Len prednedávnom predstavil americký režisér, herec a scenárista Osgood Perkins originálny a temný hororový film Longlegs, ktorý zaujal temnou atmosférou, netradičným spracovaním a démonicky pôsobiacim Nicolasom Cageom. Preto istotne viacerých fanúšikov žánra potešilo, že už po polroku prichádza Perkins s novým hororovým zárezom, ktorý navyše vychádza z poviedky majstra hororovej literatúry Stephena Kinga. Z pôvodného traileru sa divák veľa nedozvedel, a tak bol film pre tých, ktorí nečítali Kingovu predlohu, pomerne záhadnou záležitosťou. Vydedukovať sa dalo, že zlo bude vychádzať z hračkárskej naťahovacej opičky s činelmi, ktorá v skutočnosti nebude len takou obyčajnou detskou hračkou, ale ponesie so sebou čosi desivé a vražedné.

Svadba je vďačná téma pre filmárov aj pre diváka. Môže byť romantická, tragická aj katastrofická. Je zaujímavé, že takýto závažný krok v živote dvojice ponúka filmárom tak rozdielne možnosti. A tvorcovia to aj radi využívajú. Nemusí to byť iba v komediálnom žánri ako Štyri svadby a jeden pohreb, v katastrofickej Melanchólii, či v Altmanovej alebo Wajdovej Svadbe. Balkánske svadby sú zasa iná „dráma“. Režisér Ivan Marinovič nakrútil svieži, vtipom aj smútkom presýtený mix na tému balkánskej svadby, ktorý sa odohráva v Čiernej Hore. Sám Marinovič sa narodil roku 1984 v Kotore a okrem absolvovania štúdia priemyselného dizajnu v Miláne absolvoval aj filmovú réžiu na pražskej FAMU. Film Živí a zdraví je iba jeho druhou réžiou, zaujal už prvým celovečerným filmom Čierna ovca, ktorý Čierna Hora v roku 2016 vyslala do boja o Oscara. Na jeho druhom filme participovala producentsky okrem Čiernej hory, Srbska, Chorvátska a Slovinska aj Česká republika.

Mark Darcy (úsporný, no efektívne využitý Colin Firth) je mŕtvy. Už sú to štyri roky, čo bol zabitý na mierovej misií v Sudáne. Bridget Jonesovú (špičková Renée Zellweger), ktorú vždy „mal rád takú, aká je“ zanechal v tichom smútku, výchovnom chaose okolo ich dvoch malých detí a nie nepodobne ako v časoch, keď bola ešte (kedysi dávno, veľmi dávno) slobodnou tridsiatničkou, opätovne vzdorovať provokačným otázkam priateľov, blízkych a známych, ako sa jej darí v milostnom živote, či niekoho má a poznámkam typu „nenechávaj si milostné záležitosti na poslednú chvíľu, pretože máš konečne čas začať znovu žiť.“ A tak, nadišla chvíľa po prvý raz od pohrebu vyraziť si poriadne z kopýtka. Zanechať roztomilú Mabel (Mila Jankovic) a mierne do seba uzavretého Billyho (Casper Knopf) tej najmenej pravdepodobnej pestúnke – niekdajšiemu Markovmu sokovi, sériovému sukničkárovi, majstrovi v bezohľadnosti a aktuálne Bridgetinmu najlepšiemu priateľovi Danielovi Cleaverovi (Hugh Grant), čo má v pláne v prvom rade vypnúť Spongeboba v televízií a zapracovať na schopnostiach malých špuntov blufovať v pokeri, prípadne namiešať mu shakerom na drinky poriadny „lomcovák“...

Jej talent nájsť tie správne slová, ktoré by boli schopné presvedčiť porotu na súde aj o úplne nemožnom, bol nespochybniteľný. Škoda len, že ako žena a navyše ešte čiernej farby pleti v Mexiku je v rukách svojho šéfa len nástrojom na to, aby si väčšinu zásluh následne pripísal sebe a jej frustrujúco nechal iba „omrvinky“. Rita Mora Castrová (vynikajúca Zoe Saldaña) práve dopomohla tímu právnikov vyhrať proces, v ktorom jednoznačne vinný, avšak majetný a politicky vplyvný klient, oficiálne, nie lenže mnohopočetnými údermi nezabil svoju manželku, ale vraj bol obvinený protiprávne, lebo sa podľa zmanipulovaných dôkazov zabila sama. A tak Rita zase raz volá svojej matke s almužnou na výplatnej páske, či výčitkami svedomia, namiesto radosti z profesijného úspechu. Pričom vie, že budúcnosť jej iné, ako obdobne morálne problematické prípady určite nechystá. Pravdepodobne bude celé dni zavalená spismi, drieť bez šance na skutočné priateľstvá, či intímne vzťahy. Žiť ako v pasci, pokým jej na ulici niekto nenavlečie vrece cez hlavu, neodvlečie ju do pristavenej dodávky, aby sa po niekoľkých hodinách a niekde zrejme veľmi ďaleko ocitla priamo pred hlavou miestneho drogového kartelu...

Keď sa rozhodnete ísť na islandský film rátate s tým, že bude smutný, atmosféra ponurá, neraz aj zábavný, no nikdy nie banálny. Už samotný názov Chlad napovedá, že bude patriť k prvým spomínaným. Režisér Erlingur Thoroddsen sa však rozhodol experimentovať a krížiť žánre. Je Chlad sociálna dráma, mysteriózny thriller, horor, detektívka ? Asi všetko dohromady, ale najlepšie by ho vystihovalo mysteriózny detektívny thriller. Príbeh sa odohráva v dvoch rovinách – v prvej sledujeme prácu detektíva, ktorému manželka za nejasných okolností spáchala samovraždu a spolu dcérou sa to snažia prekonať a navyše sa snaží vyšetriť starý prípad nevysvetlenej smrti dvoch chlapcov v nápravnom ústave, v druhej retrospektívnej rovine sa zasa odhaľujú príčiny a okolnosti úmrtia chlapcov. Príbehy zdanlivo nesúvisia a je len otázka času, kedy sa stretnú, čo však trvá až príliš dlho kým sa tak stane. Dovtedy otec bojuje s démonmi svojej dcéry, ktorá sa zo smrti matka nevie spamätať, nevie sa zbaviť obsesívnych myšlienok.

Už trailer filmu lákal divákov na netradičný zážitok od tvorcov hororového filmu Barbar. Ten režíroval Zach Cregger a vytvoril tak nepredvídateľný zážitok, v ktorom bolo skutočne ťažké odhadnúť, ako sa bude príbeh vyvíjať ďalej. Zach Cregger sa však v prípade filmu Spoločník ujíma predovšetkým producentských povinností a priestor na to, aby pokračoval v nezvyčajnej žánrovke typu Barbar, dostáva režisérsky nováčik Drew Hancock. Ten sa, podieľajúc aj na scenári, dostáva do neľahkej situácie prekvapiť čoraz náročnejšieho diváka.

Medzi slovenskými dokumentaristkami, ale kľudne aj dokumentaristami, by sme asi ťažko hľadali postavu, ktorá sa tak dlhodobo, sústredne a s odvahou, venuje neuralgickým až patologickým spoločenským javom ako Zuzana Piussi. V jej portfóliu kritických pohľadov na fungovanie štátneho systému má dôležité miesto téma výkonu práva. Venuje sa jej dôkladne a v najrôznejších kontextoch a súvislostiach. Filmy ako Očista (2021), ale aj Ukradnutý štát (2019), či Od Fica do Fica (2012) a, samozrejme aj ďalšie, modelujú realistickú topografiu stavu spoločnosti a ozvučujú jej neriešené problémy. Ďaľším je film Pachová stopa, ktorý práve prichádza do kín.

Po v súčasnosti už kultovej snímke Walk the Line (2005) sa James Mangold opäť vrhol na spracovanie životného príbehu hudobného velikána. Znovu pritom zostal v už prebádaných vodách 60. rokov minulého storočia. Bob Dylan: Úplne neznámy je „biografickým“ filmom, ktorý sa zameriava na formujúce roky Boba Dylana. Slovo biografický som umiestnil medzi úvodzovky najmä z dôvodu, že od snímky netreba očakávať klasicky tunelové zameranie sa na životnú púť jedného muzikanta, ako tomu bolo napríklad v prípade Walk the Line. Film síce zachytáva Dylanovu cestu od mladého, ambiciózneho hudobníka až po nezameniteľnú kultúrnu ikonu zrodenú začiatkom 60. rokov, zároveň však predstavuje vťahujúcu fresku danej doby a jej kultúrnych a spoločenských premien.

Režisérka a scenáristka Sara Margrethe Oskal bola podobne ako hlavná postava v jej najnovšom filme Tundra vo mne tiež tradičnou saamskou pastierkou sobov, ktorá prevzala stádo svojho otca predtým, ako ho opustila, aby sa mohla venovať umeleckej kariére. V tomto nehostinnom prostredí sa rozhodla nakrútiť najnovší projekt. Ten sa zaoberá pastierkami a fyzickými či duševnými výzvami, ktorým čelia nielen preto, aby boli úspešné, ale aj rešpektované v tomto povolaní, tradične dominovanom prevažne mužským povolaním.

Levan Akin je pôvodom Gruzínec presídlený do Švédska, kde jeho filmy rezonujú, vpisujú sa do obľúbeného rámca „politiky uznania“, kladúceho dôraz na práva širokého spektra menšín. Film Kým sa tancuje (2019) o homosexuálnej dvojici tanečníkov v tbiliskom súbore národných piesní a tancov dostal Guldbagge, švédsku filmovú cenu, ako najlepší film roku. Zdá sa, že Gruzínci a Gruzínky, ktorí sa rozbehli do sveta sú poväčšine úspešní a nie je to len príklad nedávno zosnulého Otara Joselianiho, ale aj syna a otca Gélu a Temura Babluani, spojených s Francúzskom. Georgi Ovashvili (Kukuričný ostrov) nakrútil svoj nový film Beautiful Helen vo francúzskej koprodukcii a scenár písal s holandským scenáristom. Režisérka Elena Naveriani, žijúca vo Švajčiarsku, nakrútila film Začiatok, ktorý sme videli i v našich kinách (recenzia na našom webe). Je ďalším príkladom stále silnejších diasporických komunít, vytvárajúcich v zahraničí legitímne „národné“ kino.