Nemala veľmi na výber. Aby splnila podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu – nájsť si legálny spôsob obživy a strechu nad hlavou – musela vo svojom životopise pár informácií mierne upraviť. Millie Callowayová (Sydney Sweeney) tráviaca svoje ostané dni prespávaním v aute, tak dostala šancu na dôstojnejší život, ktorý jej núka zbohatlícka mamina Nina Winchesterová (skvelá Amanda Seyfried) v luxusnom dome na Long Islande. Bude variť, upratovať, prať a žehliť, voziť na balet jej pomerne odťažitú dcéru Cece (Indiana Elle). Ideálne by bolo, aby sa snažila veľmi nezblížiť s Nininým manželom Andrewom (Brandon Sklenar), krásavcom dosť bazírujúcim na udržovaní v bezprašnom stave z generácie na generáciu u ich rodiny dedeného porcelánu, čo vždy keď pani domu chytí príležitostný nával paranoje a žiarlivosti, bude na Millienej strane. Čo je trošku zvláštne, Nina si svoju žiarlivosť nikdy veľmi nevybíja na ňom. Millie by si nemala všímať ani málovravného, avšak do podivných tajomstiev rodiny zrejme vidiaceho záhradníka Enza Accarda (Michele Morrone). Zabývať sa zatiaľ môže v izbe v podkroví – veď čo na tom, že dvere majú zámok funkčný len zvonka? Posteľ je pohodlnejšia než sklopená sedačka v aute. Čo sa však stane, keď Nina príde na to, čo problematická protagonistka v životopise zatajila? Alebo žeby si ju najala práve preto?

Snímka Pomocníčka prevažne komediálneho režiséra Paula Feiga (Družičky, Špión, Drsniačky, ženská verzia Krotiteľov duchov – prakticky v každom z vrcholov jeho filmografie hralaMelissa McCarthy) je štandardným psychologickým thrillerom z interiérov podivných domácností na luxusných amerických predmestiach, pozvoľna budovanou znervózňujúcou atmosférou, (takmer) erotickým dusnom potenciálne sa rozvíjajúceho milostného trojuholníka, žiarlivosťou, paranoidnými víziami, tajomstvami a odhaľujúcimi zvratmi s nepravdepodobnou početnosťou prichádzajúcimi až v tom správnom momente. Nakrútiť niečo podobné Alfred Hitchcock za svojich čias, určite by z toho urobil skvelú komédiu, pretože z hľadiska „žonglovania“ s thrillerovými zvratmi väčšinu toho, čo vo filme divák má možnosť uvidieť, prakticky sám vynašiel. Vedel by, že sa to už sotva dá brať vážne a priestoru na zásadnejšie nápady, či inovácie tiež veľa nezostalo. Paul Verhoeven (Základný inštinkt) by niečo podobné dnes už nakrútiť nemohol, pretože po módnej sérií Päťdesiatich odtieňov... sa už základné techniky horizontálnej posteľovej choreografie podriaďujú melódií a rytmu peknej hitovej pesničky na pozadí natoľko, že skôr pripomínajú tréningové sekvencie z nejakého arénového akčného filmu zo začiatku 90. rokova medzi jednotlivými vzdychmi už nič nejde snímať inak ako úzkostlivo korektne, pretože by sa na film mohli pozerať tínedžeri A DavidFincher? Tomu by sa zrejme ďalší „klon“ svojho Strateného dievčaťa (2014) realizovať nechcelo. Keď už poriadne „psycho“, tak aspoň z iného uhla pohľadu a tento už je známy dostatočne.

Scenár Rebeccy Sonnenshine stojí a padá na striedanej subjektívnej perspektíve kľúčových ženských postáv. Podstatnú časť príbehu venuje ústrednej problematickej protagonistke Millie, ktorá je sympatická za každú cenu, krehká – aby s ňou (obzvlášť mužský a ideálne ešte v približne rovnakom veku) divák súcítil a držal jej palce v konfrontácií s nestabilnou striedavo milou, inokedy nevysvetliteľne protivnou, žiarlivou až pomstychtivou zamestnávateľkou. To, že má tajomstvo súvisiace s niečím, čo ju v minulostidostalo až za mreže, samozrejme, budí určitú pozornosť. No v rámci „správneho“ načasovania odpovedí na v deji pozvoľna kladené otázky stačí, keď s nimi tvorcovia prídu až po obnažení jej dekoltu. Aj keď Sydney Sweeney sotva niekto uverí kriminálnu minulosť– a v istom zmysle je neschopnosť publika niečo také v jej výkone zaznamenať strategicky naplánovanou pascou zdôrazňujúcou akési varovné posolstvo snímky – stále je v jej prípade možné hovoriť o hereckom výkone s nie síce veľa, ale rozhodne viacerými vrstvami.

To Brandon Sklenar v úlohe Andrewa je skôr (a rozhodne zámerne) prázdnou „nádobou“, do ktorej obe ženy a s nimi tiež diváčky nezávisle od konkrétneho veku projektujú vlastné nepriznané túžby. Pravá podstata postavy – aj vrátane dôvodov, prečo ho pani manželka nikdy priamo nekonfrontuje, keď podľahne vlastnej paranoji a žiarlivosti – strategicky príde na radu až po prenikavých pohľadoch jeho modrých očí, častom predvádzaní noseného tielka, ktoré sa takmer štyridsať rokov od konca prvej Smrtonosnej pasce, zdá sa, opäť vracia do módy a tiež odhalení oboch polovíc jeho sedacieho svalstva. A potom je tu postava Niny od Amandy Seyfried, ktorej stačí „len“ vyvaľovať svoje nápadné oči, aby bol thriller dostatočne efektívny – má postavu, ktorá si v čase, keď dôjde na odhaľovanie jej osobných tajomstiev, kradne celý film pre seba. Ani veľmi nezáleží na to, či sa subjektívna verzia príbehu z pohľadu Millie náhodou významovo nebije so subjektívnou perspektívou Niny, respektíve s niekým ďalším, kto sa ešte v príbehu vyskytne. Nepotrebuje sa nutne odhaľovať. Má skutočne čo hrať – len by si zaslúžila o niečo menej „brakový“ príbeh na prerozprávanie. Bodom k dobru pre scenáristku v podstate adaptujúcu rovnomenný román Freidy McFadden z roku 2022 je, že z už tak zvratmi prekombinovaného a o akúkoľvek snahu o presvedčivosť ukráteného – no stále veľmi zábavného – záverečného dejstva minimálne jednu z absurdít úplne vyškrtáva.

Ako scenárista, tak režisér robia svoju najväčšiu chybu v tom, že vnímajú knižnú predlohu až príliš seriózne a adaptujú ju síce dobre,ale aj sjej vlastnými chybami. Obzvlášť prvá polovica príbehu, v ktorej sa toho dôležitého a skutočne napínavého až tak veľa nedeje, potom umelo simuluje thrillerové žánrové zaradenie najmä evokovaním pocitu, že každá druhá prednesená replika je dôležitá aspontánne herecké gesto by mohlo vyvolať pochybnosť, či ním náhodou nebolo myslené niečo pre dej skutočne zásadné, či podané zámerne. KameraJohna Schwartzmana tajuplným záberom dodáva eleganciu a kultivovanosť. Ak aj niečo v tlmočenom deji nefunguje na emocionálnej báze, technicky je film ukážkou poctivého žánrového remesla. Ohraničenie obrazového rámu necháva tvorcov hrať sa s náznakmi a dráždiť tak divácku zvedavosť. Atmosféru pomáha dotvárať dômyselné tieňovanie a odlesky od rôznych nasnímaných plôch, kontrasty medzi špinavosťou (ne)obydlí nižších spoločenských tried a ubíjajúceho, až príliš dokonalo pôsobiaceho luxusu zlatých klietok. Nápadné sú tiež kostýmy Renee Ehrlich Kalfus a sexy kombinácia premyslených melódií Theodorea Shapira, už spomínaných hitoviek Lyn Lapid, Lindy Ronstadt a Lany Del Rey so strihom Brenta Whitea.

Pomocníčka nie je žiadnym veľdielom psychologického thrilleru, núka však divákovi dosť na to, aby sa zabavil. Nie žeby divák niečo podobné nemal možnosť vidieť už pred tým. Je to však minimálne pár rokov, čo mu podobné zápletky mohli začať na striebornom plátne dokonca chýbať. Občas sa zdá, že „zabrdne“ aj do nefalšovaného spoločenského komentára. Varovanie na tému „nič nie je také, ako na prvý pohľad vyzerá“ však sotva vyznie v danom žánri natoľko objavne, aby to na tvári diváka nevyvolalo aspoň malý škodoradostný úsmev.

Pomocníčka (Housemaid), USA, 2025
Dĺžka: 131 minút
Réžia: Paul Feig
Predloha: Freida McFadden (kniha)
Scenár: Rebecca Sonnenshine
Kamera: John Schwartzman
Hudba: Theodore Shapiro
Casting: Allison Jones
Strih: Brent White
Zvuk: Andrew DeCristofaro, Tony Lamberti, Nick Offord
Scénografia: Elizabeth J. Jones, Paige Mitchell
Kostýmy: Renée Ehrlich Kalfus
Produkcia: Paul Feig, Todd Lieberman, Laura Fischer
Hrajú: Sydney Sweeney, Amanda Seyfried, Brandon Sklenar, Michele Morrone, Indiana Elle, Elizabeth Perkins, Arabella Olivia Clark, Megan Ferguson, Ellen Tamaki, Amanda Joy Erickson, Maury Ginsberg, Matt Walton, Einar Haraldsson, Don DiPetta, Brian D. Cohen, Alaina Surgener
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 25. decembra 2025
Foto: Bontonfilm