a vtlačili pečať celej jednej epoche. Rozhodne medzi nich patrí aj Sarah Bernhardt, ktorá svojim exaltovaným životným štýlom, ale predovšetkým geniálnym hereckým talentom ovplyvnila celé nasledujúce herecké pokolenie. Režisér Guillaume Nicloux sa nesústredil na koherentné rozprávanie, narácia je pospájaná z čriepkov jej života, jedinou explicitnou línou je komplikovaný ľúbostný vzťah Sarah (Sandrine Kiberlain) a Luciena Guitryho (Laurent Lafitte). Osobne si myslím, že film je vlastne ódou na veľkú lásku, ľúbostnú i umeleckú, no nie veľkým prienikom do duše komplikovanej a všestranne nadanej umelkyne. Všetko čo o nej vieme je naznačené a ten kto nie je veľmi orientovaný v dejinách divadla, ale aj literatúry, bude mať čo robiť, aby niektorým veciam porozumel. Napríklad Dreyfusova aféra vyvolala vo Francúzsku politický škandál. V roku 1984 obvinili na základe sfalšovaných dôkazov dôstojníka generálneho štábu, žida Alfreda Dreyfusa zo špionáže pre Nemecko a odsúdili za velezradu. Zbavili hodnosti a poslali na doživotie do vyhnanstva na Diabolský ostrov pri pobreží Guayany. Rozhorčenie však bolo tak veľké, že po rôznych peripetiách a škandáloch proces znovu otvorili. Émile Zola (Arthur Igual)bol Dreyfusovým zástancom, ale trochu váhal a bola to práve Sarah, ktorá prosila, aby v tom pokračoval. Či Zola na jej popudnakoniec napísal do periodika L'Aurore pamfletJ'accuse! (Žalujem alebo Obviňujem) nie je isté, ale stalo sa. Povzbudzovala aj Edmonda Rostanda (Sylvain Creuzevault), ale jej miláčikom bol, okrem syna Muaricea (Grégoire Leprince-Ringuet), ktorý ju oberal len o peniaze, Sacha Guitry (Arthur Mazet). Tomu sa zverovala so všetkým.

Niekedy je ťažké vyhnúť sa porovnaniu, ale film z roku 1976 Neuveriteľná Sarah v hlavnej úlohe s Glendou Jackson v réžii Richarda Flechera mi o rozmaroch a charaktere veľkej herečky povedal oveľa viac. Snímka bola nominovaná na 2 Oscary. Noblesa a zároveň irónia s akou si Sarah líhala do truhly je neopakovateľná. Takéto momenty vo filme chýbajú. Sarah Sandrine Kiberlain je rapsodická a majetnícka žena, správa sa niekedy ako rozmaznané dieťa, nie ako zrelá žena poznačená rozmarmi a nespravodlivosťou osudu. Miestami je hysterická dokonca zlá a zlomyseľná, potom zasa urobí niečo čo by ste od nej nečakali. Žiaľ, ako barličky pôsobia aj scény, keď hladká tigra, predvádza sa s hadom a podobné nič nové nehovoriace scény a aspoň trochu explicitné vysvetlenie jej charakteru je na hony vzdialené. Lepšie si už počínal jej partner Laurent Lafitte v úlohe herca Luciena Guitryho. Lucien nie je anjel, ale aspoň je vo svojich citoch úprimný a keď mu niečo nie je po chuti povie to na rovinu. Je tiež fakt, že je menej komplikovaný a takto napísaná rola sa lepšie hrala, ale aj tak ju uchopil a rozvíjal správnym smerom – hral človeka, ktorý sa míli, ubližuje, ale dokáže si to priznať a ospravedlniť sa. Sympatickou postavou ja aj jeho syn Sacha v podaní Arthura Mazeta.

Nemožno však povedať, že snímke Božská Sarah Berndardt chýba atmosféra parížskej umeleckej smotánky, jej zhýralosť, pompéznosť i prázdnota. Za vykreslenie atmosféry vďačí film kameramanovi a dobovým realistickým kostýmom. Kameraman Yves Cape veľmi presne zachytil pulz doby, jej rozpory a tiež veľký rozmach kultúry a umenia. Bola to doba, ktorá umeniu priala a preslávila veľa postáv svetovej histórie. Škoda, že režisér pozabudol (možno aj nechcel) film viac prešpikovať monológmi Sarah, ktoré ju preslávili (ten úvodný nestačí), lebo je tam priveľa textu a málo umenia, ktoré sa k tejto dáme svetového divadelného javiska viaže. V informáciách sa píše, že film je „oslnivou kronikou herečky“, nuž kronikou azda áno, ale oslnivou až tak veľmi nie. Film Božská Sarah Bernhardt sa však oplatí vidieť už aj preto, že sa o tej dobe, ale o svetovej hereckej legende predsa len niečo dozvieme. Či je tento príbeh do istej miery fikciou, alebo z veľkej časti realitou, ostáva neisté. Možno o tom vedia viac tí, ktorí sa bližšie dostali k historickým prameňom. A natíska sa tiež otázka, či chceme historicky čo najpresnejší a najdostupnejší obraz o veľkých osobnostiach, alebo nám bude stačiť aj výsek z ich života, možno trochu prifarbený a nie celkom presný. Vyberte si.

Božská Sarah Bernhardt (Sarah Bernhardt, la divine), Francúzsko, 2024
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Guillaume Nicloux
Scenár Guillaume Nicloux
Kamera: Yves Cape
Strih: Guy Lecorne, Karine Prido
Produkcia: David Grumbach, François Kraus, Denis Pineau-Valencienne
Hrajú: Sandrine Kiberlain, Laurent Lafitte, Amira Casar, Pauline Etienne, Mathilde Ollivier, Sylvain Creuzevault, Clément Hervieu-Léger, Arthur Igual, Grégoire Leprince-Ringuet, Arthur Mazet, Sébastien Pouderoux, Laurent Stocker, Sarah Bernhardt (a.z.)
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 11. decembra 2025
Foto: Film Europe